?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Dvadsiata kniha Dr. Miloša Jesenského ŽENY POTREBUJÚ ROZPRÁVKY
@ moja knižnica     19.7. 09, 14:01

Dvadsiata kniha Dr. Miloša Jesenského je opäť venovaná ženám a starobylým príbehom ŽENY POTREBUJÚ ROZPRÁVKY

Bol pre nás raj navždy stratený? Existujú pravidlá pre život s vílami? Možno urobiť interview s rusalkou? Musí Popoluška čakať na svojho princa? Dá sa cestovať prstom po mape? Ako si dohodnúť rande s amazonkou? Čo robiť, keď v bare stretnete Odina? O čom hovoria lovci upírov? Ako sa zaľúbiť do Zlatovlásky?

Jubilejná kniha Miloša Jesenského po roku voľne nadväzuje na čitateľsky úspešnú antológiu „Moja láska, Snehulienka“. Opäť sa v nej stretávame nielen s tým druhom textov, ktoré on samotný označuje za „krehké veci“, ale súčasne aj s jeho dvadsiatym knižným titulom symbolizujúcim dve desaťročia, ktorými sa zapísal do publicistiky a literatúry.

Na začiatok si nemôžem odpustiť otázku, ktorá asi napadne každému: nie je titul tvojej najnovšej knihy provokujúci?

„Pravdepodobne áno, ale len na prvý pohľad. Hneď tretia kapitola totiž nesie názov „Aj muži potrebujú rozprávky“. S tými rozprávkami je to však predsa len diskutabilné – aj keď ide v tomto prípade o príbehy pre dospelých, princezné, víly, rytieri, draci a čarodejnice, tak ako ich poznáme z detstva sú ich neoddeliteľnou súčasťou, práve tak ako patria aj do nášho každodenného života.“

No, od autora, ktorý popisuje, ako sa možno zaľúbiť do Zlatovlásky, by sme sotva mohli čakať niečo iné. Ale, potrebujeme dnes rozprávky?

„Aj keď to často nerobím, odpovedal by som pre tento prípad protiotázkou: Môžeme v dnešnej dobe urobiť svoje deti šťastnými? To je azda tá najdôležitejšia otázka. Svet budú čoskoro vytvárať tí, ktorí sú dnes deťmi, avšak pokiaľ máme snívať o lepšej budúcnosti, tí, ktorí ju budú vytvárať, musia byť dnes šťastní a musia vyrastať v tom rozprávkovom, nezvyčajnom prostredí, pretože aj oni sú nezvyčajní. Rozprávkové príbehy vytvárajú svet detskej imaginácie, ktorú by sme si mali udržať aj v dospelom veku, umožňujú nám ďalej žasnúť, veriť a snívať. A keďže patrím k tým, ktorí dávnym rozprávaniam pripisujú mimoriadny význam, domnievam sa, že stojí za to preskúmať ich skutočné posolstvo podľa celého radu kľúčov, ktoré sa podivuhodným spôsobom nachádzajú vo všetkých rozprávkach a legendách.“

Takže rozprávky, ktoré mnohí považujú za príbehy vhodné iba ak pre deti, majú univerzálnu platnosť?

„O tom nemám žiadne pochybnosti. Domnievam sa, že aj keby odrazu zmizli všetky knihy, v ktorých su uchované naše dejiny a úspechy, všetko ľudské poznanie, keby sme stratili kontakt s písaným slovom, už len počúvanie týchto príbehov by opätovne mohlo prebudiť ľudské vedomie samotným vnímaním ich pradávnej symboliky. Preto majú rozprávkové motívy v individuálnom i kolektívnom vedomí takú dôležitosť, pretože pri stretnutí s nimi môžu v otvorenej, čistej mysli prebudiť celý rad fascinujúcich myšlienok, veľké intelektuálne, duchovné alebo citové pohnutia, ktoré sú nesmierne inšpirujúce.“

Vzhľadom k tomu, že aj v tejto knihe pokračuješ v analýze rozprávky o Červenej Čiapočke, je asi namieste otázka, čo ťa vlastne na príbehu o tom, aké nebezpečné je stretnúť v temnom lese vlka, vlastne priťahuje?

„Ide predovšetkým o motív samotný. V mnohých rozprávkach sa objavuje les, v ktorom sa stráca ženský prvok, ktorý ako symbol predstavuje dušu a v rozprávke Červenej Čiapočke je asi najviac čitateľný. Inokedy je spájaný s holubicou alebo belosťou – ako Snehulienka – inak povedané s nevinnosťou. Duša obsahuje protikladný prvok, tieň, ktorý sa ju snaží strhnúť do priepasti, až nakoniec upadá do pazúrov mužského elementu (vlka) predstavujúceho hmotu. V rozprávkach, ale aj v mytológii všeobecne teda les predstavuje veľký konflikt, je to život, jeho samotná dynamika, v ktorej človek stráca vlastnú identitu. Svet je iba ilúzia, to je prvá a základná estetická pravda, ako napísal Vicente Risco a teda sa nemôže príliš líšiť od rozprávok.“

Ak by si mal na základe svojej knihy zhrnúť stručne ponaučenie z rozprávok, čím by si ich posolstvo čitateľom sprostredkoval?

„Ak dovolíš, poslúžim si parafrázou výroku profesora Juana Gilberta, ktorého prácu v tomto smere veľmi obdivujem. Ak pre dospelého existuje najdôležitejší odkaz rozprávok, potom celkom určite spočíva v tom, že všetko na tomto svete má svoju príčinu a pôvod. Takýmto spôsobom niektoré krásne a fantastické formy zaplavujú ako jemná vôňa celý tento výnimočný svet, zahaľujú hlboký zmysel boja, ktorý vedie ľudstvo od jeho úsvitu cez porážky a víťazstvá. Ide nepochybne o dlhé putovanie po cestičke v temnom a nebezpečnom lese, kedy hľadáme onú zázračnú „krajinu“, „mimo les“, na vrchole štítu, črtajúceho sa na obzore a zaliateho slnkom, všetko to, čo tusíme, všetko, čo milujeme, avšak na čo zabúdame, keď ponorení do sna bez času blúdime ako tiene bez toho, aby sa nám dostalo zázračného bozku poznania, aby sme si spomenuli, že sa teraz nachádzame v lese a nie na mieste, po ktorom túžime celou svojou dušou. Ako pripomína profesor Gilbert, iba ten, kto je pripravený bojovať za svoju slobodu môže uchopiť meč vôle, vytiahnúť ho z vnútra zeme a rozťať aj vietor. Práve tento silný a večný meč, ktorý môžeme stotožniť s láskou môže presekať les, aby sa naša duša, táto stratená princezná, vrátila na miesto, ktoré je mimo nebezpečia temného lesa, sebectva a klamých zrkadiel pýchy, ale na ktorého nebi možno ešte stále vidieť žiariacu hviezdu, ktorá nám rovnako ako v starých príbehoch ukazuje cestu.

Ďakujem za rozhovor.

Zhovárala sa: Ľubica Podoláková


Autor vo Venušinej spálni

Doslov k druhej zbierke esejí od doktora Jesenského sa nepochybne píše ťažko. Renomovaný autor vydal už dve desiatky titulov i keď väčšina z nich je zo „šuflíka" špekulatívnej literatúry. Ale tá je napokon takisto o hľadaní, o onom známom součkovskom tušení tieňa. Po formálnej stránke eseje autora vrchovato napĺňajú to, čo priaznivci od tohto žánru očakávajú, či už je to hravosť, skladanie estetickej mozaiky, naozaj úctyhodné vedomosti, to všetko situované do neobvyklých väzieb, ale v jeho prípade ide aj o príťažlivosť tém, ktoré sa bytostne dotýkajú každého z nás.

Sympatické je, že autor nepoučuje čitateľa, iba ponúka videnie hľadača – alchymistu v hlbinách ľudských duší. Kráča s lampášom v ruke tak, aby lúč svetla dopadol na fragment aj nami prežitého, častokrát nespracovaného a trýznivého. Osobne si vážim, že namiesto didaktických jednoznačných riešení, on vystupuje „iba” v úlohe dôvtipného sprievodcu po tej najväčšej záhade, ktorou je človek sám pre seba. Potulky mysľou sú rovnako namáhavé, ale rovnako objavné a prekvapivé, ako hľadanie exaktných artefaktov, ktoré ponúka história.

Carl Gustav Jung v knihe Človek a duša odpovedá na otázku, či muž môže písať o žene, teda o svojom úplnom opaku: „Neviem, kto by si trúfal byť tak nadradený, žena totiž stojí vždy tam, kde padá mužov tieň, preto si ju muž až príliš často s tieňom pletie a keď chce toto nedorozumenie napraviť, tak ženu precení a začne do nej vkladať klamlivé ideály.”

Neprislúcha mi polemizovať s tak vynikajúcim znalcom duší, akým bol Jung, ale faktom ostáva, že najmä čitateľky autor oslovuje práve jemnosťou a porozumením. Predsa sa len domnievam, že muž môže písať o žene, obzvlášť ak doktor Jesenský získal ďalší akademický titul práve z histórie alchýmie a jej adepti vedia, že kľúč k transmutácii – premene, v symbolickej rovine vedie cez ortuť, a tá získala svoje pomenovanie po Merkúrovi. Ortuť je totožná s tvorivými silami vyššieho vedomia. A tu sa priam núka ešte jedna súvislosť. Archetypu Blížencov, ku ktorým Miloš Jesenský patrí, vládne Hermes (Merkúr) a ten sa podľa mytológie zaľúbi do najkrajšej bohyne Afrodity (Venuše). Dôjde k spojeniu dvoch živlov, svetov – vzduchu a zeme. Polarita myslenia reprezentovaná Hermesom a cítenia – Afroditou, vytvoria zlúčením jednu celistvú osobnosť s mužskou i ženskou substanciou. Kathleen Burtová v Archetypoch zverokruhu uvádza: „Hľadajúci Merkúr sa spúšťa do podzemnej jaskyne, vstupuje do Venušinej spálne.” Myslenie ¬– Merkúr alebo mužská stránka tak klesá do nevedomia, aby sa stretla s cítením, bohyňou lásky, Afroditou, ktorá je v interpretácii Junga jeho animou, radkyňou. Možno práve tento aspekt hlbokého pochopenia robí autorove eseje také príťažlivé, rovnako pre ženy, ako aj pre mužov.

V mytológii bol Hermes považovaný za posla, ktorý prinášal posolstvá bohov ľuďom, sprevádzal duše mŕtvych do podsvetia; ako božský posol bol aj bohom ciest a pútnikov, snov i mágie, ale aj všetkých vynálezov, ochranca pocestných, patrón spisovateľov. Tým všetkým v hĺbke svojej duše autor je a ponárať sa do nej dokáže naozaj excelentne.

V jeho eseji, ktorá má názov Pravidlá pre život s vílami, sa dočítame:
„Napriek tomu milujem vodné víly, pretože vo chvíľach, keď o nich píšem, sa mi zdá, že ich nasledujem pomedzi zelené riasy, húfy striebristých, dúhovo sfarbených rybiek a majestátne plávajúce medúzy do tajomných hĺbok oceána. Nie je to cesta bez nebezpečenstiev. Ak sa necháte pozvať, môžu vás očariť svojimi pohľadmi, zabudnete na čas, zostanete pod hladinou príliš dlho a dôjde vám vzduch v pľúcach. Vôbec sa nedivím, ak práve ponáranie v mori ktosi prirovnal k písaniu. „Ponoriť sa do hĺbky“ znamená pre tvorcu zobrať na seba podobné nebezpečenstvá ako hlbokomorský potápač. Riskuje, že položí otázky, ktorých zodpovedanie si bude vyžadovať naozaj intenzívne sústredenie a neochvejnú disciplínu.“ Na inom mieste zase píše: „Ako spisovateľ som sa už dávno stotožnil s myšlienkou, že pri tvorbe, rovnako ako pri potápaní, môžeme v neznámych hĺbkach zablúdiť a stratiť orientáciu. Ostrý skalný výbežok môže náhle pretrhnúť prívodnú vzduchovú hadicu alebo môžeme príliš rýchlo vyplávať nahor a dostať kesónovú chorobu. A to sú iba niektoré z nebezpečenstiev, ktoré tam dolu na nás čakajú. Keď sa však budeme držať iba blízko hladiny, kam ešte dosiahne slnečný svit, ostaneme iba na povrchu a nikdy neuvidíme nádheru, ktorú nemožno poznať bez toho, aby sme išli do hĺbky. Budeme si musieť počkať na to, až nám to ostatní sprostredkujú. Títo ľudia budú tvoriť – a my im budeme iba ak závidieť."

Miloš Jesenský určite patrí k tvorcom, ktorí poznajú nielen hĺbku podvedomia, ale neváhajú riskovať, že zablúdia. V publikovaných esejách sa v labyrinte duše nielenže nestratil, ale podobne ako psychoterapeut, či alchymista odďeluje svetlo od temnoty v každom z nás.

Mgr. Katarína Bednářová

Viac informácií o knihe nájdete na:
http://www.jesensky.sk/index.php?lng=sk&page=knihy&go=20&PHPSESSID=c9f662fa17d658eb37071395d6e28bae





pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 20004   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1238)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy