?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Rozhovor s Valerijom Kupkom / Rusko, ktoré rozumom nepochopíš...
@ duchovno -> svet spirituality     2.6. 03, 07:37

Valerij Kupka sa narodil v r. 1962 na Ukrajine. Od r. 1978 žije na Slovensku. Vyštudoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove, odbor ruský jazyk a literatúra – dejepis. Je autorom štyroch básnických zbierok (Nestálosť, Mucha v uche /rusky/, Skomorošiny /rusky/ a Liza tichšia ako kláštor)a monografie „Nová próza“ ako sociokultúrny fenomén, venovanej literatúre moskovského undergroundu. V súčasnosti vyučuje ruskú literatúru na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Prekladá z ruského a ukrajinského jazyka. Žije v Prešove.

Rusko, ruská kultúra, ruská duchovnosť -- to sú fenomény, ktoré celé desaťročia fascinujú a znepokojujú predstavivosť západoeurópskych intelektuálov. Rusko je ešte aj dnes zahalené do žltkastého petrohradského oparu záhad a prekvapení... Oswald Spengler, ale aj Hermann Hesse ruské myslenie označili skôr za ázijské, kým Alexander Solženicyn toto ruské aziatstvo dôrazne odmietol. Myslíš si, že bizarnosť ruskej duchovnej tradície je dôsledkom tejto súnáležitosti k Ázii?

Rusko, ktoré rozumom nepochopíš (ako napísal Ťutčev), ruská kultúra, ktorá vo svojej podstate nie je až taká ruská, pretože sa vždy učila od niekoho iného, preberala nápady, spracúvala ich a dávala im svoju vlastnú príchuť, ruská duchovnosť, ktorá tiež čerpala energiu z iných zdrojov a znásobovala ju, hyperbolizovala ju po svojom, po rusky, často prekračujúc hranice mysliteľného, rozumného, pozemského – to sú fenomény, ktoré fascinujú predstavivosť nielen západoeurópskych intelektuálov. Formovanie mýtu o ruskej zvláštnosti, nepochopiteľnosti sa začalo, myslím, až vtedy, keď sa v Rusku začalo formovať filozofické myslenie a vznikali, okrem iného, prvé pokusy hľadania odpovedí na otázky: kto sme? odkiaľ sme? aké je naše poslanie v tomto svete? Ako prvý tieto otázky radikálne nastolil a radikálne na ne aj odpovedal P. Čaadajev vo svojich Filozofických listoch a v Apológii bláznovej.

Čaadajevova rozporuplnosť v názoroch na Rusko a jeho poslanie sa premietla do sporu západníkov a slavianofilov. Práve v týchto sporoch sa začal tvoriť mýtus o ruskej zvláštnosti a expandovať na Západ. Rusko bolo, a zdá sa, že ešte stále je, najväčšou záhadou pre samotných Rusov. Pokiaľ viem, ani jeden národ sa toľko „nehrabal“ vo svojej podstate ako Rusi. Zvláštnosť Ruska je možno ešte aj v tom, že v porovnaní so Západom i Východom je táto krajina ešte veľmi mladá a prechádza vývojom, na ktorý staršie kultúry už dávno zabudli. Je to ako keď dospelý človek často vníma správanie dieťaťa ako nepochopiteľné, zvláštne a alogické, a to len preto, že už zabudol, že aj sám bol kedysi dieťaťom. Rusko je ešte stále v štádiu rastu, absorbovania energie iných kultúr a vysporadúvania sa s touto energiou.
Otázka ruského aziatstva je rovnako sporná ako otázka ruskej európskosti. Krajina, ktorá sa nachádza na rozmedzí týchto dvoch radikálne odlišných svetov, musí v sebe zákonite niesť aj stopy týchto svetov. „Protirečivosť a zložitosť ruskej duše možno spočíva v tom, že v Rusku sa stretávajú a navzájom sa prelínajú dva prúdy svetových dejín – Východ a Západ. Ruský národ nie je čisto európsky a ani čisto ázijský. Rusko je celý svetadiel, veľký Východo-západ, Rusko spája dva svety. A v ruskej duši vždy zápasili dve podstaty – východná a západná,“ – napísal N. Berďajev vo svojej Ruskej idei. Pozícia Ruska by sa dala prirovnať, ako povedal V. Šukšin, k polohe človeka, ktorý stojí jednou nohou na brehu a druhou na loďke. A ťažko povedať, čo je breh a čo je loďka. Isté však je, že „pobyt“ Tatárov a Mongolov na území Kyjevskej Rusi a susedstvo Moskovskej Rusi s rôznymi ázijskými kmeňmi museli na Rusoch zanechať stopy aziatstva – jednak v mentalite národa, jednak v podobe strachu zo žltej rasy. Problematike ázijského nebezpečenstva sa venoval už K. Leontiev, a neskôr aj V. Soloviov v básni Panmongolizmus a v prácach Tri rozhovory o vojne, pokroku a
konci svetových dejín a Nepriateľ z Východu
, v ktorých vyslovuje obavy z vpádu Japoncov a Číňanov do Ruska.

Vychádzajúc z teórie pasionarity L. Gumiľova (syna A. Achmatovovej a N. Gumiľova) sa však domnievam, že Rusko je ešte stále v štádiu „kvasenia“ („broženija“), v štádiu absorbovania okolitých energií a práve tvorivý chaos z ich živelného prijímania je asi základom ruskej bizarnosti.

2. Nemenej záhadná je pravoslávna spiritualita. V okázalosti byzantského obradu a symbolike pravoslávneho chrámu sa naplno prejavuje farbitosť a spletitosť magického Orientu. Je to azda dané blízkosťou pravoslávia k ľudu, k národným špecifikám?

Keď na Kyjevskú Rus prišlo kresťanstvo byzantského obradu – tu treba podotknúť, že prišlo nenásilnou cestou – žili na tomto území slovanské kmene, ktoré mali svoju pohanskú ľudovú kultúru. Fakt nenásilnosti novej viery pripravil pôdu pre jeho symbiózu so starou vierou. Kresťanstvo na Rusi vyhovelo národným špecifikám, zakotveným v pohanských tradíciách. V Rozprávaní o dávnych časoch, jednej z najstarších pamiatok letopisnej literatúry zo začiatku 12. storočia, sa píše, že knieža Vladimír si vybral byzantské kresťanstvo kvôli jeho kráse. Na formovaní špecifickosti ruského pravoslávia sa od počiatku podieľali tri komponenty: pohanský, obsiahnutý najmä vo folklóre, oficiálna kresťanská kultúra a neoficiálne kresťanstvo, t. j. kresťanstvo apokryfov a paterikových legiend, v ktorých sa azda najviac prejavili špecifiká ruskej podoby pravoslávia.

3. Charakter myslenia ruských filozofov (Solovjov, Berďajev), keďže najväčší z nich boli ľudia zbožní, z pozícií západoeurópskej racionalistickej či pozitivistickej skepsy môže pôsobiť ako niečo nepochopiteľné, iracionálne. Niekedy sa zdá (napríklad u Solovjova), že spolu s pravoslávnou tradíciou sa jedným dychom zdôrazňuje aj význam ruského národa. Znamená to azda, že ruská pravoslávna cirkev je nacionalistická a šovinistická?

Ruské religiózne myslenie nie je ani u Soloviova, ani u Berďajeva, Losského, Šestova či Bulgakova nacionalistické či šovinistické. Problém je v niečom inom. Ruské myslenie malo od svojho počiatku historiozofický charakter. Ruskí myslitelia počnúc P. Čaadajevom sa neustále a introvertne trápia s odpoveďou na otázku o pôvode ruskej mentality, poslania, ktoré bolo Rusom predurčené zhora a pod. Avšak pokiaľ viem, ani jeden z ruských religióznych filozofov sa neznížil na úroveň propagácie nacionalizmu alebo šovinizmu. Naopak, najmä v textoch západníkov často zaznievali veľmi kritické názory na svoj národ, na svoju krajinu: „Nepatríme ani k jednej z veľkých rodín ľudského rodu; nepatríme ani k Západu, ani k Východu a nie sú u nás tradície ani jedného, ani druhého. Stojíme akoby mimo času, nedotkla sa nás celosvetová výchova ľudstva... Patríme k tým národom, ktoré akoby neboli súčasťou ľudstva a neexistujú len preto, aby dali svetu nejaké veľmi dôležité ponaučenie... Pri pohľade na nás by sa dalo povedať, že všeobecný zákon ľudstva pre nás neplatí. Sme vo svete osamelí, nič sme mu nedali, nič sme ho nenaučili, nepriniesli sme žiadnu ideu do arzenálu idey ľudstva, ničím sme neprispeli k pokroku ľudského myslenia a všetko, čo sme od tohto pokroku dostali, sme pokazili.“ Tieto Čaadajevove slová síce charakterizujú stav Ruska na začiatku 19. storočia, v ktorého priebehu dejiny tieto jeho názory vyvrátili, podarilo sa mu však významnou mierou ovplyvniť tvorbu N. Gogoľa, ktorá svetu predstavila Rusko ako krajinu mŕtvych duší, a tvorbu F. Dostojevského, ktorá ukázala Rusko ako krajinu zločincov a psychopatov, a táto tradícia akéhosi sado-masochistického sebaponižovania a vyzdvihovania skôr svojich zlých stránok trvá dodnes. Verše Čaadajevovho súčasníka, básnika a mysliteľa V. S. Pečorina: „Aké je sladké nenávidieť vlasť/ A dychtivo čakať na jej zničenie,“ sú toho dobrým príkladom.
Existuje však aj druhá línia vo vykresľovaní obrazu ruského národa a jeho úlohy v dejinách ľudstva – slavianofilská. Už sám Čaadajev vo svojom druhom diele Apológia bláznova trochu zjemnil svoju radikálnu rétoriku a začal hovoriť o tom, že sila ruského národa ešte nebola aktualizovaná a je teda dôvod domnievať sa, že Rusko čaká veľká budúcnosť. Slavianofili začali až nekriticky idealizovať minulosť Ruska, kritizovali reformy Petra I., ktorý Rusko „pozápadnil“, a žili v očakávaní veľkej budúcnosti svojej krajiny. To, čo sa môže javiť ako nacionalistická idea, je skôr ruskou mesianistickou ideou. Korene ruského mesianizmu sú spojené s ideou mnícha Filofeja (koniec 15. stor.), ktorej podstata spočíva v tom, že po zániku Ríma ako centra ortodoxného kresťanstva, po páde Konštantínopolu ako centra ortodoxného pravoslávia pod nátlakom Turkov, moskovské cárstvo zostalo jediným pravoslávnym cárstvom a Moskva je posledným, Tretím Rímom. Rusko sa stalo jediným a skutočným nositeľom ozajstného, pôvodného kresťanstva. Práve na základe tejto eschatologickej a mesianistickej idey sa začala nacionalizácia ruského pravoslávia, nacionalizácia v tom význame, že pravoslávie začalo nadobúdať ruské, národné črty a vymaňovať sa spod byzantského vplyvu. Prejavilo sa to napríklad aj v ikonomaľbe či na vnútornej a vonkajšej podobe chrámov. Objavuje sa typicky ruská stanová („šatrovaja“) architektúra (Chrám Vasilija Blaženého na Červenom námestí v Moskve) a pod. Treba však podotknúť aj to, že v Ruksu boli vždy dve cirkvi, dve pravoslávia – ľudové, ktoré viac inklinovalo k monastierom, apokryfom, paterikovým legendám a pohanským zvykom, a oficiálna samoderžavná pravoslávna cirkev, ktorá slúžila cárovi a ak bolo treba, bola aj nacionalistická a šovinistická.

4. V Rusku sa postavenie spisovateľa chápalo (alebo dodnes chápe) trošku inak ako inde vo svete. Spisovateľ je duchovný učiteľ, náboženský mysliteľ. Je to zjavné u Gogoľa, Dostojevského i Tolstého. Písanie ako keby bolo len druhotnou záležitosťou popri duchovnosti autora...

J. Ortega y Gasset hovoril, že „básnik sa začína tam, kde sa končí človek“. V ruskej literatúre platí, že čím bol autor hriešnejší ako človek, tým bola silnejšia jeho túžba po harmónii, po svätosti. Platí to o Puškinovi, o Gogoľovi, ale aj o takých svätcoch ruskej literatúry ako Dostojevskij či Tolstoj.

Puškin sa ako básnik štylizoval do úlohy proroka, mysliteľa, ale ako človek mal veľmi zložitý charakter; Dostojevskij, ktorý vo svojom diele súcitil s poníženými a urazenými, v reálnom živote ani zďaleka nebol svätcom. Podobne veľký literárny humanista Tolstoj v živote veľmi nepríjemným spôsobom strpčoval život svojej rodine. Rusi majú veľmi dobrú vlastnosť: vedia rýchlo zabúdať na zlo a možno práve preto ich zlo neustále prekvapí.
V Rusku sa objavila naozajstná literatúra až v 19. storočí. Predbehla vo vývoji iné sféry duchovného spektra. Preto bolo samozrejmé, že istým spôsobom suplovala to, čo ešte len vznikalo, formovalo a vyvíjalo sa. Ešte začiatkom 19. storočia sa v Rusku nedá hovoriť o takej nevyhnutnej sfére duchovného života, akou je filozofia. Takmer celé storočie zapĺňala túto medzeru literatúra. Celé Rusko vedelo o Puškinovi, ale málokto vedel o svätom pustovníkovi Serafimovi Sarovskom. Ruská literatúra riešila a vyslovovala sa k problémom spoločnosti od sociálnych cez psychologické až po duchovné. Možno práve tu sú tie základné pramene vnímania spisovateľa ako duchovného učiteľa.
Ruská literatúra 20. storočia sa naopak ustavične snažila zbaviť tohto bremena a vrátiť literatúru zo sféry služieb rôznym ideológiám do sféry estetickej. O to sa usiloval Pilňak, Zamjatin, Babeľ, o to sa usiluje aj značná časť súčasnej literatúry, ktorá vyšla z undergroundu a snaží sa zdiskreditovať autora-moralistu, duchovného učiteľa. Hádam najradikálnejšie sa k tomuto poslaniu ruského spisovateľa vyjadril Varlam Šalamov, ktorý vyhlásil, že humanistická ruská literatúra nakoniec priviedla Rusko ku krvavým popravám 20. storočia. Literatúra má plniť najmä svoje estetické poslanie.

5. Spája sa v myslení ruského spisovateľa pravoslávne kresťanské cítenie s prvkami takpovediac pohanskými, teda s akousi jurodivosťou?

Predovšetkým je potrebné vyjasniť si, čo je jurodivosť. V každom prípade to nie je jav pohanský, ale kresťanský. Tento fenomén je podrobne rozpracovaný v knihe D. S. Lichačova a A. M. Pančenka Smechovoj mir Drevnej Rusi. Jurodivý je blázon v Kristu alebo posadnutý, nahý človek v reálnom svete, ktorý stratil schopnosť rozlíšiť hranice medzi vidinami a realitou, medzi svätosťou abláznovstvom, svätosťou a hriechom. V Rusku sa verilo, že jurodivý vie komunikovať s Bohom. Jurodivý si mohol dovoliť rúhať sa v chráme, znesväcovať posvätné miesta, symboly, ikony a pod. Napriek tomu cirkev mnohých jurodivých kanonizovala. Z ruských spisovateľov sa črty jurodivosti prejavovali u Gogoľa, Dostojevského, Tolstého. Jurodivosť ako umelecký princíp použili vo svojej tvorbe oberiuti D. Charms a A. Vvedenskij. Isté prvky jurodivosti vykazuje aj postmoderná ruská literatúra. Znajvýznamnejších jurodivých môžem spomenúť protopopa Avvakuma, Michaila Klopského, ako jurodivý sa správa napríklad knieža Myškin v Dostojevského Idiotovi.

6. Podľa teba má ruská duchovná tradícia svoje veľké poslanie v budúcnosti tak, ako to prorokoval Dostojevskij a Solovjov?


Som presvedčený, že ruská duchovná tradícia v budúcnosti splní svoje poslanie. Už len preto, že v Rusku sa duchovnosť a jej nositelia a tvorcovia neustále likvidovali. Ako keby sa táto krajina bála duchovného pokroku. V súčasnosti prebieha v Rusku veľké kvasenie podporované veľkou mierou slobody.

Peter Macsovszky

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 3512   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1003)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy