?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Mýty a legendy o svätom Mikulášovi
@ čo by ste nemali prehliadnuť     5.12. 10, 02:41

Fra Angelico: Z triptychu z Perugie: Svätý Mikuláš zachraňuje loď na mori

K zajtrajšiemu sviatku svätého Mikuláša malé pripomenutie z archívu pútnikov - Svätý Mikuláš známy aj neznámy. Článok bol uverejnený 5.12.2006.


Pred dvomi rokmi sme si v článku Najtichší čas roka (http://putnici.sk/newsread.php?newsid=1367) hovorili o advente ako o obdobe veľkonočného pôstu. Oba pôstne časy sú prípravou na významný sviatok. Pôst totiž neznamená len isté obmedzenie vlastných potrieb, uskromnenie sa. Má ísť aj o čas vyhradený modlitbe, rozjímaniu a podľa predstáv našich predkov aj vzdelávaniu. Už od stredoveku sa preto obdobie pred Vianocami využívalo na vyučovanie detí. Malo to isté opodstatnenie: deti už nemuseli toľko pomáhať rodičom pri poľnohospodárskych a iných prácach. Žiakov si však bolo treba aj preskúšať. A práve to, či si vedomosti z cirkevnej náuky deti dostatočne zapamätali, sa skúšalo na Mikuláša. Usilovné deti sa vtedy odmenili drobným darčekom, no a tie menej usilovné... Veď vieme. A prečo sa to dialo práve v deň Sv. Mikuláša? Nuž aj preto, že Sv. Mikuláš bol okrem iného aj patrónom školákov.

Dvaja svätci v jednom

Na rozdiel od iného svätca ranej cirkvi, Sv. Martina z Tours, o ktorom máme pomerne podrobné informácie už od súčasníkov, o Mikulášovi nemáme takmer žiadne spoľahlivé životopisné údaje. Dokonca sa ukazuje, že pod jeho menom sa skrývajú dve odlišné postavy, ktoré navzájom delili dve stovky rokov. Prvým z nich je biskup z Myry v Malej Ázii, ktorý sa narodil niekedy medzi rokmi 270 a 280 v meste Patara, v maloázijskej provincii Lýkii. Druhým je opát Mikuláš Sionský, biskup z Pinory, ktorý zomrel v roku 564. Pravdepodobne zlúčením oboch svätých vznikol divotvorca Mikuláš z Myry, ktorého kult prežíval zlaté obdobie v Byzancii medzi 6. a 9. storočím. Centrami kultu boli mestá Myra (kde sa nachádzali jeho pozostatky) a Konštantínopol, odkiaľ pochádzali takmer všetky texty, ktoré o ňom východorímski autori napísali. Jeho sláva v ľudovej zbožnosti sa odvodzuje z jedného zázraku, ktorý sa mu pripisuje. Bol to príbeh záchrany troch nespravodlivo odsúdených vojvodcov pred popravou. Tento príbeh vošiel do dejín ako takzvaná „Legenda o vojvodcovi“ (Praxis de stratelatis; lat. stratelus - veliteľ vojska).

Podstata legendy spočíva v tom, že svätec mal údajne už počas života schopnosť objavovať sa v snoch druhých ľudí a dávať im rady. Ľudia preto usudzovali, že sa už ako človek vyznačoval Božími darmi. Jeho svätosť považovali za výnimočnú, presahujúcu iných; preto dostal prívlastok Hyper Hagios („Presvätý“). Ľudia verili, že im dokáže pomôcť v každej núdzi. Obracali sa na neho ako na záchrancu nespravodlivo odsúdených, ochrancu pred nebezpečenstvom, ale aj ako na pomocníka v chudobe.

Viac sa o biskupovi z Myry nevie. Nevie sa ani to, za akých okolností zomrel a teda do ktorej kategórie ranocirkevných svätcov patrí - či medzi mučeníkov alebo vyznavačov. To isté sa nevie ani o Mikulášovi z Pinory.

Prvý pokus o spísanie jeho legendy pochádza z druhej polovice 9. storočia. V roku 880 poslúžilo toto grécke pojednanie ako základ pre latinský životopis Vita Sancti Nicolai Episcopi. Zvyčajná podoba mikulášskej legendy však pochádza až od Symeona Logothéta Metaphrasta z konca 1. tisícročia. Nedostatok faktických poznatkov však v stredovekom chápaní nepredstavoval prekážku, práve naopak. Podľa predstavy Cirkvi ako jedného tela, ktorého údy držia pokope v jednote a súdržnosti (porovnaj 1. list Korinťanom, 12. kapitolu), na neho hagiograf preniesol dobré vlastnosti všetkých svätých. Tie čerpal z dobových katalógov cností, ktoré sa zostavovali aj pre tieto účely. Tak mohol pisateľ zhrnúť rôzne detaily z jeho života, ako ich nachádzame (aspoň v podstatných črtách) aj v Rímskom Breviári pre deň 6. december.

Svätý Mikuláš sa podľa toho mal narodiť v Patare zbožným rodičom. Otec sa mal volať Epiphanius a matka Johanna (alebo Nonna či Anna). Už v detstve mali rôzne znamenia ukazovať, že Mikuláš je vyvolený k svätému životu. Podľa legendy sa napríklad mal už v prvý deň po narodení vzpriamene postaviť v nádobe na kúpanie, ktorá sa tak stala zároveň aj jeho krstiteľnicou. Tento motív sa potom často objavoval vo výtvarnom umení. Známy je napríklad obraz Nascita di San Nicola (Narodenie Sv. Mikuláša), ktorý namaľoval taliansky maliar Gentile da Fabriano (1370-1427). Okrem toho, v stredu a v piatok, čo boli tradičné pôstne dni, nechcel piť mlieko z matkiných pŕs častejšie než raz denne. Aj toto znamenie našlo vyjadrenie vo výtvarnom umení, napríklad v druhej polovici 16. storočia u flámskeho maliara Jana van Rillaerta mladšieho. Neskôr uskutočnil púť do Jeruzalema a učinil viacero zázrakov.

Mikulášske legendy a zázraky

Základné prvky legiend, ktoré sa viažu k Mikulášovi a jeho patronátu, pochádzajú z Grécka a Malej Ázie. Z latinského Západu pochádzajú zväčša len ich doplnenia. Povedali sme už vyššie, že základnou legendou, o ktorú sa opiera Mikulášov kult, je príbeh o zachránených vojvodcoch. Táto legenda (Praxis de stratelatis) obsahuje dva rôzne zázraky, pričom oba sa týkajú záchrany nespravodlivo odsúdených. V prvom prípade to bol rozsudok, ktorý nad tromi nevinnými vyriekol podplatený prefekt provincie. Odsúdení už boli na popravisku a kat dvíhal meč k prvej rane, keď sa mu zjavil Svätý Mikuláš a presvedčil ho, aby odsúdených prepustil. Druhý zázrak sa týka troch krivo odsúdených vojvodcov v službách cisára Konštantína. Tu sa Sv. Mikuláš objavil naraz vo sne cisára aj prefekta Ablabia pod hrozbou ich donútil, aby nevinných prepustili. Na základe tejto legendy sa Sv. Mikuláš stal patrónom nespravodlivo odsúdených a väznených.

Na Západe oveľa dôležitejšou je však Legenda o pannách, ktorú zachytáva aj Rímsky Breviár. Vznešený, ale úplne zbedačený muž chcel svoje tri dcéry, ktoré nedokázal vydať primerane svojmu stavu, poslať, aby si zarábali prostitúciou. Mladý Mikuláš, ktorý práve zdedil veľký majetok, sa o tom dopočul a v noci do domu zbedačeného otca nepozorovane priniesol tri mešce naplnené zlatom, aby sa dcéry mohli primerane vydať.

Hoci táto legenda pravdepodobne stojí na začiatku tradície obdarovávania na počesť Sv. Mikuláša, opiera sa o chybne pochopené atribúty svätca. Mikuláš ako biskup sa zobrazoval v ornáte, na ktorom mal cez ramená prevesené biele omoforion. K jeho ozdobnému zakončeniu patrili tri zlaté gule a zvitok písma. Ide o symbol rovnosti troch božských osôb, ktorú obhájil v roku 325 koncil v Nicei. Zlatá guľa bola symbolom Slnka a nie majetku; u Boethia čítame:

Velut si dicam „sol, sol, sol“, non tres soles effecerim, sed de uno totiens praedicaverim.

(Keď teda hovorím „slnko, slnko, slnko“, tak som to povedal nie o troch slnkách, lež o jednom.)

Napriek tomu sa však príbeh o zachránených dievčinách dostal do ľudového povedomia, ale aj „vysokého“ umenia a literatúry. Tak napríklad Dante vo svojej Božskej komédii (Očistec, Spev dvadsiaty) píše:

Esso parlava ancor della laghezza
Che fece Niccolao alle pulcelle
Per condurre ad onor lor giovinezza.

Pak Mikuláše vzpomněl dobroděje,
Jenž dívky kdys tak štědře obdaroval,
Vést k čestnosti je takto zamýšleje.


(Prebásnil O.F.Babler)

Túto legendu zachytil ranorenesančný maliar Fra Angelico na treťom obraze známeho triptychu z Perugie.

Ďalšie legendy sa týkajú napríklad záchrany námorníkov alebo záchrany hladujúcich. Medzi nimi je zaujímavá legenda o lodiach vezúcich pšenicu. Poznáme ju vo dvoch latinských variantoch: De navibus frumentariis in portu a De navibus frumentariis in mari. Počas hladomoru v Lýkii náhodou pristáli v prístave lode z Alexandrie naložené obilím. Svätý Mikuláš z Myry sa zjavil lodníkom a prosil ich, aby časť nákladu dali hladujúcim. Oni sa najprv zdráhali, lebo náklad mali presne odvážený a niesli zaň zodpovednosť. Svätý ich ale prehovoril a tak nejakú časť predsa dali. Akonáhle sa však doplavili do Konštantínopolu, zistili, že nič z nákladu im nechýba. No obilie, ktoré Mikuláš rozdelil hladujúcim, stačilo na ďalšie dva roky a samozrejme aj na zasiatie.

S poslednou legendou, ktorú si priblížime, sa spája Mikulášov patronát nad školákmi a študentmi. To sa vzťahuje na zázrak, pri ktorom Mikuláš vzkriesil zavraždených študentov. Traja putujúci študenti chceli prenocovať v jednom hostinci. Hostinský a jeho žena si mysleli, že my mohli mať pri sebe nejaký majetok. Zavraždili ich a mŕtvoly ukryli v sude. Onedlho však šiel okolo iný pocestný - Svätý Mikuláš - a požiadal o nocľah. Zakrátko zločincov odhalil a po jeho modlitbe ožili aj zabití študenti.

Pravdepodobne v týchto legendách majú základ neskoršie zvyky obdarovávať deti v tento deň - hoci niekedy len pod podmienkou, že správne zodpovedajú otázky z katechizmu. Ako to niekedy prebiehalo, to nám prezrádza maliar Jan Steens na maľbe Sinterklaasfeest z roku 1665. Výsledok skúšky je jasný: dievčatko sa teší z darčeka a chlapec plače, lebo sa mu ušla len prázdna topánka. Ako sa však Mikuláš zmenil na Ježiška, Deda Mráza a Santa Clausa?

V časoch reformácie sa začali dvíhať hlasy proti tomu, aby sa z mikulášskeho dňa stal sviatok darčekov. Zároveň sa v rámci kritiky kultu svätých kritizovalo aj uctievanie Mikuláša ako patróna školákov. Martin Luther v kázni k 6. decembru 1527 napísal:

„Die Legend des heuttigen fests des hayligen Bischofs Nicolai woellen wir lassen ansteen, denn sie viel heydnisch ding und zuo zcytten auch lugen mit einmischett.“

(„Legendu dnešného sviatku svätého biskupa Mikuláša chceme zrušiť, lebo ku mravom primiešava aj veľa pohanských vecí a lží.“)

Evanjelici sa teda už pomerne včas pokúsili na miesto darcu Mikuláša postaviť darcu Krista, a to práve v podobe dieťaťa (Ježiška). Teologické pozadie bolo jasné: človek sa nemá obracať na sprostredkovateľa Milosti, akým je aj Mikuláš. Jedine bezprostredne - podľa kresťanskej viery skrze Krista - môže človek dostať dar Milosti. História spojená s Ježiškom je však zložitejšia. Pôvodne nešlo o to, že novorodený Kristus nosí deťom darčeky, ale práve naopak - deti mali podľa príbehu o Mudrcoch z Východu prinášať novorodenému Ježišovi darčeky a tak sa symbolicky stať „Kristovými deťmi“ (nem. Christkind). No jedna vec sú traktáty učených teológov a druhá zas ľudové zvyky. Christkind, Kristovo dieťa, ktoré nosí darčeky, veľmi rýchlo splynulo s Ježiškom a nahradilo Mikuláša.

Prechod k obdarovávaniu na Vianoce však neprebiehal hladko. Koncom 16. storočia v Nemecku na evanjelických šľachtických dvoroch dostávali deti na Mikuláša darčeky so želaním „na svätého Krista“. V 17. storočí medzi protestantmi pribúdali zákazy dávať na Mikuláša darčeky do topánok a zakazovali sa aj obchôdzky s Mikulášom, anjelmi a čertmi. V týchto zákazoch sa objavovali obvinenia z falošného kultu svätých a z modloslužy. Súčasne s tým postupne prebiehalo nahrádzanie Mikuláša Ježiškom.

V severských krajinách a tiež v severnom Nemecku však paralelne s Mikulášom existovala predstava „Pána zimy“, ktorý obchádza ľudí s prútom a orechmi a pripravuje ľudí na zimu. Prút predstavoval symbol plodnosti, orechy zas boli cennou súčasťou výživy. V hnedej zimnej kožušine a na saniach ťahaných sobmi brázdil tento starý muž s bielou bradou krajiny severu, aby obdarovával ľudí. Jeho domovom bolo Laponsko a odtiaľ si ho pravdepodobne požičali aj Rusi (Ded moroz či náš Dedo mráz). Možno v ňom vystopovať niektoré aspekty severských bohov Thóra a Baldra. Nuž a asi práve tento ujko poslúžil v roku 1931 Haddonovi Sundblomovi, grafikovi pochádzajúcemu zo Švédska, ako predloha pre Santa Clausa z Coca Coly.

Naše predstavenie Svätého Mikuláša by nebolo úplné, keby sme zabudli na amerického Santa Clausa, tým skôr, že sme ho už spomenuli. Do Spojených Štátov sa zvyky spojené so Sv. Mikulášom dostali s holandskými prisťahovalcami (mnoho z nich bolo katolíckeho vyznania). Sv. Mikuláš sa stal patrónom mesta Nieuw Amsterdam, neskôr známeho ako New York. Postupná prevaha angličtiny nad holandčinou sa podpísala aj na mene svätého: Svätý Mikuláš (hol. Sinterklaas) dostal anglické meno Saint Claus a to sa neskôr zmenilo na Santa Claus. Kto prišiel na to, že chodí do domácností na lietajúcich saniach dolu komínom, to asi nevypátra nikto. Vie sa len to, že v roku 1823 vyšla anonymne básnička The Night before Christmas. Pripisovali ju viacerým: najčastejšie sa objavujú mená Clement Clarke Moore a dnes aj major Henry Livingston Jr. - ale s istotou to nevie nikto. Ďalšia história však už nemá so skutočným Mikulášom veľa spoločného, preto tu naše predstavenie skončíme.

 

Gorimír, december 06
http://www.putnici.sk/newsread.php?newsid=4406

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 28721   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (3791)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy