?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikova článok

vyhžadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


V MENE RUŽE
@ eseje     20.2. 19, 04:08

Venujem bratovi Benediktovi a sestre Bliss. On ma v knižnici upozornil na dôležitú knihu, ona pracuje v kaviarni, kde som tento text napísal. Obom ďakujem, aj keď ich pravé mená nepoznám.

V MENE RUŽE
HAEC MIHI SOLA PLACET
(Tu sa dozvedáme, čo sa stane, ak vám niekto znova vstúpi do života a aké to je, by najšastnejším mužom na svete)


Keď Lucia po dlhej dobe opä vstúpila do môjho života zobral som ju do kaviarne, kde som po jej odchode takmer vždy vysedával úplne sám. Vyzeralo to ako scéna z romantického filmu: sedeli sme oproti sebe a moje prsty jej možno až príliš túžobne zovreli obidve ruky v zápastiach.
„Tak som zase tu“, prehlásila, akoby sme sa naposledy videli včera. Ako vždy si objednala latté, ja som si dal dvojitého Crusadera a zatiaž čo sa na mňa pozerala pokojným pohžadom, nebol som schopný vôbec nič poveda.

„I wont´go, I won´t sleep, I can´t breathe
until you´re resting here with me“,


ozývalo sa z reproduktorov nad pultom, za ktorými Dominika starostlivo leštila už aj tak bezchybne čisté koktejlové poháre. „Sister Bliss“ (podža nápisu na jej tmavom, priliehavom tričku) bola v ten deň neobvykle mĺkva, hádzala však ku nášmu stolu zvedavé pohžady. Či by mohli by aj mierne vyčítavé, na to som v tej chvíli radšej nemyslel.
„Čo si po celú tu dobu robila?“, opýtal som sa až po chvíli.
„A ty?“, vrátila mi výčitku, ktorú vycítila v mojom hlase protiotázkou. Zaskočila ma. Ako sa ukázalo, bol som to práve ja, ktorý si v tej chvíli nedokázal spomenú na nič podstatné, čo som vlastne po celé tie dlhé mesiace robil.

„To, čo musím aj teraz. Chodím do práce, v kancelárii prehadzujem papiere, pozerám do počítača, snažím sa, aby bol šéf spokojný, ale v skutočnosti myslím iba na teba.“
„Áno“, prikývla a nespúšala zo mňa pohžad. Vlasy v účese postupne zostrihaného mikáda mi pripadali svetlejšie ako som si pamätal, šikmá ofina jej zase padala trochu do očí, v ktorých som sa predtým, rovnako ako aj teraz, takmer beznádejne utopil.

„Koncom týždňa chodievam na pivo do Guinessu, v pondelky zase do Voyage, kde zvyknú vysedáva všetky tie fešandy na horúcej čokoláde, ale všetko je to aj tak k ničomu.“
„Áno“, šepla sotva počutežne.

„Večer idem domov, dávam budík na štvrtú, aby som mohol zavčasu písa. Pred spaním počúvam hudbu, čítam, ale nič nepočujem, ničomu nerozumiem, pretože myslím iba na teba.“
„Áno“, zopakovala ešte potichšie.

„Tak si idem žahnú, zaspím a sníva sa mi o tebe.“
„Áno.“ Sústredene počúvala a polodlhé, hladké vlasy jej po stranách tváre splývali v takmer dokonalých líniách. Ich končeky sa zžahka dotýkali na lícach, keď ku mne naklonila hlavu. Pokračoval som:

„A keď ráno ešte za tmy vstanem hovorím si, že by mi nemalo na tom natožko záleža. A že predsa nemôžeš pre mňa znamena viac ako niekto, koho len tak odzdravím na ulici, spomienky, z ktorých sa ale ži nedá, či listy ukryté v zásuvke písacieho stola.“
Odmlčal som sa.

„Don´t think of me“,

spievala ďalej Dido, pretože Lucia ostala ticho. Odpil som z pohára a nakreslil ním na stole niekožko neviditežných kružníc, pokým som nenašiel ďalšie slová. Lucia doteraz nehovorila nič, okrem toho opakovaného a sotva počutežného áno, ktoré zakaždým znelo ako povzdych. „Neviem čo to všetko znamená, či mi je smutno za tebou alebo v skutočnosti za tým, akým som kedysi býval, keď sme sa predtým poznali. A tiež neviem, či som si a nevysníval zo všetkých tých žien, ktoré som poznal v čase, kedy na tom záležalo, ale teraz by malo by úplne jedno, či sa volajú Lucia, Denisa alebo Silvia.“
„Alebo tá slečna od poštovej priehradky.“
„Alebo tá slečna od poštovej priehradky“
, zopakoval som. „Ale teraz hovorím s tebou, pretože myslím na teba.“
„Áno.“
“A myslel by som na teba asi aj vtedy, keby si vôbec nebola.“
„Áno.“
„A tiež si myslím, že by si mohla by so mnou aspoň na čas, čo tu budeš a pomôc mi s tým, na čom pracujem teraz.“

Mlčala a ja som si nebol istý, či som nezašiel priďaleko. Pozerala na mňa s vážnym výrazom a v jej očiach bolo čosi žiarivo tajuplné, ako odraz mesačného svetla na rozčerenej hladine vody. Potom pomaly prikývla.
„A na čom vlastne pracuješ?“, spýtala sa ma, keď sme už kráčali domov.
„Prepisujem Meno ruže.“
Na chvížu zastala, skúmavo sa na mňa zahžadela, zatiažčo snehové vločky vírili okolo jej vlasov.
„Ty si blázon“ povedala a skôr, ako sa opä zavesila do môjho ramena ma jemne pohladila po tvári.
„Súhlasím, ale len do teba“.

O niekožko týždňov si ku mne priniesla fén, o ďalšie dva zase vyhradila v zásuvke s mojím spodným prádlom žavý roh pre nohavičky a pravý pre nylonky. Keď som jej neskôr mohol prideli aj poličku v kúpežni, začal som sa považova za toho najštastnejšieho muža na svete.


NULLI ROSAE DEEST SPINA
(Tu zisujeme, ako sa Slovo stalo Obrazom a že ruža nie je bez tŕňov)


Na inom mieste a v inom čase, presnejšie v Boloni a v roku 1980, napísal iný šastný muž „Meno ruže“, učený gotický thriller, ktorý potešil omnoho omnoho viac čitatežov ako len niekožkých intelektuálov zahžadených do stredoveku, sémiotiky a gréčtiny. Román Umberta Eca sa stal bestsellerom, preloženým do dvadsiatich štyroch jazykov a jeho dej sa odohráva v zime roku Pána 1327. Pápež už dve desaročia nesídli vo Vatikáne, pretože Večné mesto zachvátil krvavý konflikt medzi stúpencami pápežskej kúrie a cisárskeho dvora. Ján XXII., pápež v „Mene ruže“, bývalý biskup z Avignonu si tu zriadil Petrov stolec. Pä francúzskych pápežov bude postupne vládnu z tohto mesta, povyšova svojich synovcov na kardinálov, dáva do kliatby protivníkov a vydržiava obrovskú armádu. Dane sa zdvojnásobia a obchod s odpustkami dosiahne vrchol. V Avignone sa sluhovia Boží oddávajú rozpustilému životu, zatiažčo sa v Európe neustále prehlbuje kríza.

Na pozadí tejto dramatickej dejinnej fresky poznávame už od prvých strán protagonistov príbehu, pričom charizmatický Viliam z Baskervillu je nepochybne nielen fascinujúcou, ale aj nesmierne provokujúcou postavou. Žije síce ešte hlboko v stredoveku, ale patrí už do renesancie. Medzi svojimi súčasníkmi už nie je mužom viery, ale rozumu, verný odkazu Rogera Bacona, ktorý zomrel v pápežskom väzení za presvedčenie, že výroky Biblie je možné overi úsudkom vedy. Jeho nedostatkom je domýšžavos, ale možno práve tento hriech ho robí takým príažlivým.

Postava Viliama z Baskervillu je nepochybne inšpirovaná najznámejším literárnym detektívom všetkých čias – Sherlockom Holmesom. Jeho meno odkazuje na jeden z Holmesových najznámejších prípadov, ako aj kombináciu celého radu stredovekých filozofov, spomedzi ktorých vystupuje Viliam z Occamu. Tento františkán, ktorý bol vynikajúcim absolventom univerzít v Oxforde i Paríži začal svojich spolubratov uči, že pri tom, ako Boh necháva plynú veci, vzniká možnos dochádza ku logickým záverom. Krátko nato, ako ho pápež obvinil z kacírstva a predvolal k výsluchu, utiekol na dvor cisára źudovíta Bavorského, kde ho z Avignonu dostihla správa o vyobcovaní z cirkvi.

„Watson“ príbehu, ktorý ho na konci svojho života rozpráva, bol v tej dobe mladý novic Adso z Melku. Ešte skôr, ako sa utiahol do svojho domovského kláštora, bol druhý syn rakúskeho šžachtica zverený do učenia práve Viliamovi. Viliam s Adsom prichádzajú do benediktínskeho opátstva, ktoré bývalo prepychové, ale teraz je po dobe svojej najväčšej slávy na najlepšej ceste k úpadku. Pokiaž sú tu mnísi samožúbi, tak je to hlavne preto, že patria k členom jedného z najstarších cirkevných rádov. Ale od šiesteho storočia sa rehoža svätého Benedikta z Nursie, ktorú založil, zmenila takmer k nepoznaniu. Blahobytný benediktínsky rád prijíma za svojich členov predovšetkým synov z vplyvných šžachtických rodín a naďalej rozmnožuje svoje materiálne bohatstvo, a to často aj na úkor duchovného.

Pokiaž sú benediktíni „buržoáziou“ cirkvi, potom sú pápežskí vyslanci jej šžachtou. Táto procesia sa schádza v opátstve kvôli rozporu medzi Petrovým stolcom a františkánmi: „Vlastnil Kristus šaty v ktorých chodil alebo ich len užíval?“, k čomu kardinál Bertrand z Poggetta nekompromisne dodáva: „Nepýtame sa, či bol Kristus chudobný, ale či by mala by chudobná cirkev?“ Pápežskí legáti sa totiž obávajú, že tézy bratov svätého Františka povedú iba k novým nepokojom a herézam...

„Knižka, ktorá sa číta jedným dychom, kniha zlomysežná, komická a nečakanᓠako „Meno ruže“ charakterizoval jeden z významných literárnych kritikov slávila celosvetový úspech. Po 30 miliónoch výtlačkov teda vznikla jej filmová podoba s dovtedy najvyšším rozpočtom európskej produkcie: najnákladnejšie kulisy od doby natáčania Kleopatry, tri stovky navštívených kláštorov, štyria scenáristi a sedemnás verzí scenára. „Myslím, že od tej doby ma žiadny iný text natožko neoslovil“, hovorí muž, ktorému vďačíme za prevedenie Ecovho románu do úchvatnej vizuálnej podoby. Francúzsky režisér Jean-Jacques Annaud s týmto filmom nepochybne naplnil svoje dávne želania. „Stredovek patril k mojim detským snom, na jeho zrúcaninách bolo vždy niečo fascinujúce.“

Cesta k nemu však nebola vôbec jednoduchá. V októbri 1982 je prvou pracovnou verziou ešte stále pästopädesiatstránkový román, ktorý musí by skrátený takmer o dve tretiny vrátane dodatkov obsahujúcich zoznam postáv a ich vlastnosti. Režisérovou snahou je spoji silný detektívny dej s vežkolepou alegóriou o šírení a obmedzovaní poznania. Jean-Jacques Annaud zamýšža týmto, takmer hitchcockovským projektom sprostredkova desivú i mystickú atmosféru 14. storočia, ako aj posvätnú bázeň z Boha. Vďaka filmu tak môžeme opätovne prežíva stredovek s jeho vytrženim, fanatizmom, márnosou, s horúčkou vášne i nepokoja súčasne. Aby režisér uspel, strávil viac ako rok písaním.

Na konci roka 1982 sa Alain Godard pustil do tvorby scenára, v marci po jeho deviatej verzii sa od projektu rozhodol odís, preto Annaud hžadá v detektívkach zručného nasledovníka, ktorý by zvládol kultúrnu a historickú zložitos látky. „Meno ruže“ však vyčerpalo aj troch ďalších, takže finálnu podobu dokončí francúzsky režisér úplne sám: „Počas písania žijem v snoch a predstavách. Pri písaní sa nechám unáša. Počúvam niečo, vďaka čomu dokážem sníva v obrazoch. V obraze leží slovo.“

A tak teda na počiatku bolo Slovo.
A to slovo sa stalo Obrazom.


HAC DUCE TUTA VIA EST
(Tu hovoríme o tom, že číta a vidie nie je vždy to isté. Pojednáme tiež o tajomstvách labyrintu, ako aj krásnych nohách žien)


„Meno ruže“ sa natáčalo od januára 1985 v Ligúrii, v severnom Taliansku, ako aj v autentickom kláštore v nemeckom Eberbachu, kde od 12. storočia, kedy bol postavený, žilo prostým životom okolo pol tisíca jeho Bohu zasvätených obyvatežov. Z bývalého dormitária sa vo filme stalo skriptórium, z nemocnice jedáleň a z pivnice súdna sieň. Všetko ostatné, vrátane okolia a veže na útese muselo by vybudované podža návrhu talianskeho architekta Dante Ferrettiho pod bdelým okom odborníkov na stredovek na čele so známym Jacquom Le Goffom.

Hoci Ecov príbeh premietnutý na plátno vďaka jeho dobovej i miestopisnej vierohodnosti milujem, vždy ma dokázalo znepokoji tušenie, že pri konverzii takmer pol tisícky strán na stotridsadvaminútový film došlo aj k posunu významovej roviny.
„Román a film nie je to isté, už len z hžadiska rozmanitosti výrazových prostriedkov“, píše v knihe „La rosa e il suo doppio“ známy taliansky detektívkar a zamestnanec Boloňskej filmotéky Loriano Macchiavelli, ktorého som nasledoval v pátraní po záhadách Ecovho príbehu. „Navyše autor na mnohých stránkach knihy čitatežov upozorňuje, aby si dávali pozor na to, čo čítajú: môžu sledova Viliamovo konanie a jeho dedukcie, pritom ale samotní môžu prichádza k vlastným záverom, v tom im nikto nebráni. Pán profesor Eco to výslovne pripomína v Poznámkach k Mene ruže. Vo filme na rozdiel od románu, sú pravdy objavené Seanom Connerym v úlohe Viliama predkladané ako konečné a nezvratné. Divákovi tu skrátka nie je ponechaná možnos hžada si odlišnú pravdu.“

Film poskytol divákom vysvetlenie, že priamym, či nepriamym páchatežom tajomných vrážd v opátstve bol viac ako osemdesiatročný, nenávisou voči smiechu a veselosti nasiaknutý slepec a tento dojem si po prečítaní románu odnáša i väčšina čitatežov. Zámerne hovorím o „dojme“, pretože – ak čítame knihu naozaj pozorne – Umberto Eco nikde výslovne neoznačil za vinníka slepého Jorgeho z Burgosu, ba dokonca z mnohých miest rozprávania možno dedukova, že sa nám dokonca snažil naznači niečo opačné.

Umberto Eco vo svojom diele zanechal, ako verím, početné indície, ktoré umožňujú ďalšie vysvetlenia. Naznačuje azda profesor, že pravda môže by iná, ako môže vyplýva z rozprávania samotnej knihy? V texte „Poznámok“ napríklad nachádzame vetu o tom, ako sa autor môže pohráva so svojim čitatežom:
„A až potom, pokiaž sa budeš poriadne správa, budeš si môc uvedomi, akým spôsobom som a dostal do pasce, však som ti to hovoril na každom kroku, upozorňoval, že a privádzam do záhuby...“ Isté je, že pán profesor nám v tejto úlohe príliš nepomôže, keďže je názoru, že „rozprávač nemá svoje dielo vyklada, v opačnom prípade by nebol napísal román, ktorý je sám prístrojom na výrobu interpretácií“, zatiažčo na inom mieste nachádzame jeho tvrdenie o „schopnosti textu plodi vždy nové výklady a nikdy sa celkom nevyčerpa.“ Autor na to upozorňuje, kde je to len trochu možné: „Knihy nie sú na to, aby sme im verili“, hovorí a ja nepoznám žiadny argument, prečo by sme nemohli s „Menom ruže“ naloži podobne.

Teraz prichádza chvíža, aby sme sa zoznámili s knižnicou, ktorá je centrom udalostí v opátsve a to nielen preto že je pracoviskom mníchov opisujúcich starobylé knihy. Práve vďaka trpezlivému úsiliu rehožníkov sa nám zachovali mnohé antické diela, ktoré by inak bezpochyby nenávratne zmizli v priepasti času a pohnutých dejinných udalostí. Vtedajšia knižnica sa tým dnešným vôbec nepodobala. Pretože boli kódexy vzácne, zriedkakedy ich fond presahoval tisíc rukopisov. Knihy neboli tiež usporiadané podža témy, či autorov. Pokiaž chcel niekto vyhžada nejaký zväzok, musel požiada o pomoc knihovníka. Ihneď po príchode chcú preto Adso s Viliamom vstúpi do knižnice, kde stretávajú slepého Jorgeho, mrzutého, starého mnícha odmietajúceho potešenia, aké nemôže pozna, ale aj žijúcu pamä knižnice a svedomie opátstva. Pred polstoročím bol takisto knihovníkom, ktorý obohatil kláštor aj o mnohé islamské spisy a drahocenné antické rukopisy - práve na základe ich čítania však nakoniec dospel k presvedčeniu, že odporujú pravdám Biblie a preto by nemali by každému dostupné.

Knižnica je preto usporiadaná tak, aby chránila zakázané znalosti v nej obsiahnuté. Pri vstupe do spletitých miestností musel knihovník prechádza cez pochmúrne krypty, akoby knihy strážili aj ostatky dávnych mníchov, zatiažčo labyrint pri písaní potrápil aj samotného Umberta Eca:

„Všetky labyrinty, o ktorých som niečo vedel, boli na vožnom priestranstve“, spomína na to vo svojich poznámkach k románu. „Mohli by vežmi komplikované a plné všelijakých zákrut. Ale ja som potreboval labyrint v zatvorenom priestore a keby bol labyrint privežmi zložitý, keby v ňom bolo mnoho chodieb a vnútorných miestností, nebol by tam dostatok vzduchu. A tak som pracoval dva či tri mesiace na vyhovujúcom labyrinte a napokon som tam musel prida vetracie otvory, inak by tam bolo stále málo vzduchu.“

Plány labyrintu o niekožko rokov nato kreslil zase celý týždeň scénograf Dante Ferretti, aby z lepenky vytvoril priestorové modely Budovy, ktorá bola nakoniec postavená v areáli rímskych štúdií Cinecitta. Za štvr roka vybudovali technici tridsametrovú, teda viac ako pä poschodí vysokú baštu so spleou schod횝, ktoré museli by označené šípkami, aby sa v nich nikto nestratil – presný opak toho, čo museli Sean Connery s Christianom Slaterom zahra, keď sa oblečení do hábitov úspešne usilovali zablúdi vo veži, ktorá oveža viac ako knižnicu pripomínala Escherove nekonečné schodištia alebo romanticky pôsobiace Piranesiho väzenia.

Pokým sa naša dvojica snažila na opačnej strane televíznej obrazovky zorientova v labyrinte zrodenom v hlavách Piranesiho, Eschera, Eca či Annauda, pozeral som na Luciu, ktorá sa naahovala za knihami v najvrchnejšej polici knižnice. Bavlnené tričko, ktoré si u mňa obliekala na spanie jej siahalo do polovice stehien, ale ich čas, ktorá sa vynárala spod okraja, pozorovaná zozadu oproti vyrovnanému radu dobrodružných románov – oblé svaly, prechádzajúce pod kolenom do sotva naznačeného žliabku jemne lemovaného napätými šžachami na lýtkach – ma priviedla ku ďalším úvahám o kráse ženských nôh. Také nohy, premýšžal som ešte aj vo chvíli, kedy sa mi z toho pohžadu začala toči hlava, sú rovnako intímne ako prsia: Vstal som, aby som Lucii s bosými chodidlami napätými ako pri špičkovom balete pomohol dosiahnú knihu, ktorú si vybrala, ale z čítania v ten večer vôbec nič nebolo. A keďže nihil fieri sine causa potest, čochvíža som aj ja dospel k zisteniu, že niet na svete tožko krás, ako tieto nohy, v tomto okamihu a práve v tej ideálnej polohe, trochu prikrčené a pritlačené k telu muža, po ktorom túžia, tak ako sa to stalo aj v láske neskúsenému novicovi Adsovi.

NON EST QUI REDIMAT
(Tu zistíme na čo Viliam z Baskervillu nikdy neprišiel. Spoznáme tiež Valentinu, krásnu a hroznú ako vojsko zoradené do boja)


Ak si odmyslíme smr nadaného iluminátora Adelma z Otranta, ktorú brat Viliam považoval za samovraždu, telo prvej obete - Venantia zo Salvemeku, prekladateža z arabského a gréckeho jazyka bolo objavené ráno druhého dňa vnorené dolu hlavou v sude s bravčovou krvou. Podža celária Remígia však mŕtvola predtým spočívala v kuchyni a on samotný ju ku dieži privliekol. Okrem čiernych brušiek niekožkých prstov a jazyka neboli na pozostatkoch viditežné žiadne stopy zranenia. Na podlahe v kuchyni ležal vedža nehybného tela iba rozbitý hrnček a rozliata voda, čo je detail, ktorý sa však v Annaudovom filme nenachádza. Venantius, ktorý stretol Adelma tesne pred jeho smrou dobre vedel, že medzi nimi a Berengárom existoval homosexuálny vzah. V tej istej noci, kedy bol zavraždený Venantius sa Remígius pohyboval po opátstve, aby – ako vyjde najavo neskôr – zohnal nejaký proviant pre dedinské dievča, ktoré sa mu za jedlo potajomky oddávalo. Pravdepodobnými a možnými Venantiovými vrahmi by teda mohli by Berengár, pretože vedel, že má pomer s Adelmom, ďalej Bendik, pretože mohol by svedkom jeho možnej vraždy Adelma: Bendik teda zabije Adelma, Venantius sa tajne prizerá, alebo Bendik zabije Venantia. K nim môžeme priradi aj Remígia, ktorý údajne našiel Venantiovo telo v kuchyni – ten ho však mohol pristihnú predtým s dievčaom a tak ho mohol celárius z obavy pred následkami umlča. Ak by mu však napríklad podal jed (pripomeňme, že prekladatežovo telo nenieslo žiadne stopy násilia vrátane uškrtenia, ktoré by sa dalo rozpozna podža charakteristických príznakov), prečo by potom mŕtveho vliekol práve na dvor? To, že nebožtíka odtiahol z kuchyne, ktorú mal ako hospodár Remígius na starosti, je celkom logické, prečo ho však vopchal práve do suda naplneného po okraj krvou, o tom sa už v knihe nedočítame.

Vysvetlenie Venantiovej smrti, ktoré Viliam podáva, je teda viac ako rozporuplné. Najprv sa prikláňa k tomu, že zomrel v knižnici, potom svoju domnienku rozšíri o možnos, že keď sa prekladatež z jedom napustených stránok otrávil, „bežal hžada záchranu do kuchyne“, čo však logiku príliš nedáva. Ak sa niekomu urobí zle uprostred noci, asi by hžadal pomoc v dormitóriu prípadne v kostole, kde by možno aj napriek neskorej hodine našiel niekoho zo zbožných spolubratov, nie však v kuchyni, kde sa po večernom kompletóriu nemal už bez opátovho povolenia nikto zdržiava.

Všetko sú to vážne pochybnosti a domnienok, ktoré možno vyslovi na ich základe je naozaj veža. Skutočnosou však ostáva sud plný krvi z ktorého vytŕčajú Venantiove obuté nohy: možno je to detail, ale práve táto maličkos dokladá, že domnienka, podža ktorej si vrah mohol natiahnú obuv obete, aby na snehu zanechal falošné stopy je skrátka neprijatežná. Prezúvaním by iba strácal vzácny čas a teda oveža viac riskoval, že ho niekto uvidí, neodhliadnúc od toho, že v pozícii v akej sa nachádzal mŕtvy, by sa mu ho vežmi ažko prezúvalo. Všimnime si aj bravčovú krv, ktorá sa zrazila na mŕtvole – tá zase svedčí o tom, že tam bola už dlho, minimálne po dobu niekožkých hodín.

Vráme sa však k páchatežovi. K dvojici možných Venantiových vrahov treba pripočíta aj Salvátora, pričom musíme rozšíri okruh pohnútok nielen u neho, ale aj u Remígia o domnienku, že hodlali umlča niekoho, kto vedel o ich kacírskej minulosti v skupine Fra Dolcineho a to tým skôr, že sa v tom čase očakával príchod obávaného inkvizítora Bernarda Guiho do kláštora.

Ak si to zrekapitulujeme v prípade podozrenia vraždy, teda nie samovraždy Adelma z Otranta môžeme ako páchatežov predpoklada Venantia, Berengára a Bendika. V prípade smrti Venantia zo Salvemeku zase Berengára, Bendika, Remígia a Salvátora. Súčasne je treba prehodnoti Viliamove tvrdenie, že si Adelmus siahol na život sám, keďže je rovnako pravdepodobné aj to, že ho oň niekto iný pripravil a že Venantius zahynul v knižnici, keďže nie je vylúčené, že sa to stalo v kuchyni.

V kuchyni sa však odohralo aj čosi iné, čo film preslávilo oveža viac ako románovú pôvodinu. Keďže ma jeho premiéra zastihla v pubertálnom veku, pamätám si na to vežmi dobre a myslím, že nebudem vôbec výnimkou. Zatiažčo Umberto Eco zostavil žúbostný výjav v kuchyni z citátov náboženských textov od Vežpiesne cez svätého Bernarda a Jeana de Fecampa až po svätú Hildegardu z Bingenu a podža vlastných slov sa pri písaní na stroji „prstami usiloval sledova rytmus súlože“, musel ju Jean-Jacques Annaud ukáza. A tak môžeme vo filme in natura vidie bezmennú dcéru chudobného sedliaka bojujúcu o prežitie vo svete mužov tak, že sa potajomky oddáva mníchom výmenou za jedlo, až kým nestretne Adsa. Valentina Vargasová, ktorá ju stelesnila, bola pritom iba jedna z trojice mladých žien náhodne vybraných na skúšku ako prvá. Medzi filmármi dodnes koluje úsmevná historka, podža ktorej zašla za Annaudom matka Christiana Slatera, ktorý hral vo filme Adsa a povedala: „Je mi to trápne, ale Christan je v hroznom stave. Vie, že skúšky s ostanými už nezvládne. Podža neho je tak nádherná, tak talentovaná a on natožko zamilovaný, že to so žiadnou inou nedokáže.“ Jean-Jacques teda zašiel za šestnásročným hercom, ktorému sa síce mladé dámy páčili, ale jeho vzah k nim pripomínal v tom čase skôr diskusiu o Kristových šatách (nevlastnil ich, ani neužíval) a naliehal: „Christian, si herec, tak musíš.“ Ale on iba krútil hlavou „Nie, prosím nie, ja to dokážem iba s Valentinou.“

Ako je známe, nakoniec ostalo pri tom: „Nespomínam si, čo som vtedy robila“, spomína po rokoch na natáčanie milostnej scény protagonistka “dievčiny krásnej a hrozivej ako vojsko zoradené do boja“. „Bola som ako v tranze. Myslím, že sa zo mňa naozaj stalo to dievča. Bolo to také čisté a úchvatné, že na to nikdy nezabudnem.“

Zatiažčo v románe je Adso žiakom, ktorý nepochopil lekciu svojho majstra, v závere Annaudovho filmu si vežmi dobre uvedomí, na čo jeho učitež nikdy neprišiel, že totiž existuje aj svet citov a lásky, ktorej ale nie je rozumovo založený Viliam otvorený:
„Viliam je človek, ktorý sa všetkému smeje. Adso má však šastie, že spoznáva lásku, ktorú nespochybňuje. Na konci svojho učenia dospieva k názoru, že najkrásnejšia vec, ktorú spoznal je srdce ženy“, hovorí Jean-Jacques Annaud a nakoniec uzatvára so skalopevným presvedčením:

„Ak sa zamilujete raz, ste zamilovaný navždy.“

A toto zistenie, ako sa zdá, bratovi Viliamovi beznádejne uniklo.


SUB DULCI MELLE VENENA LATENT
(Tu sa Berengár z Arundelu naposledy vykúpe a farba na prstoch sa ukáže by falošnou stopou)


O jede, ktorý po dotyku zanecháva sčernané prsty a jazyk nie je v toxikologickej literatúre vôbec nič známe. Niektoré jedy spôsobujú popáleniny, ale žiaden z nich čiernu stopu. Naproti tomu prsty a jazyk všetkých obetí v opátstve rozhodne neboli popálené. Dokladom toho je aj tajomný prípad Berengára z Arundelu, pomocného knihovníka, ktorého našli v kláštorných kúpežoch, vo vani plnej vody, nie však utopeného. Podža knihy, podobne ako aj vo filme nebol tento pohžad práve najpríjemnejší: „Tvár mal napuchnutú, biele a mžandravé neochlpené telo bolo ako telo ženy až na oplzlo pôsobiace ochabnuté prirodzenie.“ A tak zatiažčo Adso očervenie a Viliam žehná mŕtvolu, kým ostatní sa radšej sami prežehnávajú, uveďme, že pri vani spočívali Berengárove vyzlečené šaty. Pri obhliadke tela vykonanej Viliamom a Severínom v dome brata bylinkára boli znova objavené začiernené brušká prstov pravej ruky, presnejšie na ukazováku a palci, na prostredníku však iba zvnútra na mieste, kde sa dotýka ukazováka.

Ako sme spomenuli, moderná toxikológia nepozná jed, ktorý by pokožku iba začiernil a pritom nepoleptal. Berengárove prsty neboli chemicky popálené, iba tmavej farby a tak je namieste otázka, kto mu ich začiernil, aby vyšetrovanie uviedol na nepravú stopu? Teoreticky to mohol urobi ktorýkožvek z iluminátorov farebne zdobiacich kódexy prepisované v kláštornom skriptóriu použitím tmavého atramentu. Ten sa však dá z pokožky zmy, čo však neplatilo o škvrnách na Berengárovom jazyku a prstoch. Medzi podozrivých treba preto zaradi nielen brata Severína, v ktorého laboratóriu by sa také trvanlivé farbivo dalo vyrobi, ale aj sklárskeho majstra Mikuláša z Marimodu používajúceho na sklo farby, ktoré vydržia bez zmeny po stáročia.

Podža románovej rekonštrukcie Berengár po úteku z knižnice vošiel do kúpežov, zakúril v ohnisku a ohrial si vodu. Keďže nedošlo k žiadnemu zápasu, neboli na ňom objavené žiadne škrabance, podliatiny, odreniny alebo iné zranenia, čo len potvrdzovalo mienku nášho františkánskeho vyšetrovateža, že tu došlo k otrave.

Berengár údajne vošiel pri náhlej nevožnosti do vane, kde hžadal úžavu v bolestiach a v ktorej sa utopil – tento výklad udalostí mali potom potvrdzova indície, ako čerstvý popol, kotol pri ohnisku, vyzlečený hábit pri vani a žiadna voda porozlievaná po dlážke: „Už si dakedy videl, aby sa človek vyzliekol, skôr než ho vrah utopí?, pýta sa brat Viliam svojho novica.

„No práve“, prehlásila Lucia. „Podža mňa tie šaty zhodil zo seba sám, lebo nikto na svete by asi neriskoval vyzlieka takého chlapa ako bol Berengár.“ Od smiechu som vyprskol, aj keď sme Michaelovi Habeckovi predsa len trochu krivdili tým, ako sme sa zabávali na účet nebožtíka, ktorého zahral vo filme s tožkou presvedčivosou.

Ale čo ak páchatež Berengára prekvapil, keď už ležal nahý vo vani? Alebo sa azda Berengár vyzliekol, keď sa chystal ukoji svoje náruživosti contra naturam so svojím budúcim vrahom?

Viliam sa v knihe domnieva, že Berengár vošiel do vane, aby sa „zbavil svojho vzrušenia a hádam sa chcel zbavi aj nás, preto sa utiahol do do kúpežov a ponoril sa do vody.“ Napriek tomu, že obézny mních - ako sa dozvedáme - „bol od prírody vežmi citlivý“, ponori sa pod hladinu je mimoriadne čudný spôsob uspokojenia, či dokonca skrývania, o to viac, že Berengár mal predtým ešte rozloži oheń v ohnisku. Kožko času by trvalo, kým si ohreje vodu? Ak to aj naozaj urobil, jed, ktorým sa otrávil musel v jeho prípade pôsobi nezvyčajne pomaly, napriek tomu, že Venantia predtým a Malachiáša potom vežmi rýchlo usmrtil. Navyše si kniha navzájom odporuje na inom mieste, keď Viliam pri záverečnom dialógu s Jorgem vypovedá, že „Severín nájde knihu, lebo Berengár šiel najprv do špitála, aby si ju tam prečítal chránený pred zvedavými očami.“ Takže, ako to bolo naozaj? Keď pomocný knihovník vzal zo skriptória na úteku pred našimi dvoma pátračmi Aristotelovu knihu spolu s Viliamovými okuliarmi, „utiahol sa do kúpežov a ponoril do vody“ alebo „šiel do špitála, aby si ju tam prečítal“? Paradoxné ostáva aj to, že Berengár by mal nepochybne viac súkromia a času vo svojej vlastnej cele na prelistovanie ukradnutého zväzku, Viliam s Adsom ho predsa v skriptóriu vôbec nevideli, takže sa nemusel bᝠodhalenia.

Krátko nato sa pri prehliadke cely nebohého nájde pod slamníkom zakrvavená handra, do ktorej si mal Berengár utrie ruky od bravčovej krvi, keď hádzal Venantiove telo do suda. Viliam podozrieval Berengára, že pritiahol Venantiovo telo k sudu s jatočnou krvou, do ktorej ho vhodil a potom si do utrel ruky do kusa plátna. Berengár však vôbec nepotreboval ruky ponori do krvi a keby aj náhodou na neho vyšplechla, mal by od nej znečistený predovšetkým hábit. Nález v cele pomocného knihovníka bola teda iba falošná a s Venantiovým úmrtím pramálo súvisiaca stopa, ktorá mohla predstavova čokožvek: možno menorrhoe nejakej dedinčanky, ktorá sa v kláštore potajomky oddávala mníchom, handru do ktorej si mohol Berengár vysušova hemoroidy, pričom mi s ohžadom na jeho skryté neresti napadajú ešte aj ďalšie možnosti, ktoré kvôli zjavnej nechutnosti obídeme radšej mlčaním.

„Oculi de vitro cum capsula!“ Použime toto zvolanie vo chvíli, kedy v Berengárových šatách Severín našiel Viliamove okuliare, ktoré niekto ukradol spolu s knihou z Venantiovho stola, kým boli Adso a jeho majster v neskorých nočných hodinách tajne v skriptóriu. Viliam z toho dedukoval, že okuliare i zväzok zobral Berengár, ale mohlo to by aj inak: okuliare ukradol niekto druhý a od neho sa dostali k tomu nešastníkovi utopenému vo vani alebo mu ich jeho vrah mohol strči do hábitu, dokonca aj na poslednú chvížu, aby zmiatol vyšetrovatežov, ak by sme pripustili, že to urobil napríklad Severín.

V prípade Berengárovej vraždy sa okruh možných páchatežov prekvapujúco rozšíri ešte o dvoch – o lekárnika Severína a opáta Abba. Prvý je podozrivým nielen vďaka znalosti chemikálií, ale aj zvláštnym správaním pri obhliadke Berengárovho tela, ak neprehliadneme zdanlivo bezvýznamný detail, že si najprv natiahol rukavice a až potom sa snažil zotrie farbu z nebožtíkových prstov, hoci tak predtým v prípade Venantiových pozostatkov vykazujúcich rovnaké znaky vôbec neurobil. V prípade opáta motivácia súvisí s Berengárovým postavením a minulosou, v ktorej čosi nehrá. Mladý benediktín, ktorý neostane v Sussexe a nesnaží sa urobi kariéru v arundelskom klášora odchádza do odžahlého, severotalianskeho kláštora, kde sa vežmi rýchlo vypracuje na miesto asistenta knihovníka, ktorý bol tradične volený po smrti alebo zlyhaní opáta za jeho nástupcu. Domnienkou, že v ňom Abbo mohol vidie nežiadúceho kandidáta na stolec otca predstaveného sa zaoberal vo svojej knihe aj profesor Eco, ak si spomenieme na dlhý rozhovor brata Viliama s Mikulášom z Marimondu, majstrom sklárom a súčasne strážcom rádového pokladu.

SIMILEM DANT VULNERA FORMAM
(Tu je zasiahnutá ďalšia tretina slnka, tretina mesiaca a tretina hviezd. Takisto pochopíme, že aj v láske dáva znamená nauči sa opláca)


Ďalšou obeou tajomného vraha sa stal fráter Severín, lekárnik a nepochybne znalec jedov, ktorého Guiovi lukostrelci našli v takmer naruby obrátenom laboratóriu a s hlavou rozbitou kovovým astrolábom. Prečo páchatež prvýkrát nezabíjal v noci a v Budove, ale počas bieleho dňa, dokonca už po príchode obávaného inkvizítora a v čase učenej dišputy františkánov s pápežovými legátmi, ktoré sa konalo v kapitule, niekožko desiatok metrov odtiaž? Diváci, i čitatelia knihy si zaiste spomenú, že dôvodom bol práve neopatrný rozhovor Severína s Viliamom, ktorý započulo mnoho nepovolaných uší, teda aj samotný páchatež. Tak sa pred ním objavila nová, vražedná úloha – tí dvaja sa nesmú stretnú, pretože by vyšlo najavo tajomstvo knihy, ku ktorej sa lekárnik medzitým dostal. Vrah teda zabije Severína, keďže nemôže umlča Viliama v kapitulnej sieni.

Spôsob Severínovej násilnej smrti sa tentoraz líšil od predošlých – žiaden sčernalý jazyk, ani prsty, iba hlava nešastníka prerazená glóbusom hviezdnej oblohy. Pôsobivá sple medených a strieborných kruhov znázorňujúcich dráhy nebeských telies v podobe armilárnej sféry bola strašným úderom čiastočne dolámaná a zničená, aby sa naplnilo svedectvo evanjelistu Jána ako bola „zasiahnutá tretina slnka, tretina mesiaca a tretina hviezd“, čo bol apokalyptický scenár, ktorý páchatež dovtedy punktičkársky sledoval. Kto však zabil Severína?

„Nechajte ma, nech rozmýžam vlastnou hlavou“, hovorí v knihe Adso svojmu majstrovi a keďže ten mu to umožnil, dáme aj my zelenú jeho úvahám. „Jorge to by nemohol. Alinardus sa pohyboval v blízkosti špitála, ale aj on sa ledva drží na nohách a Severína by nebol premohol. Celárius tu bol, ale od jeho odchodu z kuchyne do príchodu lukostrelcov uplynulo tak málo času, že zatiaž by ažko mohol primä Severína, aby mu otvoril, zabi ho a potom tu narobi takéto božie dopustenie. Malachiᚠmohol všetkých predbehnú: Jorge vás počul, išiel do skriptória poveda Malachiášovi, že Severín má u seba nejakú knihu z knižnice. Malachiᚠpríde, presvedčí Severína, aby mu otvoril, a zabije ho, prečo to vie iba Boh. Lenže ak hžadal knihu, bol by ju poznal, veď je knihovník, nemusel to tu prehádza. Kto teda ostáva?“

„Bendik“, povedal Viliam.
„Bendik?“, spýtala sa Lucia a ja som v tej chvíli prerušil hlasné čítanie, zatiažčo ona zdvihla hlavu z môjho ramena, aby mi videla do knihy a zahniezdila sa na gauči, na ktorom sme vedža seba už hodnú chvížu ležali.
„Bendik z Uppsaly“, prisvedčil som. „Mladý škandinávsky mních, ktorého však vo filme nenájdeš, podobne ako mladého Aymara z Alessandrie, talentovaného kopistu, prepisujúceho knihy požičané knižnici iba na niekožko mesiacov a ktorý dáva najavo svoju nespokojnos s utajovaním poznania v kláštore, kde si o panujúcich pomeroch nerobil žiadne ilúzie.“

Bolo to naozaj tak, Aymarus si žiadne servítky pred ústa nedával, keď ho v terciu druhého dňa Viliamovho pobytu v opátstve privítal slovami: „Tak ako, brat Viliam, už ste si zvykli v tejto diere bláznov?“ A neskôr tento mladý fráter, ktorý neváha kláštor prirovna dokonca ku „hniezdu zmijí“ vyslovuje pozoruhodnú, myšlienku: „Tu jednoducho niekto nechce, aby mnísi sami rozhodovali, kam môžu ís, čo majú robi a čo budú číta.“ A čo poveda na jeho výkrik pri procese s Remígiom adresovaný Malachiášovi, v ktorom je možné rozpozna pohŕdanie vrchnosou a existujúcim poriadkom: „Ty si mu schovával listy a on ti za to v kuchyni ukazoval zadky novicov!“

Mohli buričské názory Aymara privies na myšlienku prevráti násilnými činmi život v opátstve naruby a naruši prísnu hierarchiu do tej miery, že by nebol schopný cúvnu ani pred vraždou? Chvížu som nad tým uvažoval, kým sa Lucia s diažkovým ovládačom v ruke nesnažila cez rýchloposuv objavi vo filme nejakú scénu a potom nadviazal na predošlé slová:

„To nám ďalej rozširuje okruh podozrivých, nepríjemnou stránkou celej udalosti je však nielen Severínovo telo s hlavou uprostred kaluže krvi na podlahe laboratória, ale predovšetkým skutočnos, že sa Viliam s Adsom tej knihy nezmocnil, aj keď ju mal doslova pred nosom.“

„A keby sa k nej dostali?“
, ozvala sa Lucia s očami upretými na obrazovku.

„Existujú dve základné možnosti: Viliam by už v tej chvíli odhalil totožnos vraha alebo pochopil, že kniha mu bola podhodená, aby sledoval falošnú stopu.“

„Takže, ak som to správne pochopila“, povedala o chvížu, keď film zastavila na mieste, ktoré hžadala. „Páchatežom mohol by ten tvoj Bendik, keďže sledoval Severína po jeho osudnom rozhovore s Viliamom pred vchodom do kapitulnej siene, ďalej Remígius, pretože ho vojaci inkvizície chytili priamo na mieste činu a Malachiáš, ktorý bol podža Ecovej knihy skrytý v miestnosti lekárnika za závesom.“

Pozrel som sa lepšie na scénu, ktorú predtým vyhžadala. Nebolo pochybností: V jednej hodine tridsiatej minúte a štyridsiatej sekunde filmu bolo za spodným okrajom koženého závesu zakrývajúceho výklenok po žavej strane dverí zretežne vidie niekoho obuv. Presnejšie povedané topánky a nie sandále mnícha, čo už samo osebe bolo divné. Komu však patrili?
Bendikovi? Remígiovi? Malachiášovi?
Alebo niekomu z inkvizítorovho sprievodu?

„Presne tak“, prisvedčil som, „ale mohol to by aj ktorýkožvek z rehožníkov, ktorí odišli z kapitulnej siene. Ak vrah vyšiel von, potom ten, kto ho tam poslal, vnútri naopak zostal, len mu stačilo da znamenie, aby páchatež vedel čo treba vykona. Skrátka, Viliam mal ma pri poslednom rozhovore so Severínom pred tožkými žuďmi oči na stopkách.“

A tak naša diskusia pokračovala takmer do večera. O nejaký čas neskôr, keď sme s Luciou sedeli pred televízorom a znova pozerali na scénu, v ktorej brat Viliam opúša učenú debatu, pritiahla sa ku mne tak, že som cítil jej vlasy na tvári. Už neschopný sledova ďalšie argumenty františkánov v kapitulnej sieni som jej pokryl tvár drobnými, naliehavými bozkami, akoby jeden dlhý, vášnivý bozk na ústa nemohol vystači. Odtrhli sme sa od seba až vtedy, keď sme sa potrebovali nadýchnu, zatiažčo iba kúsok od nás viedla dvojica mníchov osamelý, dôverný rozhovor.

“Pane, poznal ste už niekedy lásku?“, pýta sa Adso svojho majstra v polotme kláštornej cely.
„Lásku? Mnohokrát.“
„Vážne?“
„No iste. Aristoteles, Ovídius, TomᚠAkvinský ...“
„Nie, ja ... ja som myslel“
, bráni sa zmätený novic, zatiažčo Viliam odpovedá protiotázkou:
„A nezmýlil si si náhodou, Adso, lásku s vášňou?“

Dobrá otázka, ale teraz nie je čas hžada odpoveď, keďže sotva sme sa s Luciou oddelili, ostávame spolu s lícom na líci, ja jej blúdim prstami po líci a hneď, ako sme sa nadýchli, bozkávame sa odznova. Ona sa chveje, ja sa topím ako vosk, mám pocit, že asi skapem od lásky a keďže dare est docere reddere, je v tej chvíli úplne jedno, či si lásku mýlime s vášňou alebo ešte s čímsi iným. Ona pritom robí také vzrušujúce veci jazykom, že už to viac nevydržím, postupujem nekonečne dlho, až kým sa rukou neocitnem pod jej tričkom. Tu ma zastaví čosi ako čipkované brnenie cez ktoré sa ďalej nemôžem dosta, až kým si nesiahne na plece a nezašepká „Už to je“. Moja dlaň je tam znova a ja cítim pružnú, pevnú váhu, zatiažčo sa dotykmi môžem znova a znova presviedča, že „pulchra enim sunt ubera quae paululum supereminent et tument modice“ a tak ďalej, až kým Lucia neustále nešepká „Ach, Bože.“
„Prečo, ach Bože?“, pýta sa zase Adso a majster, ktorý sa k nemu v mesačným svetlom zaliatej cele obracia, mu namiesto odpovede hovorí:
„Ty si zamilovaný.“
„A to je zlé? Veď či svätý TomᚠAkvinský nestavia lásku nad všetky cnosti?“
„Áno, ale lásku k Bohu, Adso. Lásku k Bohu.“
„A čo lásku k žene?“

Skôr ako brat Viliam stihol svojho adepta pouči, že TomᚠAkvinský toho o ženách vedel pramálo, nahmatal som vožnou rukou vypínač diažkového ovládania a vzápätí klesol na gauč s Luciou ako sladkým bremenom v náručí, čím som sa presvedčil o správnosti tvrdenia anjelského doktora podža ktorého „appetitus tendit in appetibile realiter consequendum ut sit ibi finis motus.“

A pre istotu som sa o tom presvedčil niekožkokrát.


INDICAT ARTIFICEM RES OPERATA SUUM
(Tu sa Malachiᚠnielen zvezie na zem, ale aj ukáže, že ženy a muži nemusia ma chu na to isté)


Knihovník Malachiᚠbol zavraždený počas skorých ranných hodín na úsvite šiesteho dňa, keď sa zrútil mŕtvy na zem počas spievania žalmov v kruhu spolubratov, ktorí sa v kostole zišli na matutínum. „Mala silu tisíca škorpiónov“, stihol ešte prehovori pomedzi zuby sčernalým jazykom, zatiažčo mu Viliam obrátil dlane do svetla, aby zistil, že mal brušká prvých troch prstov na pravej ruke takisto čierne. My s Luciou sme matutínum nielen trestuhodne prespali, ale zobudili sa až na terciu, načo som sa poponáhžal kúpi do mesta niečo na raňajky.

„Cave el diabolo!“, povedal som po návrate Lucii na adresu hypermarketu, kde sa vďaka zžavám práve v ten deň rozpútal hotový blázinec. „Ždycky streže v nekerem kúte, by zahryznul mi do pát“, napodobnil som so šuštiacimi igelitkami v rukách toho nešastníka Salvátora, keď som zistil, že mi v rade pri pokladni stihli rozbi v taške niekožko vajíčok. V každom prípade ich na omeletu ostalo dos a tak sme už onedlho už mohli sledova stopu Loriana Macchiavelliho, ktorý ponúkol k rozprávaniu Umberta Eca alternatívnu hypotézu o smrti kláštorného lekárnika: „Malachiᚠbol pri Severínovej vražde, videl páchateža a bol preto odstránený, skôr ako stihol niekomu niečo poveda: počas pátrania mal Viliam v podozrení Venantia, Berengára, Malachiáša a tí všetci boli zabití. Potom podozrieval Remígia, Remígius však v dobe Malachiášovej vraždy už sedel vo väzení. Mal v podozrení Bendika, a Bendik zahynul pri požiari Budovy. Viliam hžadal príliš nízko, vrah bol niekde hore, medzi tými, ktorých nie je také žahké podozrieva.“

A to nás privádza k ďalším zaujímavým domnienkam o nie celkom nevinných úmysloch samotného opáta. Nie bez príčiny preto Viliam krátko nato, ako ho Abbo takmer vyženie z kláštora nazlostene hovorí: „Abbo je schopný nešastníka objavi a prekla dýkou v krypte s pokladom a jeho vnútornosti popcha do svojich relikviárov, len aby sa zachránilo dobré meno opátstva“.

„Opát je volený“, vysvetžuje zase svoj názor Jean-Jacques Annaud. „Je to demokratický systém a naša demokracia vznikala v opátstvach. Mnísi vytvorili kapitulu, čiže zhromaždenie, kde sa potom schádzali a tajným hlasovaním si zvolili opáta. Ten mal určitú moc, ale tá mu bola zverená ostatnými mníchmi a môže by aj odvolaný. Opát teda nie je až taký mocný, musí sa ma na pozore pred ostatnými, pretože im je zaviazaný a môže by aj zosadený.“

Preto je opát skôr diplomat ako duchovný. Riadi svoj kláštor, stará sa o jeho sebestačnos a nezávislos, ale hlavne o svoju moc. A teraz stojí pred vežkým problémom: Ako cisárov poddaný musí zabezpeči stretnutie pápežských legátov s františkánmi, s ktorými však hlava cirkvi zásadne nesúhlasí. Smr iluminátora, v ktorej tuší obskúrnu homosexuálnu drámu prichádza ako na zavolanie. Pokiaž je to následok vyčínania pekelných síl, znamená to, že Boh nie je naklonený tomuto stretnutiu.

Bol azda opát páchatežom alebo iniciátorom mysterióznych zločinov? Túto otázku spochybňuje v knihe skutočnos, že aj on samotný mal by obeou, keď sa zadusí v stiesnenom priestore tajného schodiša. Je však predstavený kláštora naozaj totožný s neznámou osobou, ktorú Viliam a Adso počuli búcha päsou do múru v neznámom priechode Budovy medzi kuchynskou stenou a vonkajšou časou múra južnej bašty, ako o tom neskôr hovorí Jorge? Práve on má nies vinu na Abbovej smrti, ale bolo to tak naozaj? Vylúči nemôžeme ani Bendika, ktorý vedel určite viac, ako bol ochotný prizna, ale ten mal zase zahynú pri požiari. To si však Viliam s Adsom neoverujú, jednoducho to predpokladajú, keďže ho videli zmiznú v horiacej Budove.

Koho považova v opátstve za zločinca je kardinálnou, nie však jedinou dilemou Ecovej knihy. Aj keď sa jeho dielo javí ako „detektívka citátov“, oplývajúcou početnými vetami prevzatými z vlastných i cudzích kníh, parafrázami starých i moderných autorov, ktorých identitu mnohokrát neprezrádza, ale často cielene kamufluje, aby čitatežom nadhodil podža potreby i falošnú stopu, vtesna jeho impozantný román do kategórie historickej detektívky by bola naozaj vežká opovážlivos. Napriek tomu však otázka vinníka „obdivuhodných a strašných udalostí, ktoré sa odohrali koncom roka Pána 1327“ ostáva naďalej otvorená, čo sa týka práve tak Ecovho románu, ako aj filmu Jeana-Jacqua Annauda.

Máme uveri, že za tajomnými vraždami podža biblickej apokalypsy stál jediný páchatež, navyše starobou zošuverený a niekožko desaročí slepý mních, ktorý dokázal zaranžova spletitý scenár týchto udalostí? Ako vôbec mohol bojova so spolubratmi, väčšinou vo veku, kedy boli na vrchole svojich fyzických i duševných síl? Naozaj bol schopný snova rafinované osídla nielen v labyrinte knižnice, ale predovšetkým v bludisku zložitých vzahov, aké v opátstve vládli? Ako mohol bez zraku kona v situácii, keď sa potreboval s otvorenými očami pozera, napríklad na nádobu s jedom, ktorý mal usmrti tožko rehožníkov v jeho domovskom kláštore?

Práve táto urna venena vrhá nové svetlo do celej záhady. Na laudy štvrtého dňa, kedy Severín s Viliamom skúmajú Berengárove telo, rozprávajú sa o dávnej krádeži jedovatej substancie, ktorú dostal od istého mnícha, cestujúceho po ďalekých krajinách: „Na vzhžad bola lepkavá a žltkastá a ten spolubrat mi radil, aby som sa jej nedotýkal“, spomínal si aj po rokoch bylinkár. „Stačilo by vraj, aby sa mi dostala na pery, a v krátko čase by som bol otrávený. Povedal mi, že aj tá najmenšia dávka v priebehu pol hodiny po prehltnutí vyvoláva pocit vežkej malátnosti, potom pozvožné ochrnutie všetkých údov a napokon smr. Dlho som ju opatroval, lebo som zamýšžal, že ju nejako vyskúšam.“

Severín Viliamovi hovorí, že nádobu s jedom, ktorým mali by neskôr napustené stránky zakázanej Aristotelovej knihy opatroval v laboratóriu už pred mnohými rokmi.,
„Viac ako štyridsa to však nebolo, pretože inak by bol bylinkár Jorgeho rovesníkom“, vysvetžoval som Lucii. „A pri čítaní Ecovho textu sa dozvedáme, že Jorge bol slepý prinajmenšom štyridsa rokov. Ako teda mohol vedie o nádobe s jedom, i to, kde sa nachádza, keď bol v čase, kedy ho Severín získal už dávno prišiel o zrak?“

Otázka Jorgeho viny sa neobjasňuje ani pri jeho poslednom rozhovore v priebehu osudnej noci, kedy vyhorelo opátstvo. Osemdesiatročný nevidomý mních sa výslovne nepriznáva ani k jednému zo spáchaných zločinov. Aj keď sa nebráni dedukciám bystrého františkána vyzbrojeného Occamovou britvou logiky, kde je dôkaz, že tým nechráni pravého páchateža alebo páchatežov? Zobra na seba na konci života a jednou nohou v hrobe zodpovednos za všetky hrôzy, ktoré sa medzi múrmi kláštora odohrali, len aby zachránil poves a očistil meno opátstva aj za cenu krytia skutočného vraha, nie je zase až takou nezmyselným a Jorgeho úsudku dostatočne odôvodneným zámerom. Všetky stopy by tak nenávratne zmizli pod popolom zhorenej knižnice, ktorej tajomstvá sa mali rozplynú v dyme spoločne s nepohodlným vyšetrovatežom, zatiažčo by Jorge unikol z plameňmi zachvátenej budovy.

V knihe sa výslovne nespomína, že Jorge uhorel, aj keď vo filme vidíme záber, ako mu habit vzplanie od horiacich kníh v knižnici. A preto je nakoniec možné aj to, že sa Jorge nakoniec vydal k nejakým tajným dverám, o ktorých dávno vedel a dostal z miesta požiaru skôr ako Adso s Viliamom, alebo to tak aspoň plánoval. Jeho slepota mohla by v tej chvíli výhodou, keďže sa v interiéri Budovy, po ktorej sa viac ako štyri desaročia pohyboval potme ako slepec, musel vyzna vežmi dobre.

Zato ja som sa v ten večer, skôr ako sme pred spaním zhasli, v Luciinej nálade vôbec nevyznal. „Penitenziagite“, zašeptala mi dôrazne do ucha a na výstrahu jemne zahryzla do ušného lalôčika, keď som sa ju snažil pod paplónom opatrnými dotykmi presvedči, že možno nebude taká unavená. Ukazovákom žavej ruky som si vytiahol kútik úst v grimase dohora a jazykom vydul znútra líce na opačnej strane: „Salvátor non est insipiens!“ zamrmlal som sotva zrozumitežne s nezamenitežným prízvukom: „Bonum monasterium, et aqui se dobre jedá et se modlí ke dominum nostrum.“Počul som, ako Lucia obrátená na opačnú stranu iba s námahou potláča smiech s tvárou zaborenou do vankúša, ale keď sa mi nedostalo žiadnej odozvy, natiahol som ruku k nočnej lampe. Ešte skôr, ako zhasla, som si však neodpustil nesúhlasne uzavrie:

„Et ostatek valet figu.“


POENA POTEST DEMI, CULPA PERENNIS ERIT
(Tu sa hovorí o krehkosti kníh, majstrovi sklárovi a konečnom počte podozrivých)


Aj keď sa spomedzi komentátorov Ecovej knihy Loriano Macchiavelli azda najviac utieka až ku groteskným tvrdeniam, v prípade jedom impregnovaným kódexom vnáša do ďalšieho pátrania vežmi cenné zistenie. Práve jeho zásluhou si totiž môžeme pripomenú, ako pozorne rehožníci zaobchádzali v opátstve s knihami a iba s najvyššou opatrnosou obracali ich krehké stránky. V skriptóriu pracovali viac ako tri desiatky mníchov a my sa máme azda domnieva, že si títo naslovovzatí reštaurátori, kopisti, rubrikátori a učenci zakaždým slinili prst pri listovaní tak vzácneho spisu, ako bol druhý diel Aristotelovej Poetiky? Tí skôr brali stránky do jemných pinziet, oprašovali ich za pomoci pierka a pokiaž mohli, vyvarovali sa dotyku s droliacimi sa okrajmi listov, aby ich ešte viac nepoškodili.

Eco to napokon priamo zmieňuje aj vo svojom románe, kedy Bendik v šiesty deň počas sexty bratovi Viliamovi na schodoch pri skriptóriu o tajomnej knihe prezradí: „Listy boli navlhnuté, nedali sa dobre od seba oddeli. Pergamen bol akýsi zvláštny ... jemnejší ako iné, to, aká bola prvá strana rozožratá, ako sa odlupovala, bolo skrátka zvláštne. Pergamen nevyzeral ako pergamen ... vyzeral ako tkanina, ale jemná. Hovorí sa, že je vežmi drahá a krehká. Preto sa aj málo používa.“

Aby sme to formulovali jasnejšie, Viliam používa na označenie materiálu listov výraz charta linea, alebo pergamino de pano, čím nám nechce napoveda nič iného, ako to, že kniha bola z papiera. To by vysvetžovalo nedobrý stav rukopisu, ako aj mimoriadnu opatrnos, akú bolo treba vynaloži pri čítaní. Navyše, ak sa dozvedáme, že listy boli navlhnuté je namieste otázka, načo si ešte slini prsty, keď sa papier práve vďaka vlhkosti trhá a rozpadá? A tým sa Viliamova hypotéza o slepom mníchovi vraždiacom pomocou stránok otrávenej knihy ocitá na vežmi tenkom žade.

Podozrivým číslo jedna sa stáva Mikulᚠz Marimondu, ktorý tak vystupuje z pozadia príbehu ako čitatežom obyčajne nie príliš známa postava, napriek tomu, že jej autor „Mena ruže“ okrem iných zmienok venuje súvislých osem strán, keď si prvý deň v čase vešpier Viliam s Adsom prezerajú jeho dielňu a hovoria s „bratom sklárom o sklách na čítanie aj o prízrakoch zjavujúcich sa tým, čo chcú priveža číta“, aby sme citovali aspoň čas z podtitulu zmienenej kapitoly. Okrem výroby skiel je Mikulᚠpoverený opravou a výrobou vzácnych relikviárov, ako aj dohžadom na čas chrámového pokladu, čo ukazuje, že sa musel teši opátovej mimoriadnej dôvere. Zdá sa, že pod maskou do istej miery naivného a poverčivého majstra sa skrýva oveža viac. Pri rozhovore v krypte pod kostolom, ktorá slúži ako skrýša pre poklady a drahocenné ostatky svätých vyjde najavo, že sa orientuje v komplikovaných komplotoch a intrigách opátstva ďaleko do minulosti na remeselníka až privežmi dobre, pričom sa pri inej príležitosti netají svojimi konzervatívnymi názormi, ako napríklad „Je dobre, že na takých miestach ako toto nie sú všetky knihy prístupné každému.“

Bol azda Mikulᚠniekto, kto by aj za cenu vraždy chránil nedostupnos zakázaných fondov kláštornej knižnice? Keď sa nad tým zamyslíme, mohol zo zabitia svojich spolubratov dokonca získa neodškriepitežné výhody, čo sa ukázalo, keď bol po zaistení Remígia ihneď menovaný za správcu.

„Je prefíkanejší, ako vyzerá, hovoril vždy iba to, čo od neho odvracalo podozrenie a čo Viliama zvádzalo na nepravú stopu, je kustódom pokladu, ako sklársky majster pozná tajomstvo farieb, po ktorých sčernajú prsty a jazyky zavraždených a vedel aj o flaštičke s jedom, ktorú mal v dielni Severín“, nastavuje mu nelichotivé zrkadlo Loriano Macchiavelli. Podža toho mal Mikulᚠz Marimondu dostatok času zločiny pripravi i uskutočni, navyše pamätal aj na vytváranie klamlivých stôp a indícií, ktoré zmiatli pátranie aj skúseného františkánskeho detektíva:„Medzi iným napríklad práve tým, že nebožtíkom čiernil prsty a jazyk. Ako jediný vedel o tom, že Viliam potrebuje okuliare, aby mohol rozlúšti drobné písmo, dlho sa o tom zhovárali. Kupodivu mu urobil okuliare nové, ale až potom, ako boli objavené tie ukradnuté.“

Pravdepodobná je však aj domnienka, o ktorej sme sa už zmienili a to, že Mikulᚠnekonal z vlastných pohnútok, ale na základe Abbových príkazov. Ten si chcel neochvejne udrža v rukách moc a snažil sa odstráni z cesty každého, kto by ohrozoval jeho pozíciu. Mikulᚠbol teda ako opátov človek za verné služby odmenený funkciou celária ihneď potom, ako došlo k Remígiovmu zatknutiu. Prečo sa však obeou stal aj samotný opát, keď nad svojím zverencom držal ochranú ruku? Bezpochyby sa Mikulᚠstal pre neho nepohodlným, keďže mnoho vedel, prípadne ho mohol vydiera a preto sa rozhodol, že sa ho zbaví násilným spôsobom. Podža tejto domnienky ho však majster sklár predbehol a zabil sám, čo sa však diametrálne líši od románovej verzie, v ktorej nechá Abba zomrie Jorge tým, že ho nenávratne zablokuje v tajnej chodbe Budovy, skôr ako v nej vypukne požiar.


PER TOT DISCRIMINA RERUM
(Tu sa dozvedáme, ako Adso urobil najväčšiu chybu svojho života ako aj to, že koniec niekedy znamená začiatok)


Aj keď nie je páchatež istý, za všetky tie úmrtia je nakoniec aj tak zodpovedná jedna, hoci výnimočná kniha: „Chcem vidie pravdepodobne jedinú kópiu druhého dielu Aristotelovej Poetiky“, hovorí brat Viliam ústami Seana Conneryho v najtajnejšom zákutí labyrintu. Záhadný grécky manuskript by sme však v katalógu prikutom zlatou reazou ku stolu hlavného knihovníka márne hžadali pod jeho pôvodným názvom. Tajomný rukopis najväčšieho antického polyhistora je totiž zviazaný ako posledná čiastka kódexu pod názvom „De stupris virginum et meretricum amoribus“, čo je ďalším žartom z literárnej dielne Umberta Eca, keďže žiaden traktát pod názvom „O zneuctení panien a láskach neviestok“ by celkom iste neponechal na pokoji nielen mňa, ale ani predstavivos žiadneho zo všetečných mníchov. Navzdory názvu začínal teda nasledujúcimi slovami:

„V prvej knihe sme sa zaoberali tragédiou a ukázali sme, ako tým, že vyvoláva súcit a strach, tieto pocity očisuje. Tu, ako sme už sžúbili, sa budeme zaobera komédiou a ukážeme, ako tým, že vyvoláva rados zo smiešnosti, dosahuje očistu tejto náruživosti...“

Dnes už vieme, že „Poetika“ vlastne nebola knihou, ale kurzom, na ktorom vyučoval Aristoteles svojich žiakov. Po jeho smrti sa niektoré texty rozširovali v odpisoch, tie však boli iba vežmi nesúvislými poznámkami, mnohokrát ukradnutými a uschovanými a preto dnešní odborníci usudzujú, že táto čas pojednania nenávratne zmizla. Aristoteles skutočne v úvode knihy sžubuje, že po prebratí tragédie v prvej časti pristúpi v druhej ku komédii, ba niektoré stredoveké katalógy dokonca zmieňujú „Poetiku“ vo dvoch zväzkoch. A tak nakoniec v závere nášho príbehu zostáva ešte posledné vežké tajomstvo: Hovoril Aristoteles v tejto druhej časti skutočne o komédii, alebo ako sa niektorí domnievajú, o poézii?

Priznávam, že ma hžadanie správnej odpovede zaujíma v tejto chvíli iba pramálo. V pokročilú nočnú hodinu, kedy sa Lucia už dávno uložila ku spánku, sledujem na obrazovke záverečnú scénu Annaudovho filmu, v ktorej Viliam s Adsom opúšajú bránu osudom ažko skúšaného opátstva. Videl som to mnohokrát, až mám pocit akoby som spolu s nimi odchádzal do neznáma a zanechával za sebou toto malé mesto, kam chodím večer iba spáva, žudí, ktorých som za tie roky nepoznal vôbec alebo až príliš, to únavné dochádzanie za prácou, ktorá mi je čím ďalej cudzejšia a celý svet, ktorý by sa bez lásky už dávno rozplynul a stratil svoje bezpečné obrysy. Pozeral som sa na Luciu, ponorenú do tichého snívania a snažil sa započu rytmus jej dychu. Neoddával som sa nijakým spomienkam, nepremýšžal nad žiadnou budúcnosou, myšlienky vožne plynuli rozmerom prítomnosti, ktorá stiahla celý svet do malej škrupinky priestoru, v ktorom sme prebývali iba my sami.

Nevedel som sa vynadíva na jej tvár, slabo osvetlenú modravým svitom televízora so zvukom stíšeným na minimum, ruku natiahnutú cez vankúš a obrys tela pod prikrývkou zahažujúcou, ako som už vedel, pôvaby jemne pehatej pokožky, ako aj tajomstvá všetkých jeho kriviek a záhybov. A zatiaž čo som sa pozeral, v sychravom, novembrovom ráne zostupovali dvaja mnísi na chrbáte mulíc dolu do údolia, preč od dymiaceho kláštora, aby práve tu, uprostred úzkej strže preklenutej holými, inovaou pokrytými konármi stromov Adso opätovne stretol aspoň na krátku chvížu jedinú lásku svojho života. Amor et lacrima: oculis oritur, in pectus cadit. V dojemnej scéne, ktorá je tichou rozlúčkou, výčitkou i odpustením vidíme obom steka po tvári slzy, zatiažčo Adso váha a zmieta sa v protichodnosti pocitov, ktoré rezonujú v jeho vnútri. Nakoniec však nasleduje učiteža, aby sa dlhým, bolestným pohžadom rozlúčil s bosou, uzimenou dievčinou, až kým mu nezmizne v kúdoloch hmly za zákrutou cesty navždy z očí.

Opä som preniesol pohžad na Luciu, ktorá sa pod prikrývkou zachvela a otočila na druhý bok s vlasmi splývajúcimi na vankúš a ja som sa snažil zachyti čo najviac z napoly odhaleného tajomstva tejto zázračnej chvíle, ktorým som bol dlhé roky taký posadnutý, onen letmý, ažko postrehnutežný okamih, v ktorom by sa všetko stalo jasným a zrozumitežným, záblesk poznania, akým sú obdarúvaní hádam iba svätí, zvláštny druh jasnovidectva, umožňujúcim prekonáva prázdnotu a obavy tým, že zmieri mňa samotného s najhlbším významom toho, čo sa skrýva za slovom život. A tak som sedel na kraji gauča, pozeral na Luciu a nebolo nič dôležitejšie, ako to, že je nablízku. Počas všetkých tých dní, keď sme spolu odhažovali súmračné záhady benediktínskeho opátstva na snehom pokrytých svahoch medzi Piemontom, Ligúriou a Francúzskom sa medzi nami vytvorilo akési tajuplné spojenectvo, neopísatežné rovnako, ako už býva láska, ale omnoho skutočnejšie, akoby sme len spoločne časovali budúci čas všetkých tých slovies, ktorými si zažúbení žudia zvyknú plánova budúcnos.

„Nikdy som svoje rozhodnutie nežutoval, pretože od svojho učiteža som sa naučil veci múdre, dobré a pravdivé“, píše Adso posledné riadky svojho príbehu v chladnom skriptóriu kláštora v Melku, skôr ako sa navždy neprepadne do púšte nemého ticha a neobývanej božskosti, kde niet ani diela, ani obrazu. „A napriek tomu teraz, keď som už starým, vežmi starým mužom sa musím prizna, že zo všetkých tvárí, ktoré sa mi zjavujú z minulosti, tá, ktorú vidím najčastejšie, je tvár oného dievčaa, o ktorej som po celé tie roky neprestával sníva.“

Amor non est medicabilis herbis.


A v tej chvíli je mi úplne jasné, v čom sa Adso dopustil najväčšej chyby svojho života.

Miloš Jesenský

Autorove stránky:
http://www.jesensky.sk/













pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdiela tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (31) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Cartier Original Watch boks med kort - DKK 896 : replika Cartier Ure, replicacartierwatches.cojterjaye19.Jul:04:59
Links of London HalskÌderjterjaye19.Jul:04:59
Rabat Mont Blanc Nøglering Salg Online Storejterjaye19.Jul:04:58
Professionele montblanc pen winkels, discountmontblanc.cnjterjaye18.Jul:05:55
TAG Heuer horlogesjterjaye18.Jul:05:55
. . .

čitatežov: 20080   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (19)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívatežov(105)

vloži obrázok do galérie

stručné sms správy