?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Vypočuli sme si na nedávnom ezoterickom podujatí / Liečenie miestom a liečenie miesta
@ liečenie -> miesta s liečivými účinkami     12.11. 05, 04:27

1


3


4


5

Minulý rok sme si v rámci ezoterických dní hovorili o silových miestach, o tom, ako na človeka niektoré miesta v krajine pôsobia a s čím to súvisí. Myslím si, že väčšina z nás sa s týmto javom už stretla. Napríklad keď kráčame krajinou počas turistického výletu. Ideme, kráčame, pozeráme sa okolo seba, a zrazu začneme mať nejaký veľmi zvláštny pocit. Pocit, že „tu niečo je“. Nevieme ešte presne povedať, čo - jednoducho vnímame silu miesta. Niečo nám pripomína, niečím nás oslovuje. Vnímame jeho ducha, ktorý nás napĺňa životnou silou. A v niektorých prípadoch, ako si povieme, nám môže pomôcť prekonať aj telesné neduhy.


Priestor vo vede a v tradičnej kultúre

Aby sme pochopili význam liečivého miesta v obraze sveta našich predkov, musíme si to priblížiť z inej strany. Porozprávame si o tom, ako ľudia chápali priestor a podľa čoho sa v ňom orientovali. Dnes na orientáciu používame mapy, ktoré zachytávajú vzájomné vzťahy jednotlivých miest vzhľadom na pomyselné svetové súradnice. Máme štyri svetové strany - sever, východ, juh, západ - a dva smery, ktoré sú dané zemskou príťažlivosťou: dolu a hore. Tieto základné smery umožňujú vytvoriť sieť súradníc - poludníkov a rovnobežiek - s využitím matematiky. Tento priestor je objektívny, čiže pre každého v zásade rovnaký: môj meter je rovnaký, ako váš. Takýto obraz priestoru má nesporné výhody, ale je trošku odťažitý. Nestretáva sa s tým, čo ľudia bežne zažívajú. Prirodzene vnímaný priestor, v ktorom sa pohybuje človek, sa neopisuje pomocou výrazov „50 metrov severne od sochy Maratónca“, ale „kúsok od Maratónca, keď pôjdeš po Komenského ulici“. V našom prirodzenom svete majú teda význam „súradnice“ ako „tu, tam, vpravo, vľavo, vedľa, nad, pod, neďaleko, ďaleko“ apod. Obzvlášť dôležité sú však pojmy stredu, blízkeho okolia, hranice a vzdialeného okolia.

No okrem toho, že náčrt takto usporiadaného sveta vyzerá úplne inak, než sme zvyknutí pri mapách, líši sa ešte jednou významnou vlastnosťou: je hodnotovo nabitý. To znamená, že niektoré miesta sú lepšie, hodnotnejšie, než iné. Zvyčajne „stred“ vnímajú ľudia ako lepší, „okraj“ ako horší. Vidieť to aj na takej zdanlivo malichernej veci, ktorá však spôsobovala veľké napätie, ako je situácia Ukrajiny. V stredoveku bolo strediskom, duchovným aj svetským stredom Kyjevskej Rusi mesto Kyjev. Malo všetky vlastnosti svätého miesta. Podľa povesti ho založil kováč Kuzma (niekedy zvaný Kyj), keď spútal hada (alebo draka) a donútil ho okolo plánovaného mesta vyryť hlbokú priekopu a valy a neskôr aj brehy a prahy Dnepra. Neskôr sa však stredisko Rusi presunulo do Moskvy, čo bola pre Kyjev citeľná strata. Navyše, oblasť, ktorej sa Kyjev usiloval vládnuť, sa nazvala „Ukrajinou“, teda oblasťou „u kraju“, pri kraji ríše. Keď niekoho vytisneme „na kraj“, znamená to, že mu odoberáme hodnotu, začíname ho považovať za „podčloveka“. Keď sa na to pozrieme z tejto strany, tak celkom jasne pochopíme, prečo sa Ukrajinci nikdy nezmierili s ich postavením v rámci ruského a neskôr sovietskeho impéria. Snaha o získanie samostatnosti bola len logickým vyústením.

Čo však z toho vyplýva? Ak by sme si mali nakresliť symbolickú mapu sveta našich predkov, tak v strede sveta by boli krajiny ľudí a bohov. A zrejme tiež podsvetie, pretože je to okrem iného miesto, kde sa zdržujú mŕtvi predkovia, ktorým patrí úcta. Preto nemôžu byť vytisnutí na okraj (môžeme si spomenúť, že v stredoveku, ale aj ešte donedávna, sa dedinské cintoríny zakladali okolo kostola, čiže v samom strede obce - prinajmenšom v duchovnom strede - obr. 1). Takže v poriadku: máme stred sveta, kde sídlia pekne nad sebou tri ríše: ríša ľudí, nad ňou ríša bohov a pod ňou podsvetie. Tieto tri svety boli prepojené osou - najčastejšie stromom, ale niekedy stĺpom alebo vežou. Ibaže - toto by sme mali takto načrtnuté pre svet ako celok, pre Univerzum. Lenže táto schéma sa opakovala. Kdekoľvek žili ľudia a kde tvorili sídliská, vytvárali sa miestne „stredy sveta“, v ktorých bol sústredený duchovný význam, kde sa stretával človek s bohmi a bohyňami, ale aj s démonickými silami. Takto je napríklad veža kostola, dedinská lipa, posvätný dub či dobový háj, kríž na hranici chotárov apod. určitým „malým stredom sveta“, okolo ktorého je určitá oblasť, v ktorej sa sústreďuje posvätná moc. Aj každý dom mal svoje vlastné stredisko, a samozrejme aj hranicu, ktorá ho oddeľovala od vonkajšieho okolia. Stredom domu bol stôl umiestnený spravidla vo „svätom kúte“, uhlopriečne oproti peci. Hranicou bol prah domu.

Nebudeme si teraz hovoriť o všetkých obyčajoch, ktoré sa s týmito „stredmi sveta“ a s hranicami spájali; neskôr si spomenieme len pár takých, ktoré súvisia priamo s liečením. Chcel som len upozorniť na túto vlastnosť priestoru „archaického“ človeka, pretože presne táto schéma stredu, v ktorom sa stretáva ľudský a božský svet, ako aj svet podsvetia, sa opakuje vo všetkých posvätných miestach. Teda v miestach, v ktorých sa dejú zvláštne javy. A keďže je našou prvoradou témou „liečivé miesto“, zameriame sa v prvom rade na takéto miesta.

Takže si zopakujme základné body toho, čo o čom som hovoril doteraz:
a) Priestor, ako ho zažíva človek, nie je všade rovnako významný; niektoré miesta sú nadané zvláštnou pôsobivosťou
b) tieto miesta tvoria „stredy sveta“. Vôbec neprekáža, že takýchto „stredov“ je viac. Môžu byť ale usporiadané do rôznych vzorov a vytvárať tak celú posvätnú kostru krajiny
c) silové miesto, lokálny „stred sveta“, je opakovaním kozmického Stredu sveta, a teda miestom spojenia ríše ľudí, bohov a Matky Zeme, ukrývajúcej v sebe podsvetie


Liečivé miesto

Liečivých miest je na svete mnoho a pochopiteľne ich existuje aj mnoho druhov. My sa zameriame len na dva z nich, na sväté studne a hory. Pritom tie hory si spomenieme len okrajovo, skôr si všimneme ich vzájomné súvislosti.

Prameň či studnička je miesto, v ktorom voda vystupuje z hlbín Zeme na povrch. Pre súčasného človeka je niekedy ťažko predstaviť si, aký význam mali pre našich predkov tieto miesta. Vodu nám do bytov privádza potrubie, je očistená od nečistôt, dezinfikovaná, tečie takmer vždy, keď si zmyslíme. Keď netečie, sme nespokojní, ale boli by sme naivní, ak by sme obviňovali zdroj vody. Obviňujeme dodávateľa, firmu, ktorej za vodu platíme. No tak, ako si len matne predstavujeme, odkiaľ pochádza voda v našich vodovodoch, tak aj táto voda len matne pripomína skutočnú, prírodnú vodu. Schválne: skúste sa opýtať detí, odkiaľ sa berie voda, ktorá tečie v kúpeľni a v kuchyni u nich doma. Chcem veriť, že nepovedia „z kohútika“ alebo „z vodárne“...


Púť k prameňom Hornádu

Urobte si s nimi niekedy cez prázdniny výlet, prejdite sa proti prúdu Hornádu. V košických Ťahanovciach nastúpte na osobák, prevezte sa okolo Ružína až do Popradu, potom odtiaľ autobusom cez Kvetnicu na Spišské Bystré (Kubachy) až do Vikartoviec. Ešte lepšie by bolo, keby ste mohli ísť od Podlesku na začiatku Slovenského raja až do Vikartoviec na bicykloch, to by ste sa s Hornádom stretávali oveľa častejšie. To treba z osobáku vystúpiť vo Vydrníku. No po tom, ako prejdete Hornádskou kotlinou až do Vikartoviec, či už na bicykli alebo autobusom, sa vyberte pozdĺž Hornádu, ktorý je tam len malým potôčikom, hore do hory. Skúste s nimi nájsť niektorý z prameňov! Možno sa vám to pošťastí, je ich tam viac, nedá sa presne povedať, ktorý z nich je ten „hlavný“. Isté je len, že pri Vikartovciach sa zbieha niekoľko potokov, ktoré dokopy tvoria vašu rieku. Takéto dobrodružné putovanie k prameňom Hornádu môže byť pre vaše deti zážitkom, ktorý sa hlboko zapíše do ich duše.

Keď však ten prameň nájdete, tak neodchádzajte hneď. Skúste si len tak na chvíľku pri ňom posedieť. Skúste si urobiť malé duchovné cvičenie spojenia s týmto miestom. Vyčistite studničku, vyberte z nej staré lístie, bahno, kúsky trávy. Urobte to ale holými rukami, precíťte studený dotyk zeme a jej miazgy - vody. Prehĺbte jarček, ktorým bude voda odtekať, aby sa jej tieklo ľahšie. Nechajte chvíľu odtiecť. Pozorujte, ako sa studnička sama čistí, až sa zaskvie krásnou čistou hladinou. Ochutnajte jej vodu (nemusíte sa báť, v týchto horách je naozaj veľmi čistá). Ak máte so sebou trošku jedla, nejaký ten kúštik chleba alebo aspoň tabuľku čokolády, podeľte sa oň so všetkými, kto je tam s vami. Ale nechajte kúštik aj pre bytosti. Nechajte im kúštik chleba či čokolády na blízkom plochom kameni. Urobte si z toho ale malý rituál, nenechávajte to tam len tak bezmyšlienkovite. Studnička a jej bytosti sa vám odmenia.


Studňa - plačúce oko Matky Zeme

Viackrát som spomenul bytosti, ktoré sa zdržujú okolo studničiek. Isteže, pre dnešného človeka je trochu ťažké čo i len predstaviť si, že by bytosti, ktoré poznáme z rozprávok, mohli byť nejako nápomocné človeku, že by mu mohli reálne pomôcť. Ak to vôbec nedokážete, tak to skúste brať len ako pekný obraz, symbol. No ak si uvedomíme to, čo sme hovorili na začiatku - to o troch rôznych ríšach, ktoré sa stretávajú v strede sveta, tak nám to nepríde také neprirodzené. Práve naopak. Ak sa Vám zdá predstava víl tancujúcich pri studničke príliš neuveriteľná, tak si vílu nahraďte anjelom, ktorý naberá z prameňa živú vodu (viď obrázok 2 a 2a z Liptovskej Tepličky; žiaľ, tá studnička je na veľmi nešťastnom mieste, kvôli ťažbe dreva jej každú chvíľu hrozí koniec, ale jej anjel ju stále chráni).

Kopec, na úbočí ktorého sa nachádza prameň, si skúsme predstaviť ako obrovskú hlavu. Studnička je potom oko Matky Zeme, z ktorého tečú slzy... Je na nás, ako sa zachováme - či to budú slzy žiaľu, alebo radosti. Chápanie studničky ako oka Matky Zeme nie je nové. Vieme o ňom od Keltov, ale je možné, že aj Slovania to chápali podobne. Podľa keltskej ľudovej tradície, ako ju poznáme z britských ostrovov, je hlava sídlom duše a vedomia. Preto existuje veľmi silné spojenie medzi studničkou a ľudskou hlavou a tým aj dušou. To sa premieta aj do liečiteľských praktík. V škótskom prostredí sa traduje viera, že účinným prostriedkom proti epilepsii je napiť sa vody zo svätej studne z lebky niektorého významného predka rodiny chorého. U Germánov zas napitie sa zo svätej studne prinášalo človeku múdrosť a osvietenie pochádzajúce zvnútra. Toto spojenie sa zakladá na jednom z mýtov o Ódinovi. Keď sa chcel napiť z Mímiho studne a tak získať múdrosť, Mímir mu to nedovolil, až pokým Ódin neobetoval svoje oko. Severská mytológia sa zdá byť krutá, no ide len o určitým spôsobom vyhranené vyrozprávanie príbehu o človeku: poznanie, ktoré sa ukrýva v hlbinách, je ako vnútorné svetlo, ktoré nastúpi vtedy, keď pohasne svetlo vonkajšie. Ódin získal vnútorný zrak tak, že obetoval veľkú časť svojho vonkajšieho zraku.

Tento mýtus odkazuje na ďalšie súvislosti s liečivými studňami, prinajmenšom s niektorými pomerne významnými. Vráťme sa k tomu, o čom vypovedá príbeh o Ódinovom oku: Oči sú orgánom zraku, pomocou ktorého vidíme to, na čo svieti denné svetlo. Toto svetlo k nám prichádza od slnka. No kam mizne slnko v noci?

Podľa indoeurópskych predstáv, ktoré sú však najlepšie zachované v keltskom folklóre, slnko svoju púť začína ráno z vody a večer ju končí opäť vo vode. Cez noc sa nachádza pod zemou. A počas noci sa osvecujúca a liečivá sila slnka vylieva do vody. Najvýznamnejšie keltské vodné svätyne, ktorých významnou úlohou bolo liečenie, v sebe preto obsahovali oba prvky: ženský prvok - vodu a mužský - slnko. Tak je to napríklad v nemeckom meste Aachen, v ktorom stojí krásna gotická katedrála. Táto katedrála stojí na mieste keltského liečivého prameňa zvaného (z rímskych dôb) Aqua Granni. Pre Keltov to bolo miesto slnečného boha, ktorý sa volal Grannos. Z jeho mena pochádza aj súčasné gaelské slovo pre slnko - grian. V Európe bolo viac takýchto svätýň zasvätených Grannovi, ktorého neskôr stotožnili Rimania so svojím Apollónom. Symbolika aj účinnosť týchto miest, ktoré boli zasvätené Grannovi, sa líšila od tých, ktoré patrili samotnej vodnej bohyni. Tieto miesta totiž zobrazovali mystickú svadbu, splynutie mužského a ženského princípu, čo im prepožičiavalo oveľa väčšiu silu, než mala vodná bohyňa samotná. V takomto prípade sa líšili aj liečiteľské praktiky. Vodu nestačilo piť alebo sa v nej vykúpať; najvyšší účinok mala liečba spánkom, takzvaná inkubácia. Tak, ako slnko v noci odpočíva a slávi sobáš s vodami, tak aj duša chorého, ak spí blízko prameňa, čerpá z neho silu a vnútorné svetlo. Ráno, keď slnko vychádza, sa aj pacient prebúdza do nového života zbaveného choroby.


Liečenie pri svätej studni

Z konca 17. storočia máme takýto opis liečenia pri jednom posvätnom prameni pri Llangybi vo Walese: „V predvečer Nanebovstúpenia Pána sa chorí uchýlia k prameňu Ffynnon Wen. Po tom, ako sa v prameni umyjú, odídu k Llech Gybi (to je kameň Sv. Cybiho, ranostredovekého keltského svätca) vzdialeného od prameňa na dostrel jedného šípu. Uložia chorého na noc pod Llech (kameň). Ak zaspí, je to nevyvrátiteľné znamenie, že sa uzdraví; ak však nezaspí, tak zomrie.“ Dodáme ešte, že sa tu liečili nasledujúce choroby: bradavice, slepota, tuberkulóza uzlín, skorbut, reumatizmus a ochrnutie.

No nemožno si predstavovať, že by takéto liečenie bolo jednoduchším, než iné procedúry. Na liečbu sa musel človek primerane pripraviť. Pre našich predkov neexistovalo niečo ako čisto fyzická choroba alebo liečenie tela; človek je počas života jednotou tela, duše a ducha. Toto rozdelenie, s ktorým prišli antickí filozofi, je síce užitočné na premýšľanie, ale nezodpovedá tomu, ako človek zažíva svet. Preto aj v prípade liečenia na nejakom mieste, napríklad pri svätom prameni, bolo treba podstúpiť celý súbor rituálov. Liečba sa začínala rozhodnutím, že človek chce so sebou niečo robiť, že sa chce uzdraviť. Toto rozhodnutie predstavovalo záväzok, ktorý nebolo ľahké dodržať. Nasledovala totiž púť. Vieme, že v minulosti sa cestovalo zvyčajne peši - ak bol pútnik ochrnutý a nemohol sa hýbať vlastnou silou, viezli ho na povoze, no i tak to bolo namáhavé. Keď už človek konečne dorazil na vytúžené miesto, musel sa podriadiť tamojšiemu režimu, ktorý ukladal pútnikovi určité rituály, modlitby, rozjímania, očistu - to všetko ako prípravu na samotný liečivý kúpeľ alebo napitie sa liečivej vody. Ak sa vrátime k tomu cvičeniu, ktoré som vám odporúčal - k púti k prameňom Hornádu a k čisteniu niektorého jeho prameňa, hovoril som presne o tomto, len som to preložil do našich podmienok. Nestačí to vykonať v myšlienkach. Púť treba podniknúť naozaj, celým telom, dušou a duchom. Jedine vtedy má zmysel a jedine tým sa líši od bežného cestovania. V takomto zmysle má význam aj obetovanie, hoci len kúska jedla. Tým, že sa zriekame čo i len kúska svojho potešenia, vyjadrujeme zámer čosi dosiahnuť. Ak je náš dar veľký, môže svedčiť o veľkej sile odhodlania. To sa v minulosti prejavovalo napríklad v obetovaní svätým, liečivým jazerám. Ženevské jazero, ale aj viaceré iné vo Švajčiarsku a Francúzsku, sa často stávalo miestom obetovania veľkých cenností duchom vody, ktoré mali vyprosiť úrodu a zdravie. Beda však tomu, kto by sa pokúsil niečo z obetovaného pokladu ukradnúť!

Naopak, za istých okolností sa mohlo stať, že človek na to, aby mohol splniť svoje poslanie, dostal vzácny predmet pochádzajúci z posvätného jazera. Takto napríklad dostal kráľ Artuš od Jazernej Pani čarovný meč Excalibur. No akonáhle splnil svoje poslanie, musel meč vrátiť naspäť do jazera.

Doteraz sme sa pohybovali na území európskeho severu a západu. No sväté studne a iné liečivé miesta sa nevyhýbajú ani našim krajom. Pod „našimi krajmi“ budem mať na mysli Slovanov všeobecne. Slovanov som si nechal takmer na koniec prednášky, pretože u nich chcem ukázať na jednu veľmi zaujímavú vec. Keď sme hovorili o Keltoch a Germánoch, nespomenuli sme jednu zaujímavú vlastnosť, ktorú v sebe skrýva posvätná krajina Slovanov, ale aj ostatných Indoeurópanov. Mnohé z posvätných miest, ktoré majú liečivé prejavy, sú usporiadané do trojíc, a to podľa zvláštneho kľúča. Povieme si o tom viac, pričom nám budú pomáhať obrázky 3 až 5.

Pozrime sa najskôr na jednu takúto trojicu, ktorá sa nachádza na hranici Štajerska a Dolného Rakúska. V pohorí Wechsel sa nachádza trojica kultových miest, z ktorých sa neskôr stali kresťanské svätyne (Obr. 3). Prvý je kostolík Heiligenstatte. Zasvätený je Svätej Korune, a to na základe jedného náhodného nálezu z roku 1504. Vtedy jeden chlapec z blízkej dediny Kirchberg našiel v bútľavine lipy, ktorá stála pri studničke, lakeť a pol vysokú drevenú sošku. Keďže mala trojitú korunu, tak ju nazvali „Svätou korunou“. Neskôr tu postavili drevenú kaplnku a potom murovaný kostolík (bod 1 na tomto obrázku).

Druhým členom z trojice je čudná hromada kamenia (bod 2), ktoré podľa povesti raz v noci vliekol čert na stavbu kostola Sv. Wolfganga asi 100 metrov odtiaľ. No predtým, než došiel na samotné miesto stavby, nastala polnoc, náklad mu oťažel, čert stratil sily a nechal všetok náklad na mieste. Kostol stojí podľa povesti na mieste, kam dopadla sekera, ktorú hodil Sv. Wolfgang z kopca Antrittstein (bod 3). Ten je tretím členom trojice. V skalách je „odtlačok stôp“ niekoľkých krokov Sv. Wolfganga.

Z obrázku vidíme, že tieto tri miesta vytvárajú trojuholník, pričom dve jeho ramená tvoria uhol veľký približne 22,5°. To je jednak štvrtina pravého uhla, jednak uhol, ktorý zviera zemská os so smerom kolmým na ekliptiku. Inak povedané, je to uhol, o aký sa líši výška slnka nad horizontom v čase poludnia medzi slnovratmi a rovnodennosťami. Tento uhol má v rozmiestnení slovanských a pravdepodobne aj iných kultových miest veľký význam. Zvyčajne ak máme niekde trojicu posvätných miest, tak tvoria trojuholník, v ktorom jeden uhol má práve túto veľkosť. Poďme sa však pozrieť na to, komu sú tieto tri miesta zasvätené. Antrittstein je skalnatý horský vrchol a na ňom sídlil Sv. Wolfgang vrhajúci sekeru. Ak len trochu poznáme indoeurópske mýty, tak nám ihneď napadne germánsky boh Thór so svojím kladivom Mjöllnir, alebo slovanský Perún so sekerou Milna či Molnija. Ide o nebeské božstvo, preto sídli na vrchu. Dve spodné miesta - prvá je Svätá Koruna, ktorá sídli pri svätej studni (vodné božstvo, navyše Sv. Koruna zodpovedá tŕňovej korune Krista, takže ide opäť o syntézu mužského a ženského princípu, zemského/vodného a nebeského božstva). Tretie miesto je takmer démonické. Je to kopa „diablových kameňov“. Znázorňuje sily podsvetia.

Druhé takéto miesto sa nachádza v Slovinsku pri Bledskom jazere (Obr. 4). Pútnický kostol so studňou je zasvätený Panne Márii a nachádza sa na ostrove (bod č. 1). Ten tvorí vrchol trojuholníka so symbolickým uhlom 23°, odkiaľ vedú línie na Gradišku - Dindol (miesto zodpovedajúce „podsvetiu“; je to údolie na úpätí vŕšku, z ktorého vidieť na dva cintoríny). Tretím, horným bodom je vrch Dobra gora, kde pôvodne mal byť kostol Sv. Štefana, pretože podľa povesti sa tam každú noc objavovala svätcova podoba. Napokon zo stavby zišlo, kostol sa postavil inde, ale na obrázku vidieť, že miesto vyberali tiež tak, aby boli zachované pohľadové línie. Celá sústava teda tvorí vlastne rozšírenie trojice „voda (prejav zeme), podsvetie, nebo“ do priestoru tak, aby výsledný geometrický obrazec dával zmysel.

Tretím príkladom zakončíme túto časť prednášky; nachádza sa v Macedónsku a je zo spomínaných príkladov najpozoruhodnejšie (Obr. 5). Celá trojica sa nachádza v blízkosti, resp. na úbočí a v okolí hory Peren (Perún) pri obci Dejlovce. Nachádza sa tam posvätný dubový háj so studňou; duby sa nesmú rúbať (bod č. 1). Miesto je zasvätené Sv. Ilijovi, ktorý u južných Slovanov zodpovedá nebeskému, hromovému božstvu. Vidíme tu teda tú istú situáciu, ako sme mali u Keltov - mužské nebeské božstvo sa snúbilo s vodou vo svätej studni. Druhým bodom je kríž, pri ktorom sa donedávna slávil Djurdjovden, teda deň Sv. Juraja, významný sviatok na Balkáne. Má predovšetkým roľnícku symboliku, ale ak si spomenieme, že Sv. Juraj bol drakobijec, tak nám bude ihneď jasné, že toto miesto reprezentuje podsvetie. Tretí bod sa nachádza na úbočí Perenu, kde je vybudované kamenné obetisko a kde stojí jeden posvätný buk. Sem prinášajú dedinčania obetiny - jedlo, nápoje alebo peniaze, ak sú chorí alebo majú ťažkosti. Okrem toho sa tam robí každoročne oslava Ilijovho dňa (2. augusta) spojená s obradným jedením barana.

Na záver si povieme ešte o jednom jave, s ktorým sa stretávame počas celej histórie: Človeku by totiž pravdepodobne napadla jednoduchá otázka: Ako takéto posvätné, liečivé miesto vznikne? Je možné, že sa objaví dnes zázračný prameň, ktorý bude mať podobnú silu, ako mali tie prastaré, o ktorých sme si hovorili doteraz?

Odpoveď znie - Bohu je možné všetko, len my ho príliš zriedkavo púšťame ku slovu a k činu. Typickým príkladom vzniku nových zázračne liečivých prameňov sú mariánske zjavenia, ako ich poznáme z Lúrd, La Salette, Međugorja, ale aj z našej Litmanovej. Scenár týchto zjavení je všade takmer rovnaký: chudobným, jednoduchým ľuďom, spravidla deťom, sa zjaví Panna Mária a odovzdá im posolstvo, ktoré zvyčajne vyjadruje jej žiaľ nad tým, že ľudia nenasledujú jej Syna, Ježiša. Akýmsi vedľajším prejavom zjavení bývajú buď úplne nové pramene s liečivou vodou, alebo obnovenie dávno vyschnutého prameňa.

V súvislosti s tým, čo sme povedali, ide o opakovanie prastarého vzoru. Mária je v katolíckej cirkvi Bohorodičkou, preto je neoddeliteľne spätá so svojím synom, Ježišom Kristom a prostredníctvom neho aj s Bohom - Otcom. Ten je síce v zjavení obsiahnutý tak akosi „implicitne“, skryto, ale prinajmenšom v katolíckom poňatí je tam sústavne prítomný. Mária samotná je zas typickým kresťanským vyjadrením zemského božstva, Matky Zeme. Mária žiali nad tým, že ľudia sa odklonili od Boha; žiali a plače. Jej slzy sú slzami Matky Zeme oplodnenej nebeským Bohom; sú posvätným liečivým prameňom.


Poznámka o „liečení miesta“

Náš výklad zakončíme jednou legendou zo šumavského predhoria, ktoré nám naznačí zároveň jeden čriepok odpovede na otázku, ako je to vlastne s opačným procesom, s liečením miesta, ktoré sme spomínali v nadpise. Povieme len jednou vetou - „liečenie miesta“ je taká zmena vnútorného prežívania, ktorá vedie k citlivejšiemu uvedomeniu si duchovného rozmeru krajiny, a tým k zvýšeniu ohľaduplnosti voči nej. Ako však ukazuje legenda, niekedy to môže ústiť aj do vzniku nového liečivého miesta. Uvádzam ju, skrátenú o rôzne barokové slovné kľučky, v dobovej češtine. Zároveň vás vyzývam k tomu, aby ste si všimli základné body, o ktorých sme až doteraz hovorili; sú tam zastúpené v priam učebnicovej podobe:

Při strašínském kostele na západ slunce jest jedna chaloupka nábožného poustevníka vystavena byla, který se na tom místě zcela Bohu svému oddal a velmi žádostivý byl slavnou Královnu nebeskou Pannu Marii někdy před smrtí tělesnými očima svými viděti. Jednoho dne z tý chaloupky vyšel, blahoslavená Rodička Boží, synáčka svého na rukou držící, a na velikém kameně blíž chaloupky sedící, jemu se viděti dala a na konci toho kamene na památku a na dokázání své lásky prstem svým dírku (co dobrý prst vejíti může) udělati ráčila, z které ihned voda vyprejštila, kdež až dosud se vynachází, kteroužto množství neduživých lidí na zrak i také dokonale slepých se uzdravilo a dosavádě se uzdravuje.

Andrej Mentel

Popis obrázkov:

Obr: 1: Kostol v Liptovských Matiašovciach nestojí ani zďaleka v strede dediny. Napriek tomu je miestnym „stredom sveta“ obklopeným „dvorom pokoja“ - cintorínom.



Obr. 3: Trojčlenná sústava posvätných miest. Wechsel, Rakúsko

Obr. 4: Trojčlenná sústava posvätných miest. Bled, Slovinsko

Obr. 5: Trojčlenná sústava posvätných miest. Peren, Macedónsko


pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (9) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
podsvetieramadanite14.Nov:05:45
vdakaramadanite14.Nov:04:52

čitateľov: 5075   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (2692)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy