"Stačí výjsť zo svojho sveta kúsok na špacír, hľadať to, čo hľadáš, veriť tomu, že to je a nájdeš to. Existuje to."
@ cvičenia a praktiky -> životospráva a ekológia     5.8. 03, 05:32

putnici.sk píše: "Predtým ma na Slovensku oslabovala myšlienka, že je nás len niekoľko takých bláznov, čo sa snažia veriť niečomu, čo neexistuje. Vyšiel som z tej svojej ulitky a naďabil som na kopu, kopu ľudí, ktorí to robia. Zistil som, že máme neskutočné množstvo priateľov, ktorí takisto myslia, to isté hľadajú a to isté robia. Je fajn sa s nimi stretnúť, lebo to nabíja všetkých... Už by mohli konečne padnúť hranice. Otvoriť sa na takéto účely. Aby mohol človek konečne ísť do susedstva a povedať si: Éj, šak sme už niekedy predtým spolu žili, iba nás niekto rozdelil..."

Ty neveríš, že všetko, čím si, si vytváraš sám? Že celá tvoja realita, všetko, čomu veríš, je tvojim vlastným výtvorom? Ale tento stav, v ktorom väčšinou bojujeme všetci proti všetkým, môžeme zmeniť. TERAZ! Lebo je to iba sen. Utrpenie nie je pravda. Tak si teda predstav, že všetko robíš správne, tešíš sa zo svojej práce a prinášaš radosť všetkým, s ktorými sa delíš o priestor a čas. Je to tiež sen. Ale prináša radosť.

Marcelovi Suškovi, i tým, ktorí ho stretávajú, určite.

Kto to Marcel Suško je? Ani neviem. Viem iba, ako napĺňa svoj sen života na Zemi. A nič pravdivejšie a krajšie ako to, čo zažíva, si momentálne neviem predstaviť: "Voda musí mať radosť z toho, že tečie...", hovorí. A ja si náhle uvedomujem, že ak všetko okolo mňa bude mať potešenie zo svojej existencie, aj ja budem mať radosť z toho, že žijem.

Takže o čom bude dnes reč? O tom, že: "Aj v hnoji je uložená genetická informácia", že: "Správa kruto nadobudnutá v nás zanechá určitú informáciu, ktorá zhrubňuje naše ďalšie výstupy, že: "Zistíš, že utrpenie nepotrebuješ", že: "Seba počúvaš, aby si sa cítila dobre?! Počúvaj tak aj potok", že: "Ak systém zistí, že si dôveryhodná/ý/, môže ti niečo aj prezradiť", že: "Ak niečo oceníš, samo ti povie, čo máš robiť", že: "Keď menej zotročuješ, menej trpíš /ale to neznamená, že nemôžeš mať akvarijné rybyčky/", že: "Program, ktorý máš v hlave, nie je jediný", že: "Šťastný systém je, ak... ideš na záchod a prospieva to záhrade... ak voda, ktorá vyteká von, neznečistí najbližší potok..." , že: "Ak vytvoríš iné podmienky, vzniknú iné možnosti", že: "Ak budeme pravdivo žiť, aj voda bude čistá, že: "Ak chceš niečomu, niekomu rozumieť, musíš s tým, s ním rezonovať. Ale daj pozor... " A hlavne! Budeme hovoriť o živej inteligencii, ktorá nám môže mnohé prezradiť. I o tom, ako inak žijú ľudia v Anglicku.

Marcel Suško je jedným z tých ľudí, ktorí sa začali zaujímať o permakultúru... Teraz musím v skratke, teoreticky - čiže nudne - predstaviť tento termín, ale vydržte prosím, ďalšie slová už budú i o vašom živote a nemusíte byť ani zástancami permakultúry, môžete bývať aj v paneláku, kdekoľvek. O permakultúre hovoríme len preto, lebo práve ´ona´ Marcelovi ukázala ten spôsob života, ktorý je šťastný a dá sa aplikovať na každodenný život každého z nás. Takže prosím o strpenie, ak budete čítať tento článok. Pretože spočiatku /asi v prvých piatich odstavcoch/ to bude vyzerať ako rady pre záhradkárov a tých, tkorí majú domy. Ale neskôr to budú informácie, ktoré ste ešte nepočuli alebo ste na nich iba veľmi veľmi dávno zabudli... A uvidíte, ako spolu súvisia. Lebo základom permakultúry je, aby všetky bytosti boli šťastné. To znamená, že nielen my ľudia.

Takže! Permakultúra je spôsob života, ktorý tak nazval Bill Mollison, kedysi rybár a lovec, potom vedec na odbore výskumu divokej prírody na tasmánstkom oddelení pre vnútrozemné rybárstvo, kde protestoval proti politickým a priemyselným systémom, ktoré nás i svet okolo očividne zabíjajú, neskôr prednášateľ na Tasmánskej univerzite /1968/ a ešte neskôr, v roku 1974, ten, ktorý vyvinul spolu s Davidom Holmgrenom rámec pre trvale udržateľný poľnohospodársky systém, založený na mnohonásobnej úrode s využitím trvalých rastlín - stromov, kríkov, bylín, zeleniny, trávy... Objaviteľ kombinácie biológie s architektúrou, poľnohospodárstva s lesníctovom a chovom úžitkových zvierat... Jednoducho objaviteľ systému, ktorý pomáha pochopiť princípy pre udržateľný život. Nie ten život, ktorý nás chce presvedčiť, že je možné iba utrpenie, obohacovanie sa na úkor druhého, vzájomne klamstvo, etc... Lebo tu na Zemi je všetkého pre všetkých dostatok. A to nie je sci-fi. Vedci to tvrdia a my si musíme už iba uvedomiť, že je to v našich rukách.

Správnemu životu nestačí iba chcieť

"Princípy permakultúry sú také univerzálne, že je možné ich aplikovat nielen pri navrhovaní záhrady alebo domu, ale aj vo výrobnej, finančnej, obchodnej, projekčnej, vzdelávacej a sociálnej oblasti", hovorí Marcel. "Napriek peknej výzve ale rýchlo zistíme, že správnemu životu nestačí len chcieť správne žit, musíme tiež vedieť ako sa veci majú a dajú robiť správne. A každý by mal začat od seba. Mal by sa správne starať o ten kus zeme, ktorý mu patrí, ktorý priamo používa."


Marcela som pozvala do záhradky, o ktorú sa starám spolu s domom a zvieratami... Chcela som, aby mi poradil, ako lepšie veci rozmiesniť, prepojiť, aby som nemusela vynakladať toľko energie na výsledok. Lebo viem, že správne rozplánovanie funkcií, vzájomných vzťahov, prepojení domu - záhrady - kurína - zvierat... prinesie viac, ako keď to bude všetko samostatne pracovať... Viem, že ak si na kopci mojej záhrady postavím veterný mlyn, budem môcť mať zavlažovanú záhradu /z dažďovej vody/ a nepoužijem ani elektrárne a vodárne, ktorým budem za to musieť platiť ťažké peniaze. Viem, že ak si opäť urobím latrínu /otec ju dávno zbúral, lebo sa nechal oklamať/, získam tak poklad pre svoju mrkvu i uhorky...

"S Fóliovníkom a kurínom to nie je tak, že ho musíš dať k sebe. Nie je to zákonité", začal s vysvetľovaním Marcel. V knihe Permakultúra totiž Bill Mollison popisuje, že je výhodné mať kurín pri sklenníku, pretože sliepky mu dodávajú aj teplo aj hnojivo... "Ale veci musíš dať tam, kde je to pre nich výhodné. Hľadať takú kombináciu, aby z nej prvky ťažili prospešnú energiu. Z tej časti tvojej záhrady, kde sú vysadené kríky a stromy, mám pocit, že to robil človek s umom. Potom tu máš aj spád. Keď chceš zabrániť erózii alebo viac akumulovať z celého toho svahu, porozmýšľaš o teraskách. Nemusia byť pravidelné. Je potrebné kopírovať terén. A konať podľa svojho vnútorného cítenia. Aby to bolo živé a organických tvarov. Nie pravidelné, navrhované len podľa rozumu.

Neviem, odkiaľ budeš mať vodu v tomto jazierku /zatiaľ iba vykopaná diera na kopci/. Ale keď máš studňu dole, je taká možnosť, že si tu urobíš veternú vrtuľu, ktorá ti bude ťahať vodu hore a ty nebudeš musieť platiť za elektriku, ktorá ti tú vodu hore vytiahne. Ale políčka nestačí iba zavlažovať. Lebo keď na piesok vyleješ vodu, stratí sa... Musíš porozmýšľať o prvkoch, ktoré ti zadržia vlahu. Jedným z takých je humus. Ak ho máš dostatok, zadrží ti ju. Proti vyparovaniu urobíš mulč. A potom ešte môžeš porozmýšľať o trvalom kolebehu. Napríklad - keď máš hore i dole jazierko, môžeš vymyslieť cirkuláciu, do ktorej ale nebudeš investovať energiu. Iba na začiatku, keď to vymyslíš. Pre zavlažovanie je dobrý aj systém kamenných chodníčkov, ktoré slúžia ako distribučný kanál. Možností je veľa. Sama vycítíš, čo ti vyhovuje... Keby si tu napríklad postavila vrtuľu, hadica vytiahne do horného jazieka vodu a systém môže ísť gravitáciou. Výstup z jazierka, ktoré tečie smerom dole, ti zavlaží všetky tvoje záhony. A to, čo sa zvýši - keď sa zvýši - pôjde späť do dolného jazierka. Tam dole môžeš zachytávať vodu zo strechy. Aby si ťahala menej spodnej vody. A zároveň udržala tú vrchnú, ktorá koluje, čistú. Je potrebné porozmýšľať, ako použiť svoju odpadovú vodu na záhradku. Prestať tak veľa spotrebovávať spodnú, ktorá sa čistí oveľa dlhšie, tam, v spodných vrstvách. A rozmýšľať o tom, ako recirkulovať tú vodu, ktorú používaš."


Zaujíma ma mulčovanie. Pretože ma naozaj nebaví stále orať, plieť, okopávať. A výsledok? Mizerný...

"Postup závisí od toho, či to robíš na už obrobenej pôde alebo na trávniku. Ak začínaš na trávniku alebo na ploche, kde nechceš, aby tam rástlo to, čo tam rastie, najprv to pošliapeš. Nie pokosíš. Pretože po kosení zostávajú hrubé steblá. Ak máš nejaké zvyšky - popol, odpad z kuchyne, môžeš ako následujúcu vrstvu rozprestrieť to. Na zvyšky poukladáš papier, kartón alebo aj noviny. Alebo aj nemusíš. Papier môžeš nahradiť slamou, senom. Pri sene je jedno riziko - že má semiačka. Tak si to zaburiníš. Takže pokračujeme papierom: Dáš ho tak, aby svetlo pod neho neprenikalo. Nech sa radšej prekrýva. Naň dáš hnoj a navrch slamu. "

Je jedno, aký dáš hnoj?

"Nič nie je jedno. Každý má špecifické vlastnosti. Napríklad svinský je chladný... Dáš, aký máš. Ale hovoria, že najkvalitenjší je koňský. Dobrý je aj kravský. Ale keď robíš permakultúru, rozmýšľaš o tom, že aj v hnoji je uložená nejaká genetická informácia. Inteligencia pozemku stúpa, je to kvalitnejšie...

Späť k mulču: Keď robíš mulč bez papiera, môžeš dať na pôdu hnoj a slamu navrch. Je dobré, keď sa to urobí na jeseň, lebo trávnik stihne do jari vyhniť. Na jar sa to zvykne rozhrabať, lebo je vlhko a keď je slama svetlá, odráža slnečné žiarenie. Mulč je dobrý v prípade, keď je horúco - aby sa pôda príliš neprehrievala. Ale nie je dobrý, keď rastlinky ešte potrebujú teplú pôdu - aby vôbec vyrástli. Takže vtedy - na jar - sa mulč rozhrabe, pôda sa zohreje. Potom ho opäť vrátiš a sadíš doňho. Už by sa po ňom ale nemalo stúpať, pretože udržiava vlahu. Je dobré urobiť si chodníčky pomedzi zamulčenú pôdu. Do mulču sa dobre sadia priesady - paradajky, papriky, zemiaky... Sú silné, prerazia. Mrkva ťažko. Tie malosemiačkové plodiny sa sadia do pôdy bez mulču. Ak už vidieť lístky, môžeš dookola mulčovať... Každá rastlinka potrebuje dostať svoje špecifikum. Taká mrkva napríklad potrebuje aj riečny piesok... Keď tieto veci robíš dlhšie, mrkva sama ti povie, čo jej chýba, aby mala šťavnatú zem..."


Ako treba počúvať ?

"Seba počúvaš, aby si sa cítila dobre! Hľadáš si vzťahy. Keď si napríklad po nejakej kríze a povieš si ´už dosť!´, už je koniec boja, niet sily, možno sa rozplačeš a vtedy konečne niečo výjde na povrch a ty sa upokojíš. Vtedy začneš rozmýšľať, čo nebolo dobré, čo by som ďalej chcela, potrebovala? Čo je moja skutočná potreba? Základ je priať sám sebe dobre a potom aj všetkým ostatným. Vtedy sa dostávaš do rezonancie s vecami, ktoré máš aj v mysli, aj v sebe a keď si naozaj vovnútri praješ dobre a udržiavaš si toto vedomie, postupne máš možnosť stretnúť tie veci. Oni prídu do tvojho života, pretože ty im vytvoríš priestor."

Keď systém zistí, že si dôveryhodná/ý/, môže ti niečo aj prezradiť

"Keď tak počúvaš svoje vnútro, dávaš si otázku: Čo skutočne potrebujem? A zrazu sa objaví nejaký pocit alebo obraz. Vyciťuješ, či je s tým súlad - či toto je už ono alebo ešte musíš počkať. A ono akoby v tvojom vnútri fungovala nejaká online poradňa. A ty si len vyberáš, prezeráš možnosti a testuješ ich na svojom pociťovaní. Ak je tam napätie, asi to nie je ono. Ak rádosť, áno. Ale je to úplne jemné. S mrkvou je to to isté. Ona k tebe hovorí, je to živá inteligencia, ktorá tu je, ale potrebuje logika, ktorý ju rozlúšti. Matka Zem je spiaca príroda. Ale až kým nepríde princ alebo princezná a nerozlúšti kód, nenájde kľúč komunikácie so živým systémom inteligencie, čo tu funguje. To nejde bez lásky, úcty. Preto je v permakultúre zóna päť /divočina/ ako náš učiteľ. Tam nezasahujeme. Lebo veríme, že je to niečo, čo vie, ako to má byť. Rešpektujeme: Neviem všetko, stále sa učím a táto divočina je tu stále na to, aby som sa dokázal od nej učiť. A to dokážu len tí, ktorí majú úctu, rešpekt. V kresťanstve by sa dalo povedať, že je to Ježiš Kristus. Ak ale niekto nemal k tomuto učiteľovi úctu a chcel presadzovať svoju vôľu, zniesol ho zo zemského povrchu, lebo ho nemohol strpieť. Jeho ego to nevydržalo. Úcta je dôležitá. Akonáhle začneš mať úctu, je brána otvorená, učiteľ začne fungovať. Keď je postoj jasný, vieš prečo sa chceš správať k ´tomu´ s úctou a urobiť ´tomu´ čo najlepšie. Systém ti začne dôverovať. Zistí, že si dôveryhodná a môže ti niečo aj prezradiť.

Divočina je nedeľa, iba v inej forme. Je dobrá pre permakultúrny disajn, aj pre kresťanov, ktorí veria, že v nedeľu netreba robiť. Lebo vtedy prichádza to, čo je vytvorené nielen z premýšľania, vytvárania, logiky. Ale z uvoľnenia, z relaxu. My do toho nezasahujeme. Iba to nechávame prísť... Inak, v permakultúre sa nerozpráva o náboženstve, o sexe, stravovaní, politike... Nebavíme sa o veciach, ktoré ľudí rozdeľujú. Bavíme sa iba o veciach, ktoré ľudí spájajú. Ale s tebou, keďže ťa viac poznám, môžem. Niekoho by sa to mohlo ale dotknúť..."


Tak sa vráťme k vode...

"Voda je zdroj energie. Kedysi boli tendencie vysušovať krajinu, zregulovať potoky, aby voda odišla čím skôr. Tak vznikla nerovnováha - vody je na jar dosť, ale pomerne aj dosť rýchlo odtečie do potokov, urobí tam povodeň a koncom leta je také sucho, že sa každý praží, rastliny i rieky vysychajú.

Rovnováhu možno vytvoriť napríklad tak, že potok nenecháme odísť priamo, ale ho zapojíme do procesu. Necháme ho, aby vykonával určitú prácu, polieval ti záhradu, aby ho využili všetci, čo to potrebujú. To je funkcia vody. Ona je rada, že plní svoju funkciu... Ale ak len rýchlo stečie, je to akoby človek trielil po diaľnici. Nevšíma si krajinu okolo. Lebo ide príliš rýchlo. Ale keď zájde na vedľajšie, poľné cesty, musí spomaliť a vnímať strom, kvietky... A ktovie, kde je energia šťastnejšia? To je otázka.

Možno to zistíš, keď napríklad vo svojej záhradke nenecháš odísť vodu iba po tej jednej cestičke, po ktorej aj tebe je kráčať namáhavé /hore kopcom/. Tá cestička tam môže byť, keď sa chceš ponáhľať. Ale je dobré, keď máš aj také cestičky, po ktorých sa poprechádzaš. Ako som už spomínal, voda ti tu rýchlo odchádza dole kopcom. Tú cestičku vytvárala kontrolujúca myseľ. Aby všetko v záhrade ľahko obhospodárovala. Ale na takýto spôsob potrebuješ veľa vlastnej energie. Ak sa voda cestou dolu má kde zachytiť, zavlaží miesta, na ktorých sa môže zdržať. A tak ti pomôže."


Všetky bytosti by mali byť šťastné

"Základ permakultúrneho dizajnu je, že všetky bytosti by mali byť šťastné. Aj sliepka, aj voda, aj človek... Také usporiadanie treba nájsť. Veľmi rušivým faktorom, je, keď napríklad: "JA chcem chovať nejaké zviera!" Dotyčný sa vôbec nepýta, či je tento systém pre zviera vhodný? Niekto sa rozhodne chovať kone úplne na nevhodnom mieste. Tam potom trpí celý systém, všetko okolo. Kôň, veľa roboty, znečistenie... A nakoniec začne trpieť aj človek. Možno si to ani neuvedomuje a ešte viac sa zamotáva do tohto utrpenia. Pri tom stačí tak málo - počúvať, vopred sa opýtať ´Čo je tu skutočne potrebné, aby to bolo šťastné?´ A potom ťa aj prejde chuť mať koňa. Povieš si - radšej navštívim kamaráta, ktorý má lúky, pomôžem mu nanosiť seno a za to si zajazdím.

Niekedy človek začne veľmi rýchlo uspokojovať svoje potreby. Zo zvyku. Vnímanie je mechanické. Vtedy nemáš možnosť živého kontaktu. Zrušíš ho. Mechanicky ho zabetonuješ. V permakultúre je dôležitý živý kontakt. Napríklad: Mal som záhradku a v nej, okrem iného, bylinnú špirálu. Bylinky som z nej pozbieral, no čaj z nich som nepil. Je to taká vec... robená napolovicu. Alebo ešte menej. Až keď oceníš ten priestor, vodu... Ak máš napríklad vo svojej studni vodu a ak je čo i len trošku znečistená tým, čo robíš na pozemku, alebo susedia či ľudia okolo, môžeš ju obnoviť, očistiť. Keď ju oceníš, sama ti prezradí, ako to máš urobiť. A prečo by si to tak mal urobiť. Je to ako s človekom, ktorý má celú myseľ zašpinenú výčitkami, nekalou šedou minulosťou... Potrebuje ju vyčistiť. Potom sa cíti šťastný. Takisto aj voda. Keď budeme pravdivo žiť, aj voda v studni bude čistá...

Postavil som sa do starého koryta nášho pôvodného jarku a dostal som takúto informáciu: tá rieka by bola šťastná, keby mohla znovu tiecť. Ale niekto jej stojí na krku: Rozum a peniaze. Jej sa nikto neopýtal čo chce? Čo potrebuje? Ak jej to ale dáš, dostaneš odmenu."


Kde začať? U seba? V záhrade?...

"Všetko je naše, spoločné a je aj spoločná zodpovednosť. Napríklad ideš vedľa potoka, ktorý je znečistený a trpíš s ním. Povieš si: Nie som tu na to, aby som sa stal stokou plnou odpadkov. Ale chcem byť šťastný ako potok. Aby sa v ňom možno deti čľapkali... Videl som film, v ktorom mnísi behali po potoku v rámci rannej rozcvičky. Dnes si to neviem predstaviť... Potom sa vzťah k tomu potoku úplne mení. Nadväzujú sa s ním iné činnosti. Je tam úcta. Keď sa človek rozhodne niečo používať, je to používanie. To už nie je partnerstvo. To je už JA chcem, JA to použijem pre svoje potreby! Pri tom sa človek stáva obeťou vlastných hlúpostí. Sám sa stáva väzňom, lebo sám väzní. Niekto rád chová sliepky, zajace... Lenže tá sliepka, zajac, je živá bytosť. V permakultúre sa snažíme, aby sa všetko okolo stalo nezávislé na našej energii. Aby všekto fungovalo na vlastnej energii, bolo viac nezávislejšie, tvorivejšie. Radšej tie zvieratá navštívim, ako by som im mal dať pocítiť, že sú závislé na mojej práci. Keď ich takto navštíviš, dajú ti dar. Potom im dáš nejaký ty a vzniknú iné vzťahy. Keď mám kravu, denne ju žmýkam a potom jej niečo za to donesiem, prípadne sa opijem a nedám jej nič, ona trpí. Je to iné. Ona musí byť na tej reťazi, lebo ja som to tak vytvoril. Ale keď mám kravu, ktorá sa pasie, je to iné. Veľa ľudí zotročuje. Tí, čo menej zotročujú, menej trpia. Ale netvrdím, že človek nemôže mať aj akvarijné rybky. Pokiaľ sa o nich stará rovnako ako o seba, ony môžu byť šťastné s ním."

Nedávno si sa vrátil z Británne. Čo si tam hľadal?

"To, čo som tu nenašiel. Je toho veľa. Napríklad som tam našiel ľudí, ktorí robia veci s entuziazmom, bez zbytočnej námahy, so skutočnou radosťou z toho, čo robia... Aj na našich školách fundujú programy na vyučovanie, ale nevidel som, žeby tu bola aj radosť. Videl som, ako strácame na školách záhrady. Existuje síce nejaký predmet zastupujúci vedomosti o pestovateľských prácach, ale chýba tu prístup, entuziazmus učiteľa. Tak sa všetko vytráca. Je to mŕtve ako voda, ktorú dáš do potrubia. V Británii vidieť, ako sa tešia učitelia spolu s deťmi z pestovateľských projektov i z toho, že niečo vypestovali. To ma zaujímalo. Ako to, že u nás to nevidno? Ako to, že u nás nevidím takto deti tešiť sa?

V Anglicku som našiel ľudí, ktorí nemrhajú energiu života na to, aby sa utvrdzovali v tom, aký je život ťažký a kto každý nám za to môže, že sa TAK máme. Tam ľudia investujú každú minútu svojho života do niečoho zmysluplného - pre seba i pre ostatných. Obohacuje to všetkých, navzájom. Ľudia, ktorí robia, sú disciplinovaní. Za to, čo robia, cítia zodpovenosť. Čo treba urobiť, urobia. Nesnažia sa unikať povinnostiam. Prácu robia, lebo vedia, prečo ju robia. Vidia v tom nejaký zmysel pre seba, pre celok, pre nejaké postupné uzdravovanie. A zvyšný čas venujú sebazdokonaľovaniu, inšpirácii. Tým inšpirujú aj ostatných. A zdieľajú to, z čoho sa sami tešia, s ostatnými. Netreba nikoho presviedčať o tom - toto rob, to je dobré! Stačí byť šťastný z toho, čo robíš a podeliť sa s ostatnými, ktorí majú záujem."


Program, ktorý máš v hlave, nie je jediný

"Permakultúra je niečo také - šťastný život. Skutočne šťastný. Nie len vtedy, keď si človek dá nejakú drogu alebo keď mu niekto niečo splní... Keď si nájdeme skutočné šťastie v živote, potom je možné stretávať okolo bytosti, ktoré sa na seba usmievajú, keď sa stretnú. Nie sú agresívne. Pretože na to nemajú žiaden dôvod. Bolo pre mňa prekvapujúce, že som za ten čas, čo som tam bol - sedem a pol mesiaca - nestretol jediného opitého agresívneho človeka. Prídeš na Slovensko, hneď v prvý deň. Je to škoda. Kopa ľudí zabíja svoj vlastný život. Potom zabíja svoje rodiny a okolie. Len preto, že má v hlave taký program, o ktorom si myslí, že je jediný, že inak sa nedá. Pričom dá sa a funguje to.

V Anglicku ľudia zdravia cudzincov aj z auta, smejú sa. Aj keď ťa nikdy predtým nevideli. Zaujímavá kultúra. Krčma je tam na to, aby sa ľudia spoznávali, privítali cudzincov, opýtali sa na ich život, pomohli nájsť, čo potrebujú. Komunikácia je srdečná. Je to pre všetkých obohacujúce. To je základ permakultúry - víťazom je každý zúčastnený. Asi takto: Keď urobím nejaký krok, snažím sa, aby som vyhral ja a zároveň aj ten, kto do toho so mnou ide. Keď urobím niečo iné, cítim, že škodím sám sebe i niekomu inému... Nie je to fantazmagória. Je možné tak žiť. Zvyšuje to takú jemnejšiu energiu a je tam oveľa väčší výkon. Namiesto kritizovania povzbudzovanie a ocenenie: ´Paráda, dnes sa ti podarilo!´ V Anglicku funguje akési automatické uvedomenie, že ´toto´ je chyba, ´toto´nám všetkým škodí a ´toto´ nám pomáha. A hlavne tam nie je ten pocit, že ja by som mal ničiť svoj život. U nás také je.

Keď som sa vrátil na Slovensko, zistil som, že mi je ťažko robiť s ľuďmi, u ktorých cítim, že ničia svoju životnú silu. Napríklad: Podelíš sa s nimi o radosť, no nevedia to opätovať. Vedia postaviť stenu, zachmúriť sa. Je to akoby prišiel život niekam, kde takmer nie je. Takže aj ten živý sa začne umŕtvovať... Viem, ľudia, ktorí vyrastajú v utrpení a nemajú ani raz príležitosť, resp. si ju nevytvoria, aby zbadali hranice svojho sveta a tak aj to, že sa dá žiť šťastne, to ťažko pochopia. Ale takýmto spôsobom by bolo možné zmeniť veľa vecí. Napríklad ľudia v bytovkách stále šomrú na susedov, že sú takí a onakí. Ale stačí začať hľadať takých, s ktorými si rozumieš a zmeniť usporiadanie - umožniť prístup tým, s ktorými si rozumieš. Hneď vznikajú iné možnosti."


Zdieľanie

"V Anglicku som videl nádherné komunity. Bol som u kamaráta, ktorý zdieľa dom s inými ľuďmi. Keď je on napríklad v práci a suseda uvarí viac, rozdelí sa s ním. Tak to funguje. Zažil som tam napríklad aj vlastnú rodinu. Takú ako keď som bol ešte dieťa. Každý je tvojim bratom alebo sestrou. Ľudia, ktorých vidíš po prvykrát, majú k tebe takýto vzťah... Matka sa hrá na dvore s dieťaťom. Ale na jeho úrovni. Učia sa spolu a vtedy je možné väčšie porozumenie. Je to tá najjednoduhšia forma - že sa dokážeme hrať, znížiť sa na úroveň detí - ale v dobrom slova zmysle. Nie že ja som dospelý a toto je moje dieťa! Nie. Tam harmónia vyvstáva z toho, že je pekný deň a že sa hráme a tak sa vzdelávame a zároveň napĺňame svoj život.

Pochodil som viac miest, bol som na festivaloch, kde ľudia učia permakultúru iným spôsobom ako na Slovensku. Tam kurzisti začali na veciach, ktoré sa naučili, individuálne, nie kolektívne, pracovať... Aj tu na Slovensku vznikol jeden projekt, ktorý ma inšpiroval - žarnovský. Ale stále som tu nenachádzal miesto, skupinku, s ktorou by to fungovalo. Tam som našiel aj rôzne iné, ďalšie formy permakultúry fungujúce v praxi. V ich komunitách ľudia spolupracujú, spolunažívajú. Keď si tam, máš zo všetkého lepší pocit. Napríklad: Sedíš za počítačom a vieš, že tá vrtuľa nad tebou vytvára energiu, ktorú spotrebuvávaš. Keď ideš na záchod, vieš, že neskôr urobíš servis okolo záchodov a že všetko sa recikluje.

Máš chuť na kávu? - lebo aj takí sú a je to v poriadku - nájdeš férový trh. Keď od niekoho kávu kupujem, dbám na to, aby to bol človek tej krajiny, pestovateľ a zároveň mu za to dám toľko, koľko si zaslúži. Ani ho nezderiem ani nepreženiem. Keď pijem mlieko, je organické. Pričom viem, že tak pomôžem farmárovi, ktorý sa snaží žiť etickejšie... V tom mlieku cítiť každú informáciu. Áno, aj v organickom mlieku niekedy cítiť peniaze. To nie je šťastné mlieko. Vtedy presne vieš, že piješ mlieko, pri ktorom človek nemyslel na šťastnú kravu ale na peniaze. To je ale iné mlieko. Z takého nedostaneš toľko, ako z toho, pri zrodení ktorého sú všetky bytosti šťastné. A aj následný čin je iný. Keď sa napiješ zo šťastného mlieka, sadneš si za klavír a zahráš takú pesničku, že sa budú všetci tešiť. Takže je potrebné vyberať si aj svoju správu."


Ak chceš niečomu rozumieť, musíš s tým rezonovať. Ale...

"Správa kruto nadobudnutá v nás zanechá určitú informáciu, ktorá zhrubňuje naše ďalšie výstupy. Uvedomuješ si, že tvoj systém je živý, premenlivý, môžeš experimentovať, pokaziť ho, aj ho ponaprávať, ak je to možné. Ak zistíš, ako na to. A potom možno aj to, že ti nechýba zbytočné utrpenie. Načo ničiť svoj systém, keď je stvorený, vybavený na niečo úplne iné, možno viac hodnotnejšie. A predsa je ťažké postrehnúť to, keď ľudia trpia... Zistil som, že keď sa snažím vžiť do ich pocitu, začnem deštruovať aj svoj systém, na chvíľu. Kým ma to neprestane baviť a neodíjdem odtiaľ. Lebo niekde sa nedá pomôcť. Kedy? Keď vidíš, že je to také zakuklené, že sa tam ničí život. Ľahko sa povie - neboj sa ísť do toho a toho prostredia! Ale na porozumenie toho systému musíš s ním rezonovať. Vedome tam ideš vtedy, keď máš v sebe už opornú harmonickú stanicu. A v systéme, ktorý je neharmonický, sa na ňu naladíš. Potom môžeš začať robiť také operácie, ktoré vyvedú ten neharmonický systém z deštrukčnej tendencie. To závisí od sily tvojho kontaktu so svojim harmonickým systémom. Človek si ale musí dávať bacha na moment, kedy ho tá deštrukčná sila stlačí tak, že si musí obnoviť svoj kontakt s harmóniou. Lebo naozaj môže skončiť zle. A potom už nepomôže nikomu. Ani sebe."

Naša krajina

"Na niektorých miestach cítiš krajinu ako celok. Pozeráš sa na ňu s odstupom, si s ňou v priamom kontakte, máš spätnú väzbu a myslím, že aj tá krajina ťa vníma. A z niektorého miesta môžeš tej krajine strategicky lepšie pomôcť ako z niektorého iného... Ak objavíš nejakú harmonickú krajinu, v ktorej sú prebytky liečivej energie - lebo ona už je sama osebe šťastná a už sa potrebuje iba deliť o toto šťastie - musíš v tej krajine nájsť takých ľudí, ktorí sa chcú napojiť na harmonickú krajinu. Potom môžeš napojiť kanál. Môžeš ich v tom podporovať a celá krajina začne postupne využívať harmonickú energiu.

Bude fajn, ak sa podarí napojiť našu krajinu na loď energie. Ucítiš, ako tu vznikajú ostrovky, ktoré začínajú spolupracovať, vytvárať synergiu a už to pôjde lepšie a lepšie... Keď som žil v Anglicku, snažil som sa vyhľadať nejaké slovenské stránky o permakultúrnom spôsobe života. No nebolo toho veľa. Slovensku, myslím, chýbajú niektoré špecifické energie. Akčné, dravé... Jednoducho, vrátil som sa v očakávaní, že tu nájdem ľudí pripravených pochopiť a napojiť sa na to. Ale! Môžeš prísť s neviemakými hodnotnými informáciami a keď nájdeš ľudí, ktorí majú plné mysle, sú zaťažení, nedôverujú... Pri tom existuje cesta, pri ktorej netreba rozmýšľať. Cesta, ktorú následuješ priamo, ideš, urobíš to, nepochybuješ a s tebou je šťastné všetko okolo. Ale. Prídeš sem, rozprávaš o tom a ľudia ti neveria. Neveria, že je možné šťastie. Je to kruté. Lebo sa to nedá zažívať. Povedia, že je to vízia ďalekej budúcnosti. Nedokážu uveriť, že je to možné teraz. A ty vieš, že je to možné TU a TERAZ, hneď. Ale s tými, ktorí sú na tom takisto. Taká energia je ako bomba a znekadiaľ priletí."


Akčné, dravé. Myslím, že to súvisí so sebadôverou. Prečo mi chýba sebadôvera /možno aj mnohým iným Slovákom/?

"Lebo sa dlho pohybuješ v takom systéme, kde nie je. Máš svoj svet a stýkaš sa s takými ľuďmi, ktorí odrážajú tvoju sebadôveru. Zistil som, že stačí výjsť zo svojho sveta kúsok na špacír a hľadať to, čo hľadáš. Veriť tomu, že to je a nájdeš to. Existuje to... Predtým ma na Slovensku oslabovala myšlienka, že je nás len niekoľko takých bláznov, čo sa snažia veriť niečomu, čo neexistuje. Vyšiel som z tej svojej ulitky a naďabil som na kopu, kopu ľudí, ktorí to robia. Zistil som, že máme neskutočné množstvo priateľov, ktorí takisto myslia, to isté hľadajú a to isté robia. Je fajn sa s nimi stretnúť, lebo to nabíja všetkých... Už by mohli konečne padnúť hranice. Otvoriť sa na takéto účely. Aby mohol človek konečne ísť do susedstva a povedať si: ´Éj, šak sme už niekedy predtým spolu žili, iba nás niekto rozdelil...´

Musíš veriť tomu, čo vyviera zo srdca a potom to nájdeš. Stretneš len takých ľudí, že odpadávaš, akí sú fajn. A netreba sa nechať ovplyvňovať negatívnymi vecami. Aj to som si uvedomil v Anglicku. Lebo zvyčajne - každý nájde, čo hľadá. To ostatné nevidí. Kto ide do zahraničia zarábať peniaze, zarába peniaze. Všetko ostatné mu ujde. Ja som nezarábal peniaze, ale toto všetko mi neušlo...

Je tu ale ešte jedna vec - niečo je vždy za daného času ohraničené. Nie je konštalácia, alebo - je taká aká je. Preto možno musíš počkať, keď to chceš. Ale keď sa otvoria dvere, treba nastupovať."


Rozprával: Marcel Suško
Prepísala: Ľudmila Paňáková
Foto: Pútnici


(c) Putnici / http://putnici.sk/