ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:47742

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 132 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: Uniclen

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Diaľkové videnie: sci-fi či zabudnutá ľudská schopnosť?
@ alternatívne vedy -> paranormálne javy     17.1. 06, 14:30

O diaľkové videnie či prezeranie (angl. remote viewing) sa zaujíma množstvo ľudí, a to z najrozličnejších, čistejších aj menej čistých dôvodov. Osobne ma táto téma začala intenzívnejšie zaujímať vtedy, keď mi počas jedného zimného popoludnia minulý rok Peter Šimkovič z Banskej Bystrice spomenul prípad Josepha McMoneagla, ktorý dlhé roky pôsobil ako „mentálny vyzvedač“ v službách americkej armády a niekoľkých informačných služieb. Vtedy som ešte vôbec netušil o projekte Star Gate. Vyzvedačstvo na báze jasnovidectva som považoval za motív nepodarenej science-fiction a sám som mal len príliš chabé, nepresvedčivé čriepky vlastnej skúsenosti. Odvtedy som sa však usiloval zháňať o tomto fenoméne informácie a trochu pracovať aj na svojej vlastnej praxi. Prezradím to hneď - pokusy vychádzali všelijako, len nie presvedčivo. No napriek občasnému rozladeniu ma téma neprestala zaujímať. Preto mi ako veľká vzpruha prišli zdroje, na ktoré ma pred pár dňami Peter Šimkovič upozornil. Hovorí sa v nich okrem iného o tom, ako sa táto záhadná schopnosť človeka skúma vedecky, a to za prísne kontrolovaných podmienok. Zatiaľ ide len o základné experimenty, ktoré majú odhaliť, ako sa schopnosť diaľkového videnia prejavuje. Ešte je príliš skoro na vymýšľanie teórií, ktoré by sa usilovali vysvetliť, na akom princípe remote viewing funguje. Začnem však malou osobnou spomienkou.

Z gymnázia na kurz Silvovej metódy

Zhodou okolností sa stalo, že ako študent gymnázia som sa ocitol spolu s niekoľkými spolužiakmi na kurze Silvovej metódy. Bolo to v rámci Stredoškolskej odbornej činnosti (SOČ), ktorú som v tom čase robil a ktorá sa venovala relaxačným metódam. Na tom kurze sme si zdokonalili a prehĺbili nácvik tejto relaxačnej techniky a naučili nás tiež niektoré zaujímavé aplikácie. Okrem iného nám sľubovali, že zvládneme diagnostiku na diaľku, ktorá je v zásade podobná diaľkovému videniu (remote viewing). Isteže, základy sme ovládali z predchádzajúceho pravidelného cvičenia. Na kurze však všetko ide oveľa intenzívnejšie. Robí sa viac zostupov do hlbokej relaxácie za deň, takže si človek postupne vytvorí skoro až reflex, ktorý ho „hodí“ do tohto relaxovaného stavu. Zároveň však pôsobí silná eufória, nadšenie. Cvičenia sú teda o dosť účinnejšie, ako keď ich človek robí sám doma.

Prvý víkend sa preberali základy, ktoré sme už mali pomerne dobre zvládnuté z pravidelných ranných cvičení. Druhý víkend však začalo „sci-fi“. Jeden z cieľov Silvovej metódy je vlastne vypestovať liečiteľské schopnosti spojené so schopnosťou diagnostikovať na diaľku. Preto si každý z nás mal pripraviť dvoch či troch ľudí z rodiny, ktorí mali byť takto tréningovo „preskúmaní“. Po prípravných cvičeniach sme sa mali rozdeliť do dvojíc a rozísť sa na rôzne miesta po budove tak, aby sme ako dvojice mali kľud na prácu. Tá práca spočívala v tom, že človek sa mal ponoriť do meditatívneho stavu a potom mu bolo oznámené meno a rok narodenia osoby, ktorú v živote nevidel, nevie, ako vyzerá apod. No a človek mal „preskenovať“ toho človeka a zistiť, čo mu je. Druhý z dvojice si mal značiť, čo „diagnostik“ hovorí a nakoľko to súhlasí. Musím povedať, že síce nemám potuchy, ako by to dopadlo, keby sa to skúmalo naozaj kriticky (dvojité slepé pokusy, nahrávka toho, čo „diagnostik“ hovorí, porovnanie s lekárskou správou, štatistická analýza), ale boli to veľmi zvláštne pocity, pretože sa týmto spôsobom pomerne presne „triafalo“ dosť ľudí. Oveľa zaujímavejšie než na samotnom kurze to však bolo na stretnutiach neskôr. Niekoľko týždňov po kurze sme sa totiž stretávali v skupinke - v klube absolventov Silvovej metódy. Tam to vyzeralo občas zaujímavo, lebo niektoré zásahy boli dosť presné. Boli tam aj také, ktoré si človek nemohol len tak ľahko domyslieť. Je totiž jasné, že keď človek dostane niekoho s rokom narodenia povedzme 1936, tak môže očakávať problémy so srdcom, obehovým systémom a možno so žlčníkom. Keď to „diagnostik“ spomenie, spravidla sa trafí, ale nebude to „zásah“. Skutočný zásah by bol, keby človek povedzme utrafil u mladého „pacienta“ niektoré menej časté choroby. Nešlo však o kontrolované pokusy, takže je ťažko posúdiť, nakoľko tie zásahy prekračovali úroveň náhody a prirodzeného odhadu. No s kontrolou podobných pokusov je to dosť náročné.

V prípadoch, ktoré som opisoval, sa v skutočnosti vôbec nedá overiť, nakoľko dobre „diagnostik“ triafa. Predpokladajme, že „jasnovidec“ vymenuje tieto tri zdravotné problémy: zapálené hrdlo, zle zrastená zlomenina ruky, ktorá vyšetrovaného občas bolí, a nejaká bližšie neurčená bolesť bedrových kĺbov. Človek, ktorý ten prípad priniesol, vie len o tej zle zrastenej zlomenine. Tú označí za „zásah“. Pritom nevie, že vyšetrovaného človeka dva dni pred experimentom začalo bolieť hrdlo (diagnostik teda trafil, hoci zadávateľ o tom nič nevedel), ale na tie boľavé kĺby si nešťastník nesťažoval nikdy v živote. Aká je teda úspešnosť diagnostika? No aj keby sme mali prípad s dokonale popísaným zdravotným stavom, bol by to problém. Všetci vieme, ako je niekedy ťažké aj pre tím lekárov stanoviť diagnózu. Čo by teda slúžilo ako základ pre overovanie experimentov a spätná väzba vo výcviku mentálnych diagnostikov? Predsa ak sa má človek niečo skutočne naučiť, potrebuje spätnú väzbu pre vlastnú kontrolu a nápravu chýb.

Rozmýšľal som, ako by sa to dalo napraviť, ako by sa dala táto metodika zjemniť a upresniť. Hneď mi napadlo rozpoznávanie rôznych miest na povrchu Zeme. Počas prezerania odkazov, na ktoré ma upozornil Peter Šimkovič, som sa potešil: videl som, že bádatelia „diaľkového videnia“ z The Monroe Institute postupovali podobne. No ich experimenty sú premyslené ešte dôkladnejšie. Poďme sa teda pozrieť, ako skúmajú remote viewing profesionáli.

Profesionálny výskum: The Monroe Institute, Virginia

O tom, že človek dokáže za istých okolností premietnuť svoje vedomie na veľmi vzdialené miesta a čerpať odtiaľ informácie podobne, ako keby sa tam fyzicky nachádzal, kolujú historky snáď od nepamäti. Ide však len o poveru? Nesplniteľnú túžbu? Produkt predstavivosti, ktorá človeku dokáže vytvoriť prakticky akýkoľvek obraz? Alebo je to naozajstná schopnosť v reálnom čase „vidieť a počuť“, ako nám doma v čase našej dovolenky zvoní telefón a na balkón pristála sýkorka? Pochopiteľne, nájdu sa fanúšikovia aj spochybňovači. No pre skutočné poznanie toho, čo dokáže človek, nie sú ich názory podstatné. Podstatnejšie je, že sa nachádzajú na svete aj ľudia, ktorí sa venujú systematickému výskumu podobných javov.

Nie je žiadnym tajomstvom, že okrem civilných výskumných ústavov sa práci na „mentálnom prieskume“ intenzívne venovala aj armáda USA a niektoré spravodajské služby. V úvode sme spomínali meno jedného takéhoto „psychického špióna“. Joseph McMoneagle, ktorý mimochodom 10. januára oslávil svoje 60-te narodeniny, je pravdepodobne najznámejší z armádnych „jasnovidcov“ (psychických prieskumníkov). Počas svojej služby v armáde si za svoje výsledky vyslúžil viacero ocenení. Možno bude zaujímavé uviesť, ako sa dostal k činnosti armádneho psychického prieskumníka. V mladosti mal Joe viacero paranormálnych zážitkov - zážitky blízke smrti, pozorovanie UFO a početné mimotelové skúsenosti. Na základe týchto zážitkov bol vybraný do špeciálneho programu, ktorý je dnes známy pod názvom Star Gate. Tento armádny projekt, na ktorom spolupracovali všetky väčšie americké výzvedné služby, prebiehal v rokoch 1970-1995. Bol vlastne odnožou výskumného projektu „diaľkového videnia“ (remote viewing), ktorý realizoval Stanfordský výskumný inštitút (Stanford Research Institute). Projekt bol skôr z manažérskych než iných dôvodov ukončený a jeho vyhodnotenie dopadlo kontroverzne: dvaja významní výskumníci, o ktorých si ešte budeme hovoriť, Jessica Utts a Ray Hyman, prišli totiž k protichodným záverom zhrňujúcim prínos experimentov. No Joseph McMoneagle odišiel z armády už v roku 1984 do dôchodku. Odvtedy sa zaoberá diaľkovým videním vo vlastnej firme, spolupracuje naďalej s výskumnými inštitúciami a píše knihy. Prostredníctvom svojej manželky Nancy sa skontaktoval s výskumníkmi z The Monroe Institute, s ktorými tiež spolupracuje. Ako je to však s výskumom „bežných smrteľníkov“, ktorí nemajú za sebou takú kariéru ako pán McMoneagle?

Výskumu diaľkového videnia sa venujú viaceré inštitúcie. Priblížime si však prax jednej z takýchto organizácií, a to inštitútu, ktorý založil Robert Monroe, sám praktik v oblasti mimotelových skúseností a objaviteľ metódy HemiSync® . V jeho inštitúte sa diaľkovému videniu venuje skupina ľudí pod vedením Skipa Atwatera. Výskum prebieha v podstate v podobe tréningových seminárov: na inštitúte podstúpi skupina záujemcov výcvikový program, ktorý obsahuje prípravu (zvládnutie navodzovania zmeneného stavu vedomia) a samotné techniky „diaľkového videnia“. Po zvládnutí základnej „abecedy“ sa však prikročí ku kontrolovaným experimentom, z ktorých sa vypracúvajú podrobné protokoly. Tie sa archivujú na ďalšie analýzy. Ako sa však robia experimenty? Pokúsim sa to priblížiť čitateľom, pričom sa budem opierať o informácie, ktoré uvádza inštitút. Popis vlastného experimentu preberám temer doslovne zo stránky Skipa Atwatera, na ktorú uvádzam odkaz v použitých zdrojoch.

Účastníci výcviku sa rozdelia najskôr do trojíc. V každom kole experimentu je prvý člen trojice „prieskumníkom“, druhý zapisovateľom a tretí posudzovateľom. Samozrejme, že každý si vyskúša všetky tri úlohy. Po tejto sérii výcvikových experimentov sa účastníci zapoja do riadnych, nezávisle posudzovaných pokusov, pri ktorých sa kladie dôraz na maximálnu objektivitu. V týchto experimentoch už pracujú len dvojice účastníkov - „prieskumník“ a „navigátor“ (zapisovateľ). Dvojici je doručená nepriehľadná zapečatená obálka označená alfanumerickým kódom (nejakým reťazcom číslic a písmen). Kód zodpovedá nejakému náhodne vybranému miestu na povrchu Zeme.

Na začiatku samotného experimentu povie „navigátor“ kolegovi - „prieskumníkovi“, že jeho úlohou bude opísať vybranú lokalitu, ktorá je popísaná v obálke. Potom ako vyvolávajúci „kľúč“ oznámi kód, ktorý označuje príslušné miesto. Ten kód však sám o sebe nenesie žiadnu informáciu o tom, kde sa to miesto nachádza. Diaľkový prieskumník je teda vrhnutý úplne do prázdna; nemá žiaden záchytný bod. Potom nasleduje približne 45minútová až hodinová spoločná práca „prieskumníka“ a „navigátora“, počas ktorej majú vypracovať čo najpodrobnejší popis cieľového miesta (tento popis dopĺňajú kresbami). Dvojica má úplnú slobodu v tom, akú techniku „diaľkového videnia“ použije. Všetky poznámky, náčrty apod., ktoré počas tejto doby pripravia, tvoria dovedna „prepis sedenia“. Ten po skončení prieskumu odovzdávajú personálu spolu so zapečatenou obálkou.

Personál doručí tieto materiály náhodne vybranému, nezávislému posudzovateľovi. On dostane 4 fotografie rôznych lokalít, pričom jedna z nich je „správna“ a ostatné sú chybné. Posudzovateľ však nevie, ktorá fotografia je tá „správna“. Fotografie by sa mali od seba v čo najväčšej miere odlišovať, pritom by však mali byť zhruba rovnako vizuálne zaujímavé. Úlohou posudzovateľa je zhodnotiť, do akej miery sa jednotlivé fotografie podobajú popisu, ktorý stvorila prieskumná dvojica. Fotografia, ktorá podľa názoru posudzovateľa najlepšie „pasuje“ k popisu, je potom považovaná za „tip“. Ak sa ukáže, že tento tip je správny, považuje sa za zásah (posudzovateľ však, ako sme už uviedli, celý čas nevie, ktorá fotografia zobrazuje cieľovú lokalitu). Je zrejmé, že pokiaľ by šlo o obyčajné hádanie, bola by pravdepodobnosť „zásahu“ 1:4. To znamená, že približne 25%-ná úspešnosť zodpovedá ešte náhode. Na to, aby sa potvrdila vierohodnosť diaľkového videnia, musí byť úspešnosť zreteľne vyššia (na zhodnotenie úspešnosti sa používajú štatistické metódy).

Akonáhle sa zaznamená posudzovateľovo rozhodnutie, otvorí sa zapečatená obálka, v ktorej je opis a fotografia cieľovej lokality. K nej pripojí posudzovateľ tú fotografiu, ktorú vybral ako prvú a má to ukázať prieskumnej dvojici, ktorá overí, či ten výber bol v súlade s tým, čo prieskumník videl. Zároveň to slúži ako spätná väzba prieskumníkovi. Výsledky potom idú na štatistické spracovanie.

Aby sme čitateľa ďalej neunavovali, uvedieme príklad stručného zhrnutia takéhoto popisu, ktorý vytvorila jedna dvojica „diaľkových prieskumníkov“:

Celkový dojem bol, že je to obrovský otvorený priestor prerušovaný veľmi veľkými skalnými útvarmi. Dojem nemennosti, sucha. Obrovská masa, snáď skalný útvar. Ploché vrcholy. Stúpajúca tepelná vlna. Dojem krajiny bez života, ale pri bližšom pohľade vidno drobné prejavy života. Nánosový skalný útvar. Skalné útvary so strmými svahmi prerušované cestičkami medzi nimi. Celková farba v tónoch zeme. Takmer žiadna zeleň. Zdanlivo ploché kusy zeme sa pri bližšom pohľade ukážu ako zvlnené. Dojem horúceho, suchého vetra. Znie osamelý vtáčí škrekot. Dojem histórie.

Nuž, keď som si prečítal toto zhrnutie, jednoznačne to ukazovalo na skalnatú púšť. Ako správna odpoveď však bola označená vysokohorská krajina, v žľaboch štítov ležal starý sneh. Mnohé prvky popisu síce sedeli (takmer žiadna zeleň, mohutné skalné masívy, pomerne ploché vrcholy, no strmé svahy), no niektoré rušivé prvky úplne zmenili charakter krajiny (horúci suchý vzduch a iné prejavy púšte). Tým sa však dostávame k možnej kritike podobných experimentov.

Pohľad skeptika
Ak má byť nejaké skúmanie skutočne vedecké, potom sa nesmie uzatvárať pred kritikou a skepticizmom. Skeptický prístup však neznamená a priori odmietnutie samotného javu alebo spochybnenie výskumu na základe predsudku. To by bolo prejavom rovnakej obmedzenosti, ako keby sme prvé povzbudivé výsledky pokusov vzali ako definitívnu a nespochybniteľnú pravdu. Čo teda môže pochybujúci skeptik povedať na výskumy diaľkového videnia?

V prvom rade, najčastejšou kritickou poznámkou na adresu experimentátorov je výhrada, že aj nesprávny popis cieľa je považovaný za „zásah“, ak sa na skutočný obraz čo len povrchne podobá. V tomto prípade ide o zaiste konštruktívnu kritiku a túto poznámku treba brať do úvahy pri analýze výskumných protokolov. Aké ďalšie argumenty však majú skeptici voči správnosti výskumov? Vezmime si ako príklad kritické názory, ktoré uvádza psychológ Ray Hyman v článku, ktorý uvádzame v použitej literatúre. Tento bádateľ sa venoval vyhodnocovaniu množstva výskumných správ o parapsychologických experimentoch vykonaných na niekoľkých pracoviskách v rámci USA. To isté však robila aj profesorka štatistiky Jessica Utts. Ona však tvrdí, že na základe vyhodnotenia množstva výskumných správ treba považovať parapsychické javy (predovšetkým remote viewing) za nespochybniteľné, ďaleko za hranicou náhody. Povedané v žargóne spoločenských vied, parapsychické javy vykazujú malý až stredne veľký efekt. Ľudovo povedané, hoci ich človek nevída príliš často, ich výskyt nemožno podľa tejto vedkyne poprieť. To znamená, že ich prejavy sú dostatočne spoľahlivé na to, aby sa dali zopakovať v korektne vykonaných experimentoch. O samotnej povahe skúmaných javov hovorí, že sa ukazuje, že v pokusoch nie je potrebné využívať „vysielača“. Nejde teda podľa nej ani tak o telepatický prenos myšlienok, ale o čosi ako „psychický zmysel“ podobný zraku či sluchu, ktorý registruje zmeny v prostredí. Okrem vnímania momentálnej situácie sa ukázal pomerne zaujímavý efekt predvídania. Autorka však zdôrazňuje, že ďalší výskum by sa mal orientovať na zistenie mechanizmu, ako tento „psychický zmysel“ funguje. Ďalšie hromadenie dôkazov o jeho existencii považuje za menej užitočné.

Čo však na to jej oponent - profesor kognitívnej psychológie, bývalý amatérsky javiskový kúzelník a ostrý kritik parapsychologických výskumov Ray Hyman? V prvom rade hovorí, že hoci analyzoval tie isté údaje, prišiel k opačným záverom: Prvý nedostatok, ktorý nachádza v postupe prof. Utts, je nie celkom korektná práca s dátami: Jessica Utts z dát (výsledkov množstva štúdií) vyvodila určité hypotézy, ktoré však testovala na tých istých dátach. Profesor Hyman to prirovnáva k tomu, že človek má svoj koláč a aj si ho zje. Tvrdí, že zmysel takejto analýzy súboru výskumných správ je vo vyvodení hypotéz, ktoré však treba otestovať na iných údajoch. Čiže zjesť nie jeden koláč, ale dva. Ak chutia rovnako, potom sú zrejme upečené rovnako a z podobných surovín. To, čo možno povedať o jednom koláči, sa teda dá preniesť aj na druhý.

Ďalší problém je podľa Hymana v posudzovaní kvality experimentov. Každý, kto sa usiluje objektívne posúdiť podobné experimenty, postupuje podľa určitých pravidiel, ktoré majú odhaliť možné chyby v metodike. Hymanovi pri jeho analýzach vychádzalo, že čím dôslednejšie sa pokusy urobili (čím v nich bolo menej chýb), tým boli menej úspešné, čo sa týka preukázania parapsychických schopností. Základná chyba, ktorú v týchto pokusoch Hyman videl, spočívala v tom, že podnety, ktoré mali pokusné osoby spracovávať (napríklad ich mali „uhádnuť“), neboli vyberané dostatočne náhodne. Iný problém spočíval podľa Hymana v tom, že výsledky z experimentov z diaľkového vnímania v jednej celej sérii testov posudzoval jeden človek - vedúci výskumu. Domnieva sa, že na to, aby boli výskumy korektné, mali by protokoly z „diaľkových prieskumov“ posudzovať viacerí nezávislí posudzovatelia. Tým by sa obmedzila subjektívna chyba aj predpojatosť.
Hyman však uvádza aj ďalšie kritické poznámky: tvrdí, že prevažná väčšina údajov, ktoré produkujú „mentálni prieskumníci“, je vágna, všeobecná a úplne mimo cieľa. Tých pár „zásahov“, ktoré boli zjavne úspešné, hodnotí Hyman ako „nič viac, než to, čo možno očakávať, keď využívame triezvy odhad a subjektívne zhodnotenie“.

Problém vágneho, neurčitého opisu a z neho vyplývajúcej voľnosti v priraďovaní sme spomenuli už na začiatku tohto odstavca. Problém je, čo s druhou časťou výhrady. Je vylúčené, aby náhodný reťazec písmen a číslic, ktoré sa používajú ako podnet, predstavoval dostatočnú informáciu na to, aby mohol človek použiť odhad a zhodnotenie na základe vlastných názorov a skúseností. Je možné, že človek, ktorý aspoň raz videl mapu sveta, dokázal v zmenenom stave vedomia zapojiť do odhadu aj také poznatky, o ktorých ani nevedel, že ich má (skúsenosť nám inak hovorí, že aj všeobecné znalosti geografie sú u väčšiny ľudí pomerne slabé). No účastníci experimentov v The Monroe Institute nedostávajú žiadne oporné body, na základe ktorých by mohli podobné poznatky použiť. Domnievam sa teda, že v podobných výskumoch treba pokračovať. Na definitívne súdy je totiž ešte príliš skoro.

Gorimír

Zdroje:

ATWATER, Skip: Remote viewing practicum homepage:

http://satwater.www9.50megs.com/Practicum1.html

„Remote viewing“ at Monroe Institute:

http://www.monroeinstitute.org/programs/rvpract.html

„Remote viewing“ at Wikipedia:

http://en.wikipedia.org/wiki/Remote_viewing

„Remote viewing“ at SkepDic (Skeptic Dictionary):

http://skepdic.com/remotevw.html

McMONEAGLE, Joseph: Personal homepage: http://www.mceagle.com/

„McMONEAGLE“ at Parapsychological Association: http://www.parapsych.org/members/j_mcmoneagle.html

HYMAN, Ray (1996): The Evidence for Psychic Functioning. Claim vs. Reality. Skeptical Inquirer magazine, March/April 1996. Online na: http://www.csicop.org/si/9603/claims.html (stav 17. januára 2006)

UTTS, Jessica (1995): An Assessment of the Evidence for Psychic Functioning. Online na: http://anson.ucdavis.edu/~utts/air2.html (stav 17. januára 2006)

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 6848   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE