ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:53359

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 61 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: vsuftdltag

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Úcta a vylúčenie
@ spoločnosť     28.10. 12, 02:28

Britská premiérka Margaret Thatcherová tvrdila, že spoločnosť neexistuje, existujú iba samostatní jednotlivci. Dôsledky neoliberálnej revolúcie 80. a 90. rokov prekonali najsmelšie očakávania. Sociológ Richard Sennett nemá pochybnosti: musíme sa učiť žiť spolu od základov.

Richard Sennett predstavuje jedného z najvýznamnejších súčasných sociológov. Je profesorom London School of Economy a New York University. Dlhodobo analyzuje sociálne dôsledky tzv. nového kapitalizmu, ktorý niekoľko desaťročí dominuje vo svete pod heslom inovatívnosti, konkurencie a globalizácie. V tom čase, ako tvrdí Sennett, ekonomické nerovnosti v rozvinutých i v rozvojových štátoch nadobudli úroveň, porovnateľnú s úrovňou divokého kapitalizmu prvej fázy industrializácie. Ešte v 60. rokoch 20. storočia boli viac než dvadsaťnásobné príjmové rozdiely medzi predsedom správnej rady a najhoršie plateným pracovníkom vo firme dokonca aj v USA považované za nemorálne. V súčasnosti predseda, ktorý nezarába 300- až 400-krát viac ako jeho radoví pracovníci, je považovaný za neúspešného.

Ekonomické rozvrstvenie prebiehalo zároveň s procesom demontáže opatrovateľského štátu, založeného na idei sociálnej solidarity. Solidarita zbavená podpory zo strany štátnych inštitúcií upadla rovnako rýchlo ako pocit slušnosti zo strany prezidentov veľkých firiem. Spoločnosť sa začala rozsypávať, segregovať, deliť a uzatvárať. Začali vznikať čoraz väčšie enklávy vylúčenia, obývané ríšami „žobrákov“, ako túto kategóriu ľudí nazýval patrón liberalizmu Adam Smith. V známej práci „Pojednanie o podstate a pôvode“ sa nachádza krédo súčasného nového kapitalizmu: „Svoj obed neočakávame od ochoty mäsiara, pivovarníka alebo pekára, ale od ich ochrany vlastných záujmov. Neobraciame sa na ich humanizmus, ale na egoizmus, nehovoríme im o našich vlastných potrebách, ale o ich výhodách. Jedine žobrák súhlasí s tým, aby bol závislý hlavne od milosrdenstva svojich spoluobčanov.“

Zároveň však prebieha druhý proces, ktorý sa týka nielen vylúčených, ale aj obyvateľov súostrovia blahobytu. Sú to zmeny vo svete práce. Postulát elastickosti a mobility pracovnej sily si vyžiadal vznik nového druhu individuálnej identity. Richard Sennett tento fenomén označuje ako „uncooperative self“ – nekooperatívna identita. Súčasní zamestnanci jednoducho stratili „prirodzenú“ schopnosť spolupracovať.

Takéto tvrdenie môže vyznievať ako paradoxné vo svete, v ktorom sa neustále reční o nevyhnutnosti spolupráce. Do tohto chóru sa zapojili dokonca aj predstavitelia exaktných vied – etológovia a evolucionisti, ktorí tvrdia, že človek je spoločenskou bytosťou, lebo je tak konštituovaný biologicky, má to zapísané v génoch a nevyplýva to iba z procesov socializácie.

Sennett má vynikajúci prehľad v najnovšej literatúre, vo svojej aktuálnej knihe „Spolu. Rituály, pôžitky a politiky kooperácie“ (Together. The Rituals, Pleasures and Politics of Cooperation. New Haven & London. Yale University Press 2012) však poukazuje na trpkú realitu.

Spolupráca si v prvom rade vyžaduje schopnosť viesť dialóg, t.j. viesť rozhovor s druhou osobou nie preto, aby sme ju presvedčili o svojej pravde, ale aby sme sa vzájomne podelili o svoje argumenty. To umožňuje vytvárať väzby. Na to, aby sa trvalá väzba a spolupráca stali možnými, sú potrebné praktické gestá a posilňujúce rituály. Sennett uvádza príklad jedného z anglických učiteľov, ktorý sa zamýšľal nad tým, ako uvoľniť napätie v jeho škole, spôsobené rivalizáciou medzi žiakmi. Zaviedol pravidlo, na základe ktorého si žiaci zakaždým, keď skončia test, ktorý je základnou podmienkou pre individuálne ohodnotenie, podávajú ruky. Podobne ako je to v prípade športovcov po skončenom zápase na ihrisku. Ide o jednoduchý rituál, ktorý však má silný symbolický význam a umožňuje žiakom prejsť z režimu individuálneho súperenia do režimu života v spoločenstve.

Prirodzenými miestami, kde vznikali rituály spolupráce, boli od počiatku dejín remeselnícke dielne. Nevyhnutnosť zhotovenia veci, vyžadujúcej si väčší počet ľudí, ako napr. výstavba drevených schodov (fotografia kolektívu odborníkov, ktorí pracujú na tejto konštrukcii, otvára Sennettovu knihu) si nevyžaduje špecializáciu, opierajúcu sa o egoizmus, ako to uvádzal Adam Smith, ale spoluprácu, založenú na mimoriadnom vzťahu – výmene daru.

Uvedený dar síce môže mať hodnotu vyjadrenú ekonomicky, ale z ekonomickým účtovníctvom nemá veľa spoločného. Dar nepredstavuje úvod do transakcie, v ktorej má obdarovaný poskytnúť darcovi vec analogickej hodnoty. Darom sa začína vzťah, spočívajúci v neustálom záväzku. Ten neraz – ako v prvotnom rituáli „guľa“, ktorý pred sto rokmi opísal Bronisław Malinowski – nepredstavuje záväzok voči konkrétnej osobe, ale voči spoločnosti, ktorá je zapojená do cirkulácie daru. Podobne remeselníci, pracujúci nad výstavbou schodov, alebo členovia orchestru pri nácviku Schubertovho okteta nehodnotia svoju mieru angažovanosti jej prepočítavaním na finančný ekvivalent.

V modernej dobe boli miestami, vytvárajúcimi schopnosť spolupráce, továrne. Teoreticky továreň, riadená v súlade s pravidlami z vedeckých učebníc, ako napr. v koncerne Ford, predstavovala miesto, ktoré ideálne uvádzalo do života východiská Adama Smitha o špecializácii a deľbe práce. Sennett však s pomocou početných príkladov v knihe „Together...“ a v ďalších svojich knihách poukazuje, že skutočnosť bola úplne iná. Pracovníci, spojení lojalitou voči svojmu pracovisku, sa identifikovali s cieľmi jeho činnosti a plnili si svoje úlohy neraz lepšie, ako predpokladala technologická norma.

Dokonalé ilustrácie fungovania podobných „tovární solidarity“ prináša kniha Elisabeth Dunn „Privatizujúc Poľsko“. Americká sociologička sa rozhodla preskúmať transformáciu podniku Alima v meste Rzeszów na Gerberovu továreň, ktorá produkuje detskú výživu. Ešte v komunistickej ére museli ženy, ktoré tvorili osadenstvo továrne, zápasiť s reáliami ekonomiky nedostatku. Stávalo sa, že poháre, určené na balenie produktov, boli vybavené nesprávnymi viečkami, inokedy sa zas dodávka ovocia počas horúceho dňa ocitla na vedľajšej koľaji alebo sa dodané ovocie nachádzalo v rozličnom stupni zrelosti. Týkalo sa to množstva problémov, ktorých existenciu technologická norma nepredpokladala a bolo ich potrebné vyriešiť s pomocou kolektívneho úsilia. Ženy samotné boli predsa takisto matkami a vedeli, že nemôžu na trh pustiť škodlivé výrobky.

Postindustriálna revolúcia vo svete práce tento obraz zmenila tým, že pracovníka odtrhla od pracoviska a kooperáciu, odvolávajúcu sa na rituál výmeny daru zamenila na transakciu. Máme projekt, určený na implementáciu, zostavujeme tím, hodnotíme každého individuálny vklad, po práci sa finančne vyrovnáme a tým sa vec a záväzky pre nás končia. Ak však transakcia nahrádza vzťah, mizne možnosť vytvárania väzieb. Sennett uvádza dáta, ktoré potvrdzujú, že skutočne pracoviská sú čoraz menej zdrojom vzťahov, dôležitých pre ľudí.

Vznikajú vôbec ešte niekde? Transakčné myslenie sa nevzťahuje iba na podniky, ale aj na školy, nemocnice, ba dokonca – ako opisuje izraelská sociologička Eva Illouz – preniká aj do sféry intímnych vzťahov. Čoraz viac nadobúdajú charakter ekvivalentnej výmeny, realizovanej na sexuálnom trhu, než trvalých záväzkov, prijímaných v duchu logiky vzájomného obdarovania sa. To je kľúčová otázka pre Sennetta, hoci nevie na ňu nájsť jednoznačnú odpoveď. Skôr poukazuje na to, že sa musíme naučiť žiť spoločne odznova, začať od samého počiatku a rekonštruovať rituály spolupráce a miesta ich praktizovania.

Tu by však bolo vhodné odvolať sa na inú knihu amerického sociológa „Úcta vo svete nerovnosti“ (Sennett, Richard: Respect in a World of Inequality. New York, W.W. Norton & Company). Kniha sa začína rozprávaním o Cabrini Green. Na tomto sídlisku v Chicagu vyrastal Sennett. Zhromažďovalo ľudí, ktorí si samostatne nedokázali poradiť so životom a potrebovali milosrdenstvo spoluobčanov. Išlo napr. o matky, ktoré sa samé starali o deti či imigrantov, ktorí ešte neovládali jazyk. Neboli však vnímaní ako žobráci, ale ako ľudia. Boli síce závislí od iných, ale schopní samostatného života a zasluhovali si uznanie a úctu. Nebyť tejto „distribúcie úcty“ v systéme opatrovateľského štátu, čitateľ by s najväčšou pravdepodobnosťou nemal príležitosť zoznámiť sa so Sennettovými knihami.

Cabrini Green už neexistuje, buldozéry ho zrovnali so zemou. Predtým však zažilo sociálnu katastrofu. Transformovalo sa zo sídliska síce chudobného, ale obývaného ľuďmi, vážiacimi si samých seba a svoje spoločenstvo na slumy, okupované „žobrákmi.“ V systéme nového kapitalizmu si už úctu ani uznanie nezasluhovali.

Sennettove knihy možno bez problémov čítať cez prizmu poľskej reality. Nielen preto, že tak ako v „Úcte“ možno nájsť paralely s reálnym socializmom. Ako usilovní žiaci novej neoliberálnej ideológie sme prešli podobnou cestou ako USA alebo Veľká Británia. Niekdajšie továrne solidarity boli nahradené systémom, produkujúcim vylúčenie. Dôležitým prvkom tejto transformácie bol proces odoberania dôstojnosti ľuďom, zasiahnutým „nevyhnutnými nákladmi transformácie“, ale zároveň považovaným za osobne zodpovedných za svoj „žobrácky“ štatút v novej skutočnosti. Stačí si pozrieť niekoľko zväzkov „Pamätí nezamestnaných“ (Pamiętniki bezrobotnych, t. I. – VII., Warszawa, Szkoła Główna Handlowa 2003 – 2007, ed.: Andrzej Budzyński) alebo vynikajúcu antropologickú prácu Tomasza Rakowského „Lovci, zberači, praktici bezmocnosti“ (Rakowski, Tomasz: Łowcy, zbieracze, praktycy niemocy. Gdańsk, Słowo/Obraz Terytoria 2009).

Máme podobné problémy so syndrómom „uncooperative self“ – identity neschopnej spolupráce, rešpektu a uznania, prejavujú sa však s väčšou intenzitou ako na Západe. Richard Sennett však poukazuje na to, že tento syndróm nemá globálnu dimenziu. Existujú kultúry, ktoré voči nemu do značnej miery získali imunitu, napriek tomu, že takisto realizujú neoliberálny model kapitalizmu. Americký sociológ presviedča, že hoci si možno len veľmi ťažko predstaviť dravšiu verziu kapitalizmu ako je čínska, v sociálnej praxi ju zmäkčuje systém „guanxi“, t.j. vzájomnej podpory v rámci širšej rodiny. Inak reaguje aj japonská kultúra. Jej princípy tvrdia, že ten, kto nedokáže prijímať od iných, nebude schopný dávať. V konečnom dôsledku neodsudzuje závislosť od spoločnosti. Ďaleký východ ukazuje, ako sa Západ vzdialil vlastnej tradícii.


Edwin Bendyk

Zdroj článku: Bendyk, Edwin: Szacunek i wykluczenie. Polityka, nr. 37 (2874), 12.09. – 18.09.2012, s. 62-64. http://archiwum.polityka.pl/art/szacunek-i-wykluczenie,435781.html


Preložil Juraj Marušiak

Zdroj: http://www.jetotak.sk/europa/ucta-a-vylucenie

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 9831   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE