ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:47771

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 140 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: usarkizn

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Ondrej Pastirik o rokoch strávených v Ekvádore
@ spoločnosť     4.8. 12, 08:30

Ondrej Pastirik ma zaujal v prvom momente preto, že ako mladý muž sa sám staral o veľmi ťažko chorú babičku. Vzbudil vo mne úctu a napadlo mi, že by ma jeho názory na život zaujímali, ale keď som sa dozvedela, že takmer tri roky strávil v Ekvádore, o ktorom som vedela pramálo, pri našom stretnutí v Košiciach, kde má svoj „hlavný stan“, debata sa stočila na toto jeho životné obdobie. Momentálne je Ondrej na cestách ako pútnik. Vydal sa do Izraela a s humorom sebe vlastným mi povedal, že vraj preto, aby to stihol pred koncom sveta. Ondrej, držím palce.

O Ekvádore sa veľmi veľa nepíše a ani nehovorí, čo sa Tebe vybaví pri tomto zemepisnom názve?

- Banány. Jednoznačne banány. Veľké, malé, zelené, žlté. Banány jedia ľudia na pobreží, v horách aj indiáni v džungli. Zrelé banány a varené platany tvorili podstatnú časť nášho jedálnička. Len na našej ekologickej farme sme pestovali osem rôznych druhov banánov.

Kde si presne bol?

- Hneď od príchodu som žil v provinčnom mestečku v oblasti dažďového pralesa. Túto časť amazonskej džungle nazývali El Oriente čiže východ. Je to východná časť krajiny, ktorú od pacifického pobrežia oddeľuje pohorie Ánd.

Mestečko Puyo, správne centrum provincie Pastaza, svojim charakterom skôr pripomínalo filmy z amerického divokého západu. Drevené stavby postupne prestavované na betónové domy a asfaltované cesty poukazovali na rýchly hospodársky rast v oblasti bohatej na drevo a ropu. Za tri roky sa natoľko znásobil počet áut, že nebolo možné zaparkovať. To som ja už hospodáril na farme pripomínajúcu tropickú rajskú záhradu.

Môžeš trošku priblížiť našincovi krajinu?

- Na Ekvádore je zaujímavé, že má štyri klimatické zóny, Oceánske pobrežie čiže La Costa. Tam sa aj pestujú banány, ktoré sa exportujú do Európy. Ďalšou klimatickou zónou je La Sierra čiže Andy, kde kvôli nadmorskej výške sa treba lepšie obliecť. Tu žijú ľudia, ktorí nosia typické ekvádorské klobúky chrániace ich pred ostrým slnkom.

Na východ od Ánd je spomínaná oblasť daždového pralesa známa ako Amazónia. Tam prší každý deň. Štvrtou klimatickou zónou je súostrovie Galapágy, ale tam som nebol.

Zaujímala by ma história a kultúra tejto krajiny

- Ekvádor má bohatú koloniálnu históriu, ktorá sa prezentuje v architektúre miest v horskej oblasti. My sme boli takmer celý čas v džungli a prehliadkam múzeí sme venovali minimálnu pozornosť. Naša provincia sa pýšila rôznorodosťou etník a ochranou ich tradícií. Len v tejto provincii žije sedem rôznych indiánskych národov, z ktorých každý má svoj vlastný jazyk a kultúru. Väčšinou ide o rôzne tance či rituály spojené s bojom, lovom, hľadaním si partnera, či prírodnou medicínou.

Ako vyzeral Tvoj priemerný deň? Chýbalo Ti niečo, či výnimočne si sa z niečoho radoval?

- Na začiatku mi to pripomínalo predĺženú dovolenku, oboznamovanie sa s novým prostredím, neskôr začala tvrdá práca na farme. To už som vedel mačetou sekať bambus, kosiť trávu, okopávať banány. Naučil som sa mačetu používať obojručne a viac pribudlo zodpovednosti, keď na farmu začali prichádzať dobrovoľníci - aby mali kde spať, čo jesť a mohli sa zapojiť do projektu.

Čo Ťa pripútalo k tejto krajine ?

- Zo začiatku teplé počasie, veď v Európe bola vtedy sychravá zima. Neskôr som si užíval tropické ovocie, ananás kos, mango. Na čerstvé maškrty si človek ľahko zvykne. Potom kus zeme, psík i miestna priateľka. Ale natrvalo ma nedokázalo nič pripútať, keďže som s vrátil.

Spomenul si priateľku, akí sú tam ľudia? Majú iné ideály, priority vzhľadom ma životné podmienky? Nevytvárajú pomyselnú bariéru, odstup?

- Zo strany miestnych určite nie. Ekvádorčania sú veľmi otvorení ku všetkému, čo prichádza z rozvinutého sveta. To skôr západný svet by si mohol vstúpiť do svedomia pre odstup od týchto jednoduchých a srdečných ľudí. K modernej civilizácii vzhliadajú s rešpektom a túžbou po jej materiálnych vymoženostiach. Je to asi tak, že každý človek túži práve po tom, čo mu nebolo dopriate. Takže indiáni z džunglí chcú televízor, mobil, auto, elektriku, cesty... a za to môžu zaplatiť len zeleným rajom, ktorý ich obklopuje, zastreliť pestrého vtáka, alebo zoťať vzácny strom. Je to na zamyslenie sledovať priamo na mieste, ako sa civilizácia zmocňuje prírodných zdrojov, ako mizne dažďový prales, aby domorodé deti mohli ísť v topánkach do školy.

Čo Ti na nich najviac imponovalo?

- Na ľuďoch, s ktorými som pracoval na farme, som si najviac cenil ich nasadenie pri ťažkej fyzickej práci. Nezľakli sa ani dažďa, ani páľavy. Tiež som obdivoval, s akou ľahkosťou sa stavali k svojim často existenciálnym problémom a s akou žoviálnosťou ich komentovali.

Mali schopnosť zabaviť sa v každej situácii a smiechom ju odľahčiť. Keď ma niečo vystresovalo, tak sa smiali, ja som asi pozabudol, že nie som v Európe. Ale v krásnom Ekvádore, kde platí, že aj zajtra je deň a o nič nejde.

V rámci kultúrnej výmeny informácii som im vysvetľoval, že u nás sú štyri ročné obdobia a že kto sa nepripraví na zimu,môže aj zamrznúť a oni to vnímali, ako inak, s úsmevom.

Tvoj projekt bol o farmárčení; čím to bolo príťažlivé pre mladého človeka a ako to dopadlo?

- Vždy ma lákala predstava sebestačného hospodárstva, kde by bol dostatok kvalitného organického jedla a čistej vody. Pracovať na farme však nebol môj pôvodný zámer. Až keď som sa ocitol sám v polozrúcanej chatrči, do ktorej lietali netopiere a lozil kadejaký hmyz, uvedomil som si reálnosť svojej životnej situácie. Takže sám, s mačetou v ruke, som sa rozhodol zrealizovať svoj sen o prosperujúcom ekologickom hospodárstve. Prvý týždeň mi niekto z chatrče odniesol matrac. Také tvrdé bolo privítanie belocha v komunite. Keď mi ho o dva týždne vrátili, pocítil som, že ma prijali.

Časom sme sfunkčnili bývanie, postavili niekoľko ďalších chatrčí, aby sme mohli privítať ďalších návštevníkov. Začali prichádzať dobrovoľníci z celého sveta a pomáhali na farme. Každý prispel svojim nápadom.

Jedného dňa, keď sme sa vrátili z mesta, zistili sme, že nás vykradli. Bolo to veľmi nepríjemné a vtedy už pochybnosti prevážili plány rozvoja projektu. Dnes na farme zostalo niekoľko dobrovoľníkov, ktorí žijú veľmi skromne.

Zážitkov je asi kopec, ktorý Ti aj s odstupom času zostal v celku zreteľný v pamäti?

- V celku zábavné bolo sledovať návštevníkov, ktorí celý život prežili v mestách a predsa sa rozhodli navštíviť nás v divočine. Jedna Londýnčanka bola natoľko zvyknutá chodiť len po upravenom teréne, že sa bála ísť na potrebu do prírody. Veľmi nás pobavilo, keď sme si všimli, že potrebu vykonáva z okna nášho dreveného domčeka. Vtedy som si uvedomil, ako civilizovaní ľudia strácajú schopnosti prežiť, ako sa odpájajú od prírody, ako sa jej boja – jej, milujúcej „Pacha -mami“ matky Zeme.

Praktizuje sa tam šamanizmus...

- Pretože mnoho vidiečanov nemá prístup k zdravotnej starostlivosti, spoliehajú sa na prírodné liečiteľstvo. Tu má centrálnu úlohu miestny šaman – liečiteľ, ktorý pozná prírodné zákony, liečivé rastliny a duchovné smery svojho kmneňa. Tieto tradičné rituály sú už zamerané na duchovnú očistu, proti urieknutiu a iným čarodejným technikám, v ktoré veria. Takže áno, šamanizmus je dostupný a bežný spôsob medicíny. Nie všetky techniky by boli vhodné, či akceptovateľné pozorovateľom zo západu. Kľúčovú úlohu zohráva ich kozmológia, viera ale aj halucinogénne rastliny.

Skúsil si rituál aj drogu? O čom bol takýto zážitok?

- Áno, bol som pozvaný na rituál, ktorý zahŕňal konzumáciu odvaru z liečivej liany (ayahuasca). Malo to na mňa očistný a energizujúci vplyv. Musím však zdôrazniť, že som dôkladne poznal ľudí, ktorí sa na rituále zúčastnili a úplne som im dôveroval. Bol som zžitý s prostredím a rituál prehĺbil moje vnímanie reality, priniesol vízie budúcnosti ako dôsledku našich činov.

Domnievaš sa, že šamanizmus, ako duchovný smer, je dobrý aj pre Stredoeurópanov?

- Každý inklinuje k niečomu inému. Určite by som nikomu neodporúčal experimentovať s odvarmi v neznámom prostredí. Mal som šťastie, že všetko dobre dopadlo. Pre Stredoeurópanov môže byť rovnako blahodarný pobyt na lazoch niekde pri Zvolene, vypotiť mestský stres pri kosení trávy, či zvážanie sena, piť pramenitú vodu a zaspievať si nejakú slovenskú ľudovú pesničku v kruhu blízkych ľudí večer pri táboráku. Do toho popíjať lipový čaj s medom a máte šamanizmus ako vyšitý.

Ako vidíš vývoj civilizácie? Zažil si obrovské rozdiely...

- Svet je jeden. Tak ako spolu žijeme na jednej planéte, prospeje, ak sa naučíme vnímať role rozličných komunít, rešpektovať sa navzájom a spolupracovať na budúcnosti planéty Zem.

Naša západná spoločnosť je čím ďalej odkázaná na prírodné zdroje rozvíjajúcich sa krajín. Kto koho živí by sme si mohli pripomenúť pri každom nákupe v preplnenom supermarkete. Prírodné a „primitívne“ komunity sú zasa odkázané na technológie a skúsenosti modernej civilizácie, najmä preto by sa teória konzumnej spoločnosti pojedajúcej samu seba už nemusela opakovať. Matka Zem si to zaslúži.

Tvoja osobná cesta – ďalej kam...?

- Rovno za nosom, ale verím, že cestou dozriem a niekoho stretnem. To bude paráda.

 

Viac o projekte v Ekvádore: www.ecuadorfarm.org

 

Pripravila: Katka Bednářová

 

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 9434   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE