ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:48161

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 137 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: AlbertLes

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Mýtus apolitickej vedy a techniky
@ spoločnosť     16.6. 12, 05:05

Mnohý moderný občan dnes zastáva podivuhodnú množinu názorov: neverí jadru, odmieta geneticky modifikované potraviny, má obavy z „chémie“ a to všetko napriek tomu, že si denne užíva ich plody.
 
Možno to bude znieť prekvapujúco, ale táto súčasná nedôvera voči technológiám, ako aj vede a expertom vôbec, je viac poháňaná postupnou zmenou chápania politiky než nejakou zmenou úlohy a rozsahu pôsobnosti technológií v našom živote. V minulosti tu bola silná viera, že technológia, odborný inžiniersky zásah je vlastne apolitický, že technické riešenia sú schopné depolitizovať nejaký spoločenský problém. Technické zásahy mali vyvolať dojem, že výkon politickej moci je vlastne nekontroverzný, bezhodnotový.
 
Táto ilúzia je pozostatkom kultúrneho vzorca ešte z dôb Osvietenstva, ktorý predurčoval panstvo nad Prírodou ako nekontroverzný, univerzálny cieľ ľudského snaženia. Jeho súčasťou bola aj liberálna viera v možnosť úniku pred politikou – preč od vrtošivých úsudkov a neistých hodnotení. Príroda bola len vonkajším obmedzením, bariérou, ktorej prekonanie mala zabezpečiť technológia a expertné kompetencie vedcov a inžinierov. Yaron Ezrahi sa domnieva, že tento kultúrny vzorec bol natoľko silný až „naplnil technologické prostriedky dostatočnou symbolickou mocou na to, aby ciele, ktorým zdanlivo slúžili, pôsobili nesporným, apolitickým dojmom“ [1] (Ezrahi 1995: 29). Veda a technológia sa stali silným rétorickým nástrojom pre budovanie politického konsenzu.
 
Tým, že redefinujeme naše konanie pomocou klinicky znejúcich termínov, žargónom technických riešení, sa malo predísť tomu, že politické riešenia s ich nevyhnutným výkladom a presadzovaním hodnôt povedú nevyhnutne k neriešiteľným konfliktom. Akoby fakty a nič než fakty mohli niektoré z týchto konfliktov vyriešiť. Toto myslenie rezonuje dodnes; my sme tu na to aby sme veci riešili, toto je vec pre odborníkov, nechceme politikárčiť, povie kadektorá politická hovoriaca hlava v TV. Takéto uvažovanie ignoruje zásadný fakt, že každé technické riešenie v sebe skrýva množstvo na výsosť hodnotových rozhodnutí. Navyše, a čo je ešte dôležitejšie, každé technologické konanie, ako aj každý vedecko-technologický pokrok, v sebe skýta možnosti ďalekosiahlych zmien v distribúcii hodnôt a politických presvedčení. Ako poznamenal aj David Levy [2], rozšírenie technologických možností schopných meniť podmienky nášho žitia taktiež rozširuje sféru toho, čo spadá pod politiku.
 
Riskujúc, že zdôrazním samozrejmé, treba povedať, že neexistujú jasné a nekontroverzné, všeobecné akceptované ciele, jednotne akceptované verejné blaho, na ktorého prostú implementáciu volíme naše demokratické vlády. Kolónku „ľudia chcú“ napĺňajú nesúmerateľné a nekompatibilné požiadavky, hodnoty, a presvedčenia. Práve uvedomenie si tejto skutočnosti neexistencie jedného „verejného záujmu“, viac než riziká a rôzne vedľajšie účinky nových technológií, sú tým, čo spôsobuje skepsu voči technologickým riešeniam. To, čoho sme svedkami, od biotechnológií po jadrovú energiu, táto politizácia vedy, nie je nevyhnutne spôsobená charakterom týchto technológií a vedeckých poznatkov, ale skôr rastúcim uvedomením si hodnotových kontextov, v ktorých majú tieto technológie operovať. [3, 4]
 
Ľudské spolunažívanie nemožno oprostiť od hodnotových konfliktov a táto skutočnosť definitívne pochová predstavu politiky ako „riešenia sociálnych problémov“. Neexistujú riešenia, nie v zmysle nekonfliktných alebo nekontroverzných aplikácií dostupného vedeckého poznania na spoločenské problémy. Žiadna veda nám nemôže poskytnúť skratku, žiaden expert nedodá odpustky od politiky. Nielen „riešenia“ sú nabité potenciálnym konfliktom, samotné definovanie toho, čo je „problémom“ už v sebe nesie hodnotové rámcovanie a zdroj konfliktu. Akonáhle si plne uvedomíme skutočnosť politického pluralizmu, je nám čoraz jasnejšie, že predstava politiky ako súboru riešení spoločenských problémov je „anachronistická, neefektívna a nelegitímna“ [4]
 
Otázkou tak ostáva nie či alebo ako nahradiť politiku technickými riešeniami expertov, ale len ako urobiť politické rozhodovanie lepšie z pohľadu aplikácie vedeckých poznatkov. Netreba sa báť, že výsledná politizácia vedy bude nejakým jej poškvrnením, ale bude len zverejnením, vynesením na svetlo hodnôt a konfliktov, ktoré ležali skryté, pod povrchom, nediskutované, premlčané. A tak, ako je nám dnes už jasné, že napríklad nastavenie daňového mixu, hoci rozhodne otázka vyžadujúca si značné expertné znalosti, nikdy nemôže byť apolitická, bez deklarácie hodnôt, tak aj diskusie napríklad o jadrovej energii alebo biotechnológiách nemôžu jestvovať v akomsi politickom vákuu. Vedci môžu šomrať, že nedôvera je skôr prejavom ignorancie a nedovzdelanosti, a v mnohých prípadoch budú mať pravdu – ak ale má byť nedôvera prekonaná, budú sa musieť oveľa viac podieľať na diskusii, hájiť otvorene hodnoty, ktoré zastávajú a zapájať sa v predkladaní aj politicky rôzne sfarbených návrhov a to aj s rizikom, že výsledný kompromis verejnej politiky nebude mať nikdy podobu dokonalého technického výkresu.
 
 
[1] Ezrahi, Yaron. 1995. Technology and the Illusion of the Escape from Politics. In Technology, Pessimism, and Postmodernism, ed. Ezrahi, Yaron, Mendelsohn, Everett and Howard P. Segal, pp. 29-37. Amherst: University of Massachusetts Press,str. 29
 
[2] Levy, David. 1990. Politics, Technology and the Responsibility of Intellectuals. In The Political Responsibility of Intellectuals, ed. Ian MacLean, Alan Montefiore, Peter Winch, pp. 123-142. Cambridge: Cambridge University Press
 
[3] Pozri tiež: Crick, Bernard. 2005 [1962]. In Defence of Politics. London: Continuum,
 
[4] Ezrahi, op. cit., str. 33-34
 
 
Pavol Hardoš
 
Zdroj: http://www.jetotak.sk/editorial/mytus-apolitickej-vedy-a-techniky
 
 

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 9967   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE