vyberte si:
fóra [pravidlá]
zaujímavé odkazy
publikovať článok
Stránky Dr. Jesenského
aktívni za posl. 5 min.
Standard user
 marek_thor
poč. registrovaných užívateľov:10045
V tejto chvíli prezerá stránku 1 registrovaných užívateľov 26 anonymných užívateľov.
Vítame nového registrovaného užívateľa: mcirikova
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.
|
Odložené otázky...
@ z pera čitateľov
16.6. 12, 11:05 | 
P. P. Rubens - Chained Prometheus;
wikipedia.org |
Odhaliť to, čo sme doteraz ignorovali, je počiatkom múdrosti.
Indické príslovie
Otázka pôvodu a zmyslu vlastnej existencie obyčajne nie je témou dňa. Skôr sa odkladá kamsi do kútika duše na neurčitú dobu. Skôr alebo neskôr však príde chvíľa, kedy chtiac-nechtiac človek premýšľa o živote a vlastnom bytí.
Dôvody sú rôzne. Impulzom väčšinou býva čosi hlboko prežité, čo prinieslo vnútorné rozochvenie a precitnutie a človek akoby hľadel na svet inými očami. A vtedy nachádza aj v zdanlivých maličkostiach netušené posolstvá života.
V prežívaní života je obsiahnuté mnohé, čo si človek nevie vysvetliť. Na jednej strane vidí, že všetko navôkol má svoj začiatok i koniec a na strane druhej sa zamýšľa, či je niečo za tým. Ak „ja" nie je „prach si a na prach sa obrátiš“, ale „dych“ života pretrvajúci zánik tela, čo potom? Akoby sa na tieto slová z Písma rozpomínal. Áno, tajomný a hlboký zdá sa byť život človeka.
***
S otázkou zmyslu života je spojený obraz človeka hľadajúceho - pútnika na cestách. Od narodenia je ako pútnik na cestách života. Prispôsobuje sa vonkajším podnetom, reaguje na okolie, usiluje rozvíjať myslenie a tvorivosť, aby žitie čo najlepšie využil.
A roky pribúdajú. S vývojom vedomia a skúsenosťou prichádzajú hlbšie otázky „o veciach medzi zemou a nebom". Vývoj vedomia týmto otázkam umožňuje vstup.
Kedysi ľudia v hľadaní zmyslu života boli otvorení pre cestu duchovného zrenia a rozjímania. Vyhľadávali skôr samotu než spoločenstvo, ak chceli hlbšie preniknúť do hlbín svojich duší a tam kdesi vo vnútri hľadať spojenie so Svetlom a odpovede na základné otázky. Vtedy človek cítil, že na zemi nenachádza to pravé, nech je to čokoľvek čo stretne. Všetko je do času...
***
Časy sa menia. Dnes už to nie je o odriekaní a sústredenom vnímaní s hlavou obrátenou nahor. Putovanie v pútnickom šate a skromnosti je považované skôr za „úlet“ než za „bdelosť“.
Dnes je reč o hľadaní v materiálnom svete a v jeho hodnotách. O istotách vo svete a hľadaní rozptýlenia. V aktivitách dňa vidieť iné obrazy. V rozvinutom materiálnom svete sa ujala vlády tzv. „konzumná aktivita“. Spoločnosť je zameraná vyrábať a predávať, aby spotrebovávala. Čím viac a v širšej ponuke sa tovaru vyrobí, tým lepšie pre spotrebiteľa v možnosti výberu. A kruh plytvania sa uzavrel. To, či sú zdroje tejto planéty konečné alebo nekonečné, koho to zaujíma? Pokiaľ sa kupuje a predáva, myseľ človeka je ako poľná tráva... Až keď nemá z čoho čerpať životodarnú vlahu, vyschne...
O čom teda je konzumná spoločnosť v hraniciach dnešnej kultúry? Je tou životnou skutočnosťou, po ktorej človek túži v srdci, alebo tou, ktorú vytváral vo fantázii svojimi myšlienkami prikláňajúc sa k pohodliu a rozptýleniu? Je tým cieľom vývoja ľudského ducha od počiatku, alebo je verný obraz spoločnosti zatúlanej na cestu čisto pozemských prianí, postrádajúcej životnú múdrosť?
Áno, smer vývoja ku konzumnej spoločnosti v základe je vývoj jednostranný, obrátený do hmoty. Je výraz požadujúceho tlaku – mať!
Zákon o dávaní a braní tu nie je v rovnováhe, nakoľko človek z prírody berie, čo je správne, ale v braní nepozná mieru ani hranice kam až smie... a nedáva primerané vyrovnanie.
Dávanie protihodnoty, vzhľadom k vlastnému určeniu ľudí, je viesť prírodu svojim citom a intuíciou k ešte vyššej kráse a harmónii v jej základných ideách a ľudských možnostiach kultúry. Zušľachťovať okolie - to má človek dávať! O vlastnej ceste v živote môže pútnik mnohé vytušiť, ak sa otvorí Svetlému vedeniu vo vnútri. A s takýmto vedením sa do okolia prenáša tvorivosť a kultúra, ktorá neruší. Naopak - je potrebná pre vyšší rozvoj okolia. Proste - kultúra ducha dopĺňa prírodu o rozmer ducha. A ňou objavuje sa vo svete vyšší (duchovný) vývojový stupeň bytia... ako zrkadlo duchovnej úrovne človeka.
No žiaľ tlak spoločenstva obráteného čisto na pozemské zachvievanie rozhodol vo vlastnom druhu a hmotnom zmýšľaní – o čisto pozemskom smerovaní civilizácie ako celku a tým vyvolil smer - spomaľovanie a oslabovanie samotného princípu života.
Ten či onen budovateľ „konzumných zajtrajškov“ možno ani nepomyslel, aký druh zmýšľania vyvstane v takej aktivite a akým spôsobom to všetko bude užívané v čase, keď si ľudia osvoja smer: „výroby a spotreby“.
Isteže potreba tvoriť je človeku daná do vienka už v osobnosti. Aj človek bez viery v duchovný svet cíti túto potrebu. Ibaže v neprežitej skúsenosti vyšších schopností tvorí dielo nižšieho zachvievania: kultúru z rozumu - spoločenstvo „výroby a konzumu“. Civilizáciu súčasnú, kde kultúra je skôr o spotrebe, rozptýlení, pohodlí a odpočinku, než o povznesení ducha rečou srdca. Idealizmus nie je aktívnou náplňou života ľudí ako tomu bolo kedysi, keď človek ešte žil citom a ideami vyššieho druhu a vnímal pôsobenie vyšších svetov v zrení. (viď staré kultúry a ich panteón božstiev a mýtov napr. u Grékov, Rimanov, Germánov...)
***
Človek. Osobnosť slobodná a jedinečná, a predsa ohraničená okolím. Obklopený a posúvaný spoločnosťou kráča v uliciach myslenia a chcenia. Žijúc pod tlakom okolia preberá určité spoločenské schémy. Precitá v duchu hodnotového rebríčka vedúcej väčšiny. A tak ako občan sa ocitá v situácii, že je mu okolím predkladaná určitá schéma videnia vecí, ako má myslieť a rozhodovať sa. Vníma názorovú šablóny tej-ktorej spoločnosti, jej kritéria, a nevedomky sa formuje vo viere, že štýl razený väčšinou je jediný a normálny. Bez ohľadu, či je daný štýl dobrý alebo zlý vo svojich dôsledkoch.
Isteže je proti zákonu o slobodnej vôli vnucovať niekomu názor. Nútenie a vynucovanie určitého hodnotového rebríčka alebo svetonázoru odporuje právu človeka slobodne sa rozhodovať, myslieť a ísť vlastnou cestou. Je nesprávne, aby sa človek podriadil názorovým dogmám spoločnosti bez toho, žeby s nimi súhlasil. Má právo žiť vlastným hodnotovým rebríčkom ak cíti, že ten väčšinový je v rozpore s jeho cítením.
Veď kam vedie cesta slepého uctievania „svetiel bludičiek"? Úsilie o pohodlie a uctievanie vecí je moderná modloslužba. Zlaté teľa „som..." nie je tým Jediným, ktorému patrí 1. miesto v živote už z princípu bytia. Kult človeka nie je cieľom cesty a predsa si človek toto 1. miesto "obľúbil" a je ikonou/zrkadlom hodnotového rebríčka dnešnej doby. A tak ľudské „ja-som" od života viac a viac požaduje a berie. Pociťuje uspokojenie vo vlastnení a v úspechoch získavania. Tak to býva, ak si človek v živote sprehádže hodnotový rebríček a svieti si vlastným svetlom.
Nepozná zmysel svojho bytia a nevie kto je, nemá jasno v základných otázkach života. Preto nevie čo hľadá. A predsa tam v kútiku duše cíti, ako vo vlnách času tlačí sa na povrch túžba po naplnení - odložiť jarmo bezodných prianí a piť z prameňa vody živej.
***
Tak ako kedysi i dnes miestami zaznie otázka: „byť či nebyť“. Túto legendárnu frázu vyslovil Hamlet v známej hre od Williama Shakespeara.
Materialista ten je praktický, ten si neláme hlavu takými rečami. A nemárni čas vecou, ktorú nemôže ulapiť. Občas k životu zašomre a občas filozoficky riekne: „Život je nádherná súhra náhod“.
Iste, je to pohodlné a nebolí to - prakticky zmýšľať. Vtedy človek, ak ešte je pri sile a darí sa mu v pozemskom, nemá potrebu zaoberať sa otázkou o „živote a smrti", alebo o „večnom bytí a Bohu". Žije tu a teraz a je spokojný – sám so sebou.
V tom „realistickom“ názore na život spočíva ale aj domnienka, že život človeka zmysel nemá, iba ak si ho sám vymyslí a stanoví v nejakých predstavách a nimi žije. Aby mal pokoj od otázok „o zmysle života“... až do smrti, tak nejako si to bytie „tu a teraz“ zdôvodní a realizuje životným štýlom vlastných ideí.
A predsa ak kultúra a umenie sa nepovznesie na krídlach ducha nad priestor a čas, k vyšším ideám, ak sa neprežiari tvorivosťou citu a vlohami ducha, aj pre „realistu“ je reálna kultúra skôr reťazou než pochodňou na ceste k svetlým zajtrajškom.
Takto schopnosť človeka tvoriť je obrátená nadol. Inšpirácii chýba život a napojenie na zdroj vo Svetle. Dnešná cesta tvorivosti je z tohto pohľadu skôr o tom, aby sa človek uvoľnil od starostí a povinností, ktoré si privolal vo svojom chcení získavať... mať - realizovať. Mnohé aktivity v oblasti kultúry obdobne ako pri súťaži stali sa tzv. „adrenalínovým športom“. Avšak všetko hmotné a vyrobené (stroje, priemysel...) má aj svoju odvrátenú tvár - vyžaduje svoju „údržbu a opateru“... A tak i tu si nejeden užije svoj „adrenalínový zážitok“ pri správe majetku.
***
Obrazne povedané:
Z duchovného pohľadu sa javí „výroba“ ako „prostredník“ slobody pre ducha v okovách pripútaného ku skale (viď podobenstvo k mýtu o Prométheovi: okovy - vlastné priania, skala - výraz presvedčenia).
Čím viac cíti duch prázdnotu a útlak vo svete, tým vrúcnejšie sa chytá radosti z vecí - načahuje ruky k slobode cez „prostredníkov". Priania a vedenie „ako na to", mu vytvárajú hodnoty a svetonázor, v ktorom sa napokon uväznil. A veci pribúdajú a sú čoraz lákavejšie a dokonalejšie, ale i dotieravejšie (svedomie) a duch je stále závislý na veciach a vlastných prianiach. Stráca dňom sám seba, trpí v pozemskom názore pripútaný k rozumu i obnovuje sa v srdci túžbou (snením) po slobode (obdoba u Prométhea - orol (svedomie) ku skale pripútanému Prométheovi každým dňom vyzobáva pečeň - „názorový" orgán a v noci sa mu opäť obnovuje).
Ako vysvetliť čas venovaný získavaniu a zdokonaľovaniu pozemských statkov či pôžitkov než tak, že ide o dej uspokojovania vnútorného života človeka? Užívanie radosti chvíle. Teda ide o dej vnútorný, duševný.
Áno, človek túži po šťastí. A tu ak príde skutočné poznanie o duchovnej podstate radosti či blaženosti, pretaví sa do vďačnosti šťastného srdca a rozdáva. Vie v čom spočíva to šťastie. Precitá v radosti a vedome dáva/pôsobí v duchu poslania. Putá odpadnú a „duch/ prométheus" je slobodný. Obdobne by sa oslobodil i Lucifer, ktorého evokuje osobnosť Prométhea.
Čo je šťastie, že je tak dôležité a tak mocné? Cit vraví: „je to o vyciťovaní lásky prestupujúcej stvorenie“.
***
Pohľad očami prebudeného človeka, upretý v duchu k Ideálu prekračuje materialistický svetonázor a oklieštené videnie krás pozemského okolia v jeho zachvievaní. Vnímanie vonkajších vecí či pohľad na vec totiž úzko súvisí s„duchom“ toho či onoho presvedčenia. Vidíme, vnímame a usudzujeme vnútorne - očami viery a presvedčenia.
Zmysel výrazu „ľudskosť“ je spätý s bdelým duchom a rastom toho dobrého v človeku k svojej úplnosti a dokonalosti. To vyššie vedomie, ten cit, ktorý ukazuje na spravodlivosť, harmóniu hovorí o zdokonaľovaní vývojom. O ceste rozvíjania ušľachtilosti, cností. Vnútorné „ja“ vie o tom, čo je dokonalosť. Ak duch vie, ak on vie o dokonalom vzore života, je na človeku, akým smerom vykročí. To potom na ceste stretá.
Duch cíti pravdu o živote, citom rozlišuje. Viac vie než o tom vie ako pozemský človek, ako vo vedomí tela ovládaná duša. Vypovedá to o stupňoch vedomia, o viacerých úrovniach vedomého „ja“. Teda vo vnútri vieme aj o jemnejšej bytosti - o duchu, nezávislom od telesného vedomia. Cit v intuícii a svedomí poukazuje na bytie tohto vyššieho vedomého „ja“ a jeho neviditeľné okolie.
Cit poukazuje na vedomie ducha, že do jeho pôsobnosti je pričlenené vedomie telesné – osobitné pozemské myslenie smrťou zanikajúce. Cit poukazuje na seba, ako na ostávajúce vyššie „ja“, duchovné smrťou tela nekončiace, a ten život „tam“ vnímajúce.
Ten život „po smrti“, stáva sa vedomou skúsenosťou - viditeľným okolím pre zosnulého človeka tak, ako predošlé telesné bytie tu na zemi.
Ak toto hlavné už máme prežité, máme vyriešené základné otázky! Už nehľadáme naslepo, ale vedome prežívame a zodpovedne napĺňame ľudské poslanie. Cestu od učenia k presvedčeniu si však musí preputovať každý sám pre seba ako svoju životnú cestu.
V duchu žije vyciťovanie, a každý sám je schopný vycítiť, kam srdce ho vedie a ako on počúva reč srdca. Krásne je, ak cíti, že vnútro ho tlačí k tvorivosti a záľubám ušľachtilého druhu; k úsiliu vyjadriť osobný, citový život v prospech celku – byť užitočný Životu.
A tak Ideál srdca čaká na ľudí v žiarivej kráse nad obzorom týchto premien - pri konci našej púte hmotnosťou v premenách času...
Vlastimil Sekretár
 pošli do vybrali.sme.sk
Zdielať tento článok na Facebooku
|
| |
reklama:
 Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:
| čerstvé záznamy do denníkov |
| May 17, 18:11 |
| May 14, 20:00 |
| May 14, 19:57 |
| May 12, 12:59 |
| May 11, 18:40 |
| May 10, 23:23 |
| May 10, 21:28 |
| May 05, 19:17 |
| May 05, 15:51 |
| May 02, 15:35 |
| Apr 30, 18:25 |
| Apr 30, 16:27 |
| Apr 25, 09:01 |
| Apr 23, 17:02 |
| Apr 21, 20:54 |
| Apr 21, 19:47 |
| Apr 20, 23:19 |
| Apr 16, 10:16 |
| Apr 12, 20:36 |
| Apr 07, 19:08 |
| Apr 07, 18:25 |
| Apr 07, 13:36 |
| Apr 06, 21:14 |
| Apr 05, 12:55 |
| Mar 28, 12:02 |
| Mar 22, 12:26 |
| Mar 19, 23:31 |
| Mar 19, 18:55 |
| Mar 19, 10:34 |
| Mar 15, 16:10 |
|
satielll
ansz
dryada
tobin
jaroslav.demeter.ptacek
mních
katka