ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:48161

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 134 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: AlbertLes

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Som emigrantka?
@ čítanie na víkend     5.5. 12, 12:33

Gaugin: Arearea; wikipedia

Nikdy som si nemyslela, že budem o sebe premýšľať ako o emigrantke.


Narodila som sa v dobe, keď sa o emigrantoch hovorilo. Každý nejakého emigranta poznal. Aj my sme mali v rodine emigranta, aj naša rodina mala teda svoju bolestivú emigrantskú príhodu. Emigrovala bývalá manželka môjho otca s mojim nevlastným bratom, ktorý mal vtedy, v zlatom veku emigrácie, v roku 1968, šesť rokov. Keďže som nemala iných, vlastných ani nevlastných súrodencov, utvorila som si o súrodenectve všeobecne a o svojom jedinom, i keď nevlastnom bratovi, rôzne predstavy, o ktorých som neskôr pochopila, že boli nerealistické a naivné. So svojim bratom som sa videla jediný, prvý a zatiaľ poslednýkrát, na pohrebe nášho otca, a hoci sa ďalšiemu stretnutiu nebránim a, nadnesene povedané, ho predsa len akosi „nosím v srdci“, prijala som skutočnosť, že sme sa my dvaja zrejme minuli, ako sa hovorí, v čase i priestore. I keď tu, samozrejme, nehrala rolu len emigrácia, ale i rôzne nevyriešené krivdy a nedorozumenia, vďaka tejto osobnej skúsenosti som mala vždy pocit, že sa ma fenomén emigrácie týka aj osobne. Najviac som to cítila vždy pri sledovaní slávneho filmu Pelíšky, ktorý je venovaný všetkým, ktorí prišli, zo dňa na deň a navždy, o svojich najbližších. Vždy som na konci Pelíškov mala pocit, že film patrí aj mne. Emigrantmi boli však v týchto predstavách vždy môj brat, jeho mama, ale nikdy nie ja.


Boli sme s rodičmi, na sklonku osemdesiatych rokov, vo Švajčiarsku. Pre mňa to bola prvá cesta na takzvaný „západ“, toto označenie malo vtedy ešte zmysel. Cestovali sme autobusom s cestovnou kanceláriou a pani sprievodkyňa nás pred odchodom jemne upozornila, že keby sa niekto rozhodol ďalej s nami necestovať, prosila by, aby jej dal dopredu vedieť. Nikomu v tom nebude brániť, dodala, potrebuje to vedieť len zo slušnosti a ohľaduplnosti, aby si nemusela robiť starosti. Skutočne z nášho zájazdu zmizol mladý manželský pár. Hovorilo sa o nich, že boli čerstvo svoji, zrejme sa, na poslednú chvíľu, rozhodli začať nový život. Počas toho istého výletu sme sa s rodičmi motali po nejakom nákupnom centre v nejakom švajčiarskom meste, a zastavila nás pani v strednom veku, náhodná okoloidúca. Pamätám si, že sa na nás priam vrhla, pozdravila nás po slovensky, možno po česky, v tej dobe to bolo jedno. Povedala v krátkosti, že emigrovala, a nechcela nič iné, len nás pozdraviť, takmer nás objala, pochádzali sme z jej domova, z krajiny, kam sa nemohla vrátiť. Boli sme trochu rozpačití, nedokázali sme asi opätovať jej nadšenie.


Emigrantov som si teda predstavovala takto. Ako ľudí, čo navždy zmiznú nevedno kam, nesmú sa vrátiť, a prihovárajú sa neznámym krajanom, pretože iný kontakt s rodnou zemou neexistuje. Ako ľudí, o ktorých nikto nikdy viac nepočul, a ak, tak len z klebiet, prípadne po smrti, z poznámky „vieš, kto zomrel?“. Pamätám si ešte, že som bola vždy akosi vďačná svojim rodičom, že neemigrovali. A sama som sa emigrovať nikdy nechystala, čo však môže súvisieť aj s tým, že v čase, keď mala emigrácia zmysel, som bola dieťa, ktoré prirodzene nad týmito vecami nerozmýšľa. Ale tá vďačnosť trvá dodnes, ak nie pre iné, tak preto, že som vyrastala aj so starými rodičmi, ktorých by som, keby rodičia emigrovali, pravdepodobne poriadne nepoznala. Či by sa moje postoje k vlastnej emigrácii zmenili, keby som mala neskôr príležitosť, neviem a zdá sa mi, že dnes nemá zmysel nad tým premýšľať. V každom prípade sa mi emigrácia vždy javila ako niečo nepríjemné, smutné a nebezpečné, čomu je lepšie sa vyhnúť, pokiaľ sa dá. (A čomu sa zrejme za istých podmienok vyhnúť nedá, tomu rozumiem.)


Preto ma prekvapilo, keď ma, nedávno a v Prahe, ktosi označil za emigrantku. Je pravda, že časť svojho života som trávila v zahraničí, je pravda, že aj Praha sa stala zahraničie a čeština sa stala cudzia reč. Krátko potom, ako som nastúpila do pražského zamestnania, ma nadriadená upozornila, aby som hovorila po česky. Pripomenula mi, že Česi dnes slovenčine nerozumejú a nerada by videla, že na jej oddelení sa s pacientmi hovorí po slovensky. Ako asi každá Slovenka narodená v sedemdesiatych rokoch som bola vždy presvedčená, že po česky viem, vyrastala som na českých televíznych programoch a českých knižkách, dovolím si tvrdiť, že češtine rozumiem ako rodnej reči. Zároveň som však objavila samozrejmú skutočnosť, že rozumieť je jedna vec, ale hovoriť a písať je niečo iné. Čeština mi kládla všetky prekážky, ktoré človeku kladie cudzia reč. Trvalo mi, kým som vedela, kedy napísať mě a kedy mně, a dodnes v tom robím chyby. Musela som sa naučiť, že zkouška sa píše so z a problémy byly s ypsilonom na konci. Moje české texty musí dodnes niekto opraviť. Keď som unavená, nevie ma rýchlo napadnúť české slovo, a mám, samozrejme, prízvuk, takže po prvej vete je každému jasné, že čeština nie je moja materčina. Ako vravím, trávila som časť života v zahraničí, zvykla som si hovoriť rečou, ktorá nie je moja a prijala som svoju nedokonalosť v reči ako nedokonalosť cudzinca, ktorý reč síce ovláda dobre ako cudziu reč, ale nie dokonale ako reč rodnú. Mám ambíciu sa v češtine zdokonaľovať, ale nemám ambíciu tvrdiť, že som Češka.


Ale napriek tomu, nikdy som sa necítila ako emigrantka. Veď cudzincov je všade veľa a zďaleka nie všetci sú emigranti.


A potom mi nedávno pacient hovoril o svojej „maminke“ (jedna z vecí, ktorá je na češtine milá, je používanie zdrobnenín, mamy sú maminky a otcovia tatínkové), ktorá , citujem, „zo Slovenska tiež emigrovala“. Pritom „maminka“ musela byť, súdim podľa pacientovho veku, odo mňa staršia a „emigrovať“ musela v čase Československa. Patrí sa mi povedať, že všetci, a pacienti zvlášť, prijímajú moju slovenskosť veľmi dobre. Nikdy, a myslím tým skutočne nikdy, som sa nestretla s negatívnou reakciou, skôr ma niekedy vyzvú, aby som pokojne hovorila po slovensky, niektorí dodajú, že slovenčine rozumejú, iným, tým starším, dokonca chýba. Iným síce nechýba a nevyzývajú ma, aby som ňou hovorila, ale všetci tolerujú, že mi nie je vlastná. Prvý rok v Prahe som na Všetkých svätých neprišla do práce, mysliac si, že je štátny sviatok. Na druhý deň sa všetci, samozrejme, čudovali, kde som bola, a vďaka patrí mojej šéfke, ktorá mi absenciu s úsmevom prepáčila. Odvtedy sa ma kolegovia občas pýtali, či nemáme na Slovensku zase „svätého Jánošíka“. To bol tak ale aj posledný vtip, ktorý si kto na môj slovenský účet kedy dovolil. (A potom ešte obligátne „hej“, ktoré sa Čechom zdá veľmi zábavné.) Suma sumárum sa mi však nikto nesmeje, nikto ma nediskriminuje a ja sa zas snažím nerobiť v češtine pravopisné chyby.


A predsa. Iná pani, pacientka, mi opisovala rodinnú dovolenku na východnom Slovensku. Tatry boli krásne, počasie slnečné, bryndzové halušky a fazuľová polievka všetkým chutili. (Pani sa snažila držať diétu, ale v kolibách to vzdala.) Ale v Košiciach, viete, ako to je, pani doktorka, tam nemôže človek len tak vystúpiť z auta, tam sa človek bojí. Nečuduje sa, že žijem tu v Prahe, tu sa niet čoho báť. Potom sa ma ktosi pýta, konkrétne v saune, prečo nie som v Bratislave, keď som teda z Bratislavy. Skôr, ako môžem odpovedať, odpovie za mňa ktosi iný. „Nie je v Bratislave, pretože má rozum.“ Všetci sa z chuti zasmejú, v saune je veselo. A tak ďalej. A tak ďalej.


Človek si potom kladie rôzne otázky a dáva rôzne odpovede. Prečo som teda v Prahe? Je to skutočne preto, že sa tak život vyvinul, ako to tak rada hovorievam? Že som dostala pracovnú ponuku, že som tu bola vo veku, keď sa človek zakoreňuje, a tak som sa zakorenila, náhodou tu? Že by som sa nebránila vrátiť sa na Slovensko, keby a keby a keby? Keby to všetko, dúfam a klopem na drevo, čo sa nikdy nestane? Že veď sa na Slovensko vraciam, kedykoľvek a ako často chcem? Že veď tam nikomu nechýbam?


Plánovala som zakončiť tento text vyhlásením, že nemôžem byť a nie som emigrantka, keď sa tak necítim. Plánovala som vysvetliť, uviesť dôvody, racionálne argumentovať a dokazovať. Človek však mieni, a Pán Boh mení, to vieme na Slovensku lepšie ako v mnohých iných krajinách. Na konci tohto textu mi ostáva len kriticky sa zamyslieť, či byť emigrantom závisí od subjektívneho pocitu, a či sa mi nestala tá smutná a nebezpečná vec, ktorej som sa plánovala vyhnúť.


Svetlana Žuchová

Zdroj: http://www.jetotak.sk/editorial/som-emigrantka



pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 9493   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE