ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:47721

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 114 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: endearfm

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Vyjedená salónka
@ spoločnosť     31.12. 11, 04:14

Hendrick Avercamp: Zimná krajina s korčuliarmi; wikipedia.org

Žijeme v období vyprázdňovania. Nikdy to zrejme nebolo inak. Iba to nanovo zaskočí každú generáciu, ako keď deti zistia, že vedia rozprávať. 

V porovnaní s tým, ako vyprázdňovanie vnímali naši predkovia, zmenil tento jav svoju podobu. Liturgický čas ešte v minulom storočí pevne zvieral človeka a jeho život tak, aby sa nevymanil z jeho trvania do závratnej prázdnoty, stojacej mimo neho. Viera, že vo Večnosti existuje neviditeľné spoločenstvo, spoločenstvo zosnulých, svätých, anjelov, napĺňala jeho predstavivosť a zmierňovala úzkosť. Človek bol kľúčovým ornamentom kozmického času, jeho merítkom a toto vedomie ho veľmi logicky spájalo s inými. 

Naša situácia je celkom iná. Zvedavosť a poznanie nás priviedli do krajov obývaných divokým časom. Vieme si z neho ukradnúť sekundy na facebooku, minúty s telefónmi, hodiny v autách a pred obrazovkami. Kŕmime ho zakázanými túžbami, ako malé opice v zologickej, blicujeme s ním po nákupných hangároch, necháme ho pretekať našimi dňami, ako silnú magnéziovú injekciu, ktorú dostaneme na pohotovosti, lebo sme vyčerpaní a únava nás vrhá do bolestnej bdelosti. 

Jeho štruktúra, tekutá, nehmatateľná, bez sprievodnej kaligrafie zabudnutej trpezlivosti, ktorú vidíme na stredovekých rukopisoch, pôsobí ako neviditeľné prúdy na atlantickom pobreží Francúzska a Španielska. Bainy, ako sa tieto zákerné prúdenia volajú- dokážu odniesť aj dobrého plavca pri začínajúcom odlive kilometre od pobrežia, do otvoreného mora, ďaleko od hotelových uterákov a čínskych parazólov. 

Každý chce niekomu patriť. V zmysle symbolickom tak vyjadrujeme túžbu vzdať sa časti našej slobody v prospech pocitu, že nie sme sami. V živote spoločenskom, naopak túžime po takomto stave čo najmenej. Vnútornú slobodu spájame s predstavou, že nepatríme nikomu a nikam, nie sme členmi cirkví, ani strán, nie sme naozajstnými fanúškami, čo cestujú za svojim klubom aj keď už rok prehráva. Chceme patriť k úspešným, ktorých za odmenu pozvú na ples, ktorí necítia krízu. Chceme byť pekní, ako svet pár dní po stvorení, žiť v zharmonizovaných domácnostiach, zariadených orientálnymi koučami a zdraví. Lebo keď sme zdraví, máme viac času, môžeme si dovoliť nechať sa unášať prúdmi, vracať sa späť, prežívať rozmanité druhy spolupatričnosti- s peniazmi, zážitkami, môžeme si vychutnávať nudu, cítiť sa zbytočne, robiť, iba to čo nemusíme. 

Žijeme v paródii liturgického času, zúženého na gýč spoločenstva, v ktorom všetci imitujú svoje úprimné túžby nestať sa, len to nie, niekým iným. Staré kalendáre, almanachy, lunárne kalendáre pre roľníkov, sviatky slnovratu, všetky tie pekné staré tlače, ktoré občas nájdeme v starých domoch, nás nedržali len pri vedomí času, ale aj pri vedomí, že nie sme sami. 

Keďže ešte stále cítime, že tu niečo nesedí, cez sviatky sa snažíme byť k sebe akože ohľaduplnejší a pozornejší. Niektorí aj napečú koláče a predávajú ich na trhoch, aby, aké bohumilé, pomohli deťom, najlepšie chorým, lebo to sa predsa patrí. Robiť pekné skutky cez sviatky. Bez nich je to ako vyjedená salónka. Niektorí aj navaria bezdomovcom kapustnicu, lebo to je také milé, vonku mrzne, auto ste nechali v garáži a až tri hodiny nalievate žufanky kapustnice, všetko sa ligoce a vy robíte dobrý skutok, ako v Dickensovej Vianočnej Kolede, taký, za ktorý sa vám v noci zjaví anjel a povie, dobrý skutok si dnes vykonal, máš pekný červený bod hore. 

Nevadí, že už sa nespoliehame na Milosť, sola Gratia, že jej príchod považujeme za menej pravdepodobný, ako koniec politiky, hlavne že dáme chudobným koláče- nie príliš veľa, aby sa neprejedli. Počas štyroch adventných týždňov- budeme mať tento rok aj adventný veniec z chránenej dielne, aby sme ich podporili- sa nás čas spomalí. Ochočíme ho našimi skutkami, pôjde popod stromčeky na námestiach a šmykne sa s nami na klzisku a všetci budeme spolu, lebo byť spolu je pekné, nevadí, že si nemáme čo povedať, a že nič nezdielame, ale aspoň je nám teplejšie. 

Je veľmi náročne zosúladiť našu túžbu po sebe samých s presvedčením, že spoločenstvo, v ktorom žijeme je niečím viac, ako kulisou, ktorá nám ma pripomínať, že sami nie sme. Necítime v sebe silu plnosti a nevieme si teda predstaviť, ako by sme mohli o zmysluplnom napĺňaní nášho okolia presvedčiť iných. Aj cítime, že by sme mali dať veciam „nový zmysel,“ pozrieť sa „na to inak,“ ako hovoria na firemných poradách, urobiť niečo neočakávané, čo nás privedie inde, na miesta, kde dokážeme prežívať sviatky autenticky, s ľuďmi, ktorých si vážime a ktorých milujeme, ale aj s ľuďmi, ktorých nepoznáme, no neupierame im ľudskosť a právo byť súčasťou spoločenstva. 

Všetky slová o „láske k blížnemu“ a „sviatkoch radosti a veselosti“ potrebujeme naplniť nanovo, umiestniť ich opäť v čase, dať im zmysel, ktorý majú pre deti, keď sa prvýkrát sánkujú a už je tma a všetko majú premoknuté, no práve začalo snežiť a ešte chcú ostať na Kolibe, lebo všetci odišli a na pozadí lampy jasne vidieť, že vločky sú obrovské a o chvíľu zakryjú aj ľadové stopy. 

Veriť v našu spolupatričnosť nie je nejaká sociálna, alebo náboženská utópia. Je to náš reflex, ktorý poznal už najstarší človek, keď v jaskyni Chauvet maľoval pred 35 000 rokmi človeka s telom zvieraťa, divé vtáctvo a podpisoval sa odtlačkami dlaní, aby sme videli, aké je dotknúť sa času. Ako ho dokážeme zastaviť, zmeniť jeho prúdenie tým, že mu vložíme do cesty tisíce zmysluplných vecí, slov a myšlienok, ktoré bude musieť obtekať, bez toho, aby nás uniesol ďaleko od pláže, od stromčekov, od ľudí, s ktorými máme požehnanie poznať sa a prežívať spoločne naše osudy.


Michal Havran ml. 

Zdroj: http://www.jetotak.sk/editorial/vyjedena-salonka


pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 8459   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE