ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:48161

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 135 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: AlbertLes

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Medzi riadkami
@ spoločnosť     27.11. 11, 04:53

Ty šust pochabý, ty haťapa!

My, Slováci, nadávame radi a často. Niekedy, zdá sa, prenadávame celé životy. Príležitosť, dôvod, zámienka sú vždy, takpovediac, nadosah. Tých, ktorých sme ešte včera slávili a velebili, dnes okiadzame a spŕškou nadávok posielame do horúcich pekiel a ešte ďalej. Na tom by nebolo nič zvláštne; nadávajú aj iné národy, dokonca aj tie najkultúrnejšie. Naozaj sú hraničné situácie, keď slina prinesie na jazyk nejednu hrubosť. Pozrite si večer ktorékoľvek televízne spravodajstvo a hneď sa dostanete do ráže! Kľajú politici, športovci, pracovníci mimovládnych inštitúcií, bývalí jednotní poľnohospodári – dnes na roli dedičnej hrdlačiaci eurofarmári, študenti a ich pedagógovia, lekári a pacienti, kultúrni pracovníci aj bezdomovci... Na tom by nebolo naozaj, ale naozaj nič zvláštne; doba je na to zrelá a každá ľavo-pravo-stredná vláda poskytuje dostatok manévrovacieho priestoru a nepremlčateľných pohnútok na takéto verbálne odbojníctvo. Problém teda nie je v nedostatku pohnútok, ale v úbohej slovnej vybavenosti protagonistov. Nadáva sa trojslovne, jednotvárne a nudne – nie, nepoviem nahlas tie tri slová; sú notoricky známe a ich výskyt taký častý, že ani predškolské deti nemajú problém s ich správnou výslovnosťou. Čiže: situácia v našom slovenskom eurohumne zdá sa byť jasná a čitateľná. Napríklad takí Američania sú na tom v porovnaní s nami, čo sa nadávania týka, ešte oveľa horšie. Celá rozkoš z kliania sa im scvrkla „fuckt“ do jedného slova, ktorého otrepaná nadužívanosť už nikoho na tomto šírom svete nedráždi. I keď sa v rámci globalizácie zakorenilo aj v podtatransku, nerodí žiadne šťavnaté plody. 

Maliar a esejista Rudolf Fila napísal kedysi o umení to, čo môžeme bez zmien použiť aj ako akýsi estetický manifest slušného nadávania: „Vtip a irónia, ak sú pôsobivé, zasahujú bytostné hĺbky s rovnakými dôsledkami ako drámy. Očisťujú.“ Adolf Peter Záturecký dôsledne pátral po slovenských nadávkach, ktorým esencie vtipu a irónie dodávajú patričnú hĺbku a vážnosť. Pokochajme sa teda aj my žonglérstvom nadávania našich prapredkov: fiťfiriť, galgan, haťapa, hnusník, chmuľo, kulifaj, ničiga, ozembuch, pačmaga, papľuh, podliak, šmajták, trpák, zberba, žogan... Čo slovo, to báseň! Tak sa kedysi pekne od pľúc vedeli naši hnusníci a kulifajovia rozparádiť! Buď im česť a sláva, zdochliakom fuckovatým! 

  
Držitelia moci na doživotie 

Už je to dávno, čo sme odstavili kultúru a kultúrnosť na slepú koľaj a nechali ich tam obrásť burinou nezáujmu. A stoja tam dodnes a zdá sa, že ich tam bez povšimnutia necháme stáť na veky-vekov. Nechýbajú nám k skvalitneniu života, podobne ako poézia, životu bezpečné životné prostredie, fungujúce zdravotníctvo a všade inde, len nie u nás primerane finančne ocenené vzdelanie; skôr prekážajú. Preto sme im vyárendovali miesto za hranicou našich prízemných chúťok, za horizontom slušnosti a tolerancie. 

Držitelia moci na doživotie sa vždy správali ako z reťaze odtrhnutí a kultúrou a kultúrnosťou nedotknutí gadžovia: My – a po nás potopa! Zákon-nezákon, napred sa ísť musí! A pokiaľ možno, s plynovým pedálom zošliapnutým až na podlahu opancierovaného štátneho tátoša – veď nadriadený podriadeného to už nejako verejnosti zdôvodní, pretože, ako vieme, okruh osobitných úloh – nám smrteľníkom beznádejne zahmlený – bol, je a bude nevyčerpateľný aj po vyčerpaní zákonom stanovených a limitovaných zásob. 

Monacké knieža, jachtár-olympionik, štedrý mecenáš umenia, prepravuje svoje aristokratické telo aj na tie najdôležitejšie rokovania v malom, každému jeho poddanému dostupnom aute. Užasnutým novinárom zdôvodnil svoje konanie prozaicky: ním podpísaný zákon, ktorý limituje rýchlosť automobilovej dopravy v kniežactve, treba dodržiavať a veľká, nemotorná limuzína by bola v takto stanovených pravidlách hry iba na smiech a ranou pod pás kultúre a kultúrnosti. 

Ranami pod pás sa však my zneistiť nedáme: berieme to zásadne športovo; ako prichytení alebo odhaleniu unikajúci dopingoví hriešnici vykŕmení anabolickými vzpružidlami: ja nič, ja muzikant... Alebo za ruku čapnutí futbaloví kolkári, ktorí aj tej zostávajúcej hŕstke ctiteľov kultúry a kultúrnosti zmenili ich obľúbené góly-body-sekundy na kolky-fauly-podrazy... A keď prefrnkne okolo nás dvesto kilometrovou rýchlosťou slovenská štátna funkcia štedro dotovaná daňovými poplatníkmi, ani nazamáva. Nestíha... Frčí predsa do úradných, do úkonov! 

 
Prázdna slama 

Či sa nám to páči, či nie, mlátenie prázdnej slamy patrí od nepamäti k našim každodenným činnostiam. Už od božieho rána schádzajú sa v zle vetraných zasadačkách húfy mlátičov prázdnej slamy. Riešia neodkladne neodkladné naliehavosti, sporia sa alebo len nezáväzne diskutujú v najzabudnutejších kútoch našej domoviny, ale aj v sídelnom veľkomeste mnohých nadnárodných korporácií, správnych rád a dokonca aj parlamentu. Byť členom takéhoto váženého a zodpovedného spoločenstva je poctou najvyššou. A byť najvyššie, až na hradnom vrchu, vyžaduje si bezpochyby poriadnu dávku odolnosti: „Poslanectvo sa stalo spoločenským rangom s titulom, privilégiami, vplyvom a stykmi... Veľký honor, takmer nijaká povinnosť, tobôž nie zodpovednosť, a dobrý plat – kto by sa nechcel stať poslancom? Ponevierajú sa po chodbách, v kuloároch, kde fajčia a besedujú, alebo si zajedajú a občerstvujú sa pri bufete. Iba cenganie predsedovho zvončeka im pripomenie, že majú ísť hlasovať. Ináč sa unúvajú do snemovne, len keď reční popredný politik alebo keď sa možno pobaviť na veľkej zvade. Na prečítanie návrhov zákonov im neostáva čas, ani na účasť na zasadnutiach snemovných výborov. Po skončení programu v snemovni idú na spoločný obed, ktorý sa zvyčajne pretiahne do štvrtej. Poslanci si potom krátia čas oddychom, návštevami, zájdu do divadla, venujú sa hre v karty a mladší zapadnú do barov...“ 

Neľakajte sa. Takáto diagnóza parlamentu patrí do dávnej minulosti, do čias spisovateľa, novinára a národného báťu Svetozára Hurbana Vajanského; dnes sa predsa niečo také stať nemôže. Ani u nás. Keďže Európska únia našim živoriacim poľnohospodárom vymedzila takmer nulové kvóty na prázdnu slamu, nielen poslanci, ale my všetci sedíme v zasadačkách so založenými rukami a čakáme na zázrak. A mlátime prázdnu slamu len tak tieňovo, aby sa naša podvyživená slovenská koza konečne nažrala a krízový európsky vlk ostal sýty. 

 
Krajina po ďalšej bitke 

Je najvyšší čas zamyslieť sa nad zdanlivo nie príliš horúcou témou, ktorá nepáli väčšinu, ale rozpaľuje drvivú menšinu populácie: aká je estetická kvalita krajiny, v ktorej žijeme? Tá drvivá menšina sa určite s nadšením stotožní s názorom Dominika Tatarku: „Krajina je výtvarným dielom národa.“ A hneď si môžeme položiť ďalšie otázky: Aký obraz krajiny vytvárame pre seba a pre budúce generácie? Môžeme sa s čistým svedomím podpísať pod takýto obraz? Roky devastované, pľundrované myslenie, ničivé prílivové vlny socialistického realizmu, potláčaná a trestaná kreativita, nekvalifikované zásahy štátnych podúradníkov, súmrak hodnôt... Krajina po bitke, v ktorej nikto nezvíťazil. Krajina – výtvarné dielo národa, ktorý si odvykol mať estetické nároky, krajina, v ktorej môj dom nie je mojím hradom, ale estetickým debaklom. Tony nášho národného odpadu na našich zelených lúkách, v našich bezcitovosťou zahmlených mysliach. Rýchlo a bez začervenania sme sa zbavili možnosti citlivo dotvárať to, čo vytvorila príroda, zasahujeme necitlivo a trhovo tam, kde by sme mali stáť v nemom úžase. Krásu a nezameniteľnú výnimočnosť krajiny vidia za nás oveľa lepšie a citlivejšie cudzie oči: staré meštianske domy v Levoči, ktorá je neopakovateľným výtvarným skvostom svetového významu, kupujú a uvádzajú do pôvodného stavu Angličania, Belgičania, Novozélanďania... Slovenskí betónovo-asfaltoví prerozdeľovatelia štátnych, verejných a rôznych iných finančných tokov vnímajú totiž estetiku krajiny ako akúsi pridanú (nie nutnú) nadhodnotu, ako vrtošivé huncútstvo drvivej menšiny. Do dedinky Poundbury v grófstve Dorset onedlho dopravia pece až z rumunskej Transylvánie, v ktorých sa budú vypaľovať autentické, stredoveké tehly a dlaždice, ktoré potom použijú na stavbu ekologických domov. Princ Charles, ktorý celý projekt organizuje, vníma totiž svoju krajinu aristokraticky: ako výtvarné dielo národa. Budeme sa môcť aj my niekedy neanonymne a s dočista vyčisteným svedomím s hrdosťou podpísať pod obraz vlastnej krajiny? 

 
Uverejnené v časopise FRAGMENT č. 4/2011 


Oleg Pastier  

Zdroj: http://www.jetotak.sk/fragmenty-z-fragmentu/medzi-riadkami


pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 13309   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE