ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:47711

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 123 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: errordm

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Rex Mundi
@ čítanie na víkend     13.6. 10, 04:30

Znie to groteskne, ba až poľutovaniahodne, no jeden z dôvodov, prečo som sa pred takmer šiestimi rokmi naslepo vybral do Káhiry a strávil tam bezmála mesiac, bola, ako sa neskôr ukázalo, planá nádej, že objavím stopu spoločenstva hlásiaceho sa k učeniu Reného Guénona (1886 – 1951).

Vie sa, že Guénon Európu nadobro opustil v roku 1930, aby v Egypte, ako píše Béla Hamvas v eseji René Guénon a metafyzika spoločnosti, „skúmal starovekú egyptskú a moslimskú tradíciu“ v náväznosti na množstvo „materiálu“ nahromadeného z „Ďalekého Východu, Tibetu, Iránu, Severnej Afriky, keltského sveta a Ameriky“. V tom čase bol som teda jedným z tých zženštilých pochábľov podobných postavám posthipíckych, „nezávislých“ hľadačiek duchovna, ktoré vo filmoch Holy Smoke! a Hideous Kinky tak presvedčivo stvárnila Kate Winslet: ako taký vetroplach som si namýšľal, že mne, áno, práve mne sa podarí natrafiť na niekoho, kto ma privedie do spoločnosti Guénovových nasledovníkov.

Čo by som si v takej spoločnosti počal, nad tým som veľmi nepremýšľal, hoci som radšej mal, pretože moja znalosť Guénonovho diela bola viac než úbohá. Asi som sa len nechal romanticky unášať faktom, že René Guénon opustil Európu, prešiel na islam – stal sa z neho člen súfijského rádu Šadchilijja Arabijja tariqá – prijal meno Abdel Wahíd Jahía (Ján, Služobník Jediného, v zmysle Ján Krstiteľ čiže Zasvätiteľ) a takpovediac prestal byť „občanom“ Západu. Pritom spojenie so západnou Európu, teda s jej svetom vzdelancov, tento učenec (matematik /v doktorskej práci sa zaoberal Leibnizom a infinitezimálnym počtom/ a znalec mystických tradícií /najmä hinduizmu a taoizmu, ale aj západnej „ezotérie“) nikdy úplne neprerušil: práveže po odchode z Európy začali vychádzať jeho knihy, v ktorých upozorňoval na skrytú múdrosť západného duchovného dedičstva, a písať (po francúzsky, hoci s okolitým svetom komunikoval už po arabsky) neprestával ani vo svojej novej domovine, ktorej moslimské pravidlá prijal a dôsledne dodržiaval: nosil tradičný odev džallabijja a päťkrát denne sa modlil. Snažil sa splynúť s egyptským všedným životom, no moslimovia i tak v ňom rozpoznali výnimočnú bytosť: povráva sa, že keď vstúpil do mešity Sajjidná Hussein (ja, nevedomec, býval som v jej tesnom susedstve), vo štvtri al-Azhar, ľudia sa mu zdravili slovami: „Alláhumma salli´ allá Sajjidná Muhammad“, čo v preklade značí: „Nech Boh žehná Prorokovi, Muhammadovi“. (V islamskom svete jeden z najväčších prejavov úcty.)

Guénon teda žil utiahnutým a pracovitým životom. Jeho diela nevznikali z akýchsi literárnych či vedeckých ambícií, ale skôr ako „kontemplácie“ a odpovede na určité otázky, ktoré znepokojovali nielen jeho, ale mnohých, ktorí sa naňho zo všetkých možných končín sveta obracali vo svojich listoch s otázkami.

Tematicky sa jeho diela zameriavajú predovšetkým na problémy tradície a iniciácie. Guénon, niekdajší člen mnohých západných (francúzskych) okultných spoločností , ovplyvnených napríklad aj martinizmom (pozri: Milan Nakonečný: „Neznámý filosof“ Louis-Claude de Saint-Martin /Martinismus kdysi a nyní/, Malvern, 2007), vo svojich dielach vyjadruje silnú skepsu ohľadom iniciácie v „moderných časoch“. Vylučuje možnosť, že by záujemca o duchovné učenia mohol dosiahnuť iniciáciu z vlastných síl (z vlastnej iniciatívy), a takisto pochybuje o hodnovernosti väčšiny ezoterických škôl, pretože súčasný človek (človek „poslednej“ éry, čiže kalijugy) už stratil spojenie so svetom tradície, ktorý jestvoval pred veľkými učiteľmi ako Platón, Buddha, Lao-c´, Zarathuštra a i. Z takéhoto hľadiska treba teda chápať väčšinu Guénonových diel a takisto aj predmetnú knižku Král světa.

Žiada sa poznamenať, že Král světa (Le Roi du Monde, Gallimard, 1958) nie je prvou Guénonovou publikáciou v češtine (a teda prístupnou aj slovenskému čitateľovi): predchádzala jej rovnako útla „štúdia“ Krize moderního světa (Hermann & synové, 2002). Kým v druhom z menovaných textov prevláda neúprosný kritický tón voči západnej civilizácii, ktorá sa zbavila tradície posvätna a teraz čelí globálnym dôsledkom (to „teraz“ značí v roku 1927, keď La crise du monde moderne prvýkrát vyšla), zatiaľ Král světa je text relatívne „odpútanejší“ od katastrof civilizácie odsúdenej na zmietanie sa v krízach (Guénon veril, že každý koniec sveta je len koncom nejakej ilúzie) a stavia sa k spiritualite Západu skôr s vedecky pedantným záujmom: Král světa je v každom prípade pokus o načrtnutie obrysov strateného učenia (v zmysle ako to chápali napríklad Gurdjieff a Ouspensky) pomocou súvislostí skrývajúcich sa pod povrchom slov a symbolov. Túto knihu však nie je potrebné (či žiaduce) čítať z hľadiska autorovej afinity voči islamskej mystike: hoci Guénon kresťanstvo označoval za abiniciačné (exoterické) náboženstvo, predsa sa oň nikdy neprestal zaujímať a práve v tejto knihe podáva taký výklad niektorých kresťanských (a židovských) symbolov, nad ktorým by sa mohli zamyslieť nielen „odpadlíci“ hľadajúci spirituálne naplnenie tam, kam „tieň“ kríža nedopadá, ale aj zaslepenci, zakliesnení v prvoplánových (či už ateistických alebo fundamentalistických) interpretáciách kresťanstva. Koniec koncov samotný Guénon, už z pozície zbožnej moslimskej autority, pobádal niekoľkých svojich nasledovníkov, aby radšej zotrvali vo svojej pôvodnej, hoci aj katolíckej viere.

Ako som už spomenul: Guénon sa sústreďuje predovšetkým na problémy iniciácie a tradície. Autentická iniciácia je dnes už nemysliteľná, pretože neexistuje živé spojivo s tradíciou. Napriek tomu sa Guénon a jeho bližší i vzdialenejší nasledovníci snažili o čosi nepredstaviteľné: o zreštaurovanie ducha tradície, ako píše Béla Hamvas v texte René Guénon a metafyzika spoločnosti. Ide o proces zbavovania sa, odčlenenia sa od falošného humanizmu, falošných predstáv o bratstve a opätovnom umiestnení sa v hierarchii. Spoločnosť by azda iba takto mala opäť šancu prestať byť – Hamvasovými slovami - „účastinárskou spoločnosťou alebo pracovným táborom alebo vykorisťovanou zberbou“ a vrátiť sa „do stavu pôvodnej hierarchie, na úrovne zodpovedajúce podstate človeka, bez ohľadu na to, či ich nazveme triedami alebo kastami.“ Vrátiť sa „k poriadku, ktorý sa riadi duchom, a ktorého základom a podstatou vždy bola a vždy bude metafyzika.“ Presne toto hľadanie a odkrývanie metafyzicky „odobrenej“ hierarchizácie života (odstupňovania životných hodnôt) sa vinie aj štúdiou Král světa – napokon jasne to vyplýva už zo samotného názvu.

V Královi světa – v zhode s uváhami o hierarchizovanom bytí – sa do popredia dostávajú (inak „ezoterikmi“ i cirkvami často profanizované) motívy: bájnej, neviditeľnej krajiny (iniciačného centra), duchovného stredu (či absencie takéhoto stredu, stredobodu) ľudskej bytosti a funkcie veľkňaza čiže pontifexa.

K prvému zo spomenutých motívov: rôzne učenia hovoria o rôznych neviditeľných centrách, o akýchsi zázračných krajinách, či už nachádzajúcich sa kdesi v nedostupných horách (indická tradícia hovorí o Agarthe, tibetská o Šambhale; v beletrizovanej podobe o iniciačnom centre hovorí aj populárny román Johna Hiltona Neviditeľný obzor /krajina Šangri-la/ a taktiež aj G. I. Gudjieff, ktorý v knihe Meetings with Remarkable Men spomína krajinu Kapiristan, kde sa nachádza iniciačný kláštor Sarmung) alebo v inej dimenzii, v dimenzii zmeneného vedomia (poviedka Mirceau Eliadeho Tajemství doktora Honigbergera). Podľa Guénona „popisy duchovních center z různých částí světa, více či méně skrytých nebo obtížně přístupných, jsou si skutečne navzájem velmi podobné. Existuje jediné přijatelné vysvětlení: pokud se popisy vztahují k různým centrům, a zdá se, že v některých případech tomu tak skutečně je, pak tato centra jsou nutně emanacemi jednoho nejvyššího centra, podobně jako jsou všechny jednotlivé tradice adaptacemi tradice původní a jediné.“ (s. 34) Motív neviditeľného duchovného centra sa, samozrejme, uchoval aj v západnej (nielen kresťanskej) tradícii, v podobe svätej zeme, kráľovstva nebeského alebo raja, o ktorom sa z Guénonovej štúdie dozvedáme nasledovné: „Řekli jsme, že Agartha měla v době před kalijugou jiné jméno: Paradéša, v sanskrtu ´nejvyšší kraj´ - to je ovšem nejlepší výraz pro duchovné středisko, někdy také označované ´srdce světa´. Výraz přešel do chaldejštiny jako pardes a do západních jazyků jako paradis. To je tedy původní význam tohoto slova a tím bychom snad uzavřít výklad, jak bylo myšleno, že tak či onak se stejně jedná o židovský kabalistický pardes.“ (s. 68)

Guénon upozorňuje, že lokalizáciu svätej zeme by sme mali chápať skôr symbolicky: „... geografická i historická fakta mají pro nás hodnotu symbolu, což jim přitom zjevně ponechává faktickou existenci, avšak kromě této bezprostřední reálnosti jim propůjčuje i vyšší význam.“ (s. 88). Ak teda hovorí o človeku, „který se vzdálí z místa svého původu neboli středu“ a „ocitá se v zajetí času“, hovorí o človeku modernom, ktorý stratil kontakt s (vlastným) duchovným stredom, inak povedané so zmyslom pre večnosť, spojeným s „prvotným stavom“, ktorého „obnova je prvním stupněm skutečného zasvěcení“ (s. 38). A obnova, znovu nájdenie duchovného centra (v sebe) je zas náhradou za stratený raj. Duchovné centrum či spojenie s tradíciou však podľa Guénona v skutočnosti nie sú stratené, ale skryté: „... někteří k ní mají nadále přístup a pokud je tomu tak, pak i další mohou tradici opětně nalézt, budou-li hledat správným způsobem, to jest cíleně směřovat k tomu, aby se uvedli harmonickými vibracemi zákona ´souhlasným akcí a reakcí´ do účinné duchovní komunikace s nejvyšším centrem.“ (s. 64). V poznámke j tomuto tvrdeniu Guénon dodáva: „To umožňuje velmi přesnou interpretaci slov Evangelia: ´Hledejte a naleznete; žádejte a dostanete; klepejte a bude vám otevřeno.´ - Na tomto místě můžeme přirozeně poukázat na údaje ohledně ´pravého záměru´ a ´dobré vůle´; a snadno tím doplníme význam formulace: Pax in terra hominibus bonae voluntatis.“ (s. 66)

Na „lokalizáciu“ duchovného strediska v ľudskom tele poukazuje aj Guénonovo uvažovanie o kameni (omfalos, betyl): východiskom je biblický príbeh o Jákobovom spánku: „Vzal jeden z kameňov onoho posvätného miesta, položil si ho pod hlavu a ľahol si na tom mieste. Snívalo sa mu, že na zemi stál rebrík, ktorý vrchným koncom siahal po nebo, a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom. A hľa, Hospodin stál nad ním a hovoril: Ja som Hospodin Boh tvojho otca Abraháma a Boh Izákov; zem, na ktorej ležíš, dám tebe a tvojim potomkom. Tvojho potomstva bude ako prachu zeme; rozmôžeš sa na západ a na východ, na sever i na juh, a v tebe i v tvojom potomstve budú požehnané všetky čeľade zeme. Ajhľa, ja som s tebou a budem ťa ochraňovať všade, kadiaľ pôjdeš, dovediem ťa späť do tejto krajiny, lebo ja ťa neopustím, kým nesplním, čo som ti zasľúbil. Keď sa Jákob prebudil zo spánku, povedal: Naozaj Hospodin je na tomto mieste, a ja som o tom nevedel. Dostal strach a povedal: Aké hrozné je toto miesto! Nie je tu nič iné ako Boží dom a tu je nebeská brána. Včasráno vzal Jákob kameň, ktorý si položil pod hlavu, vztýčil ho ako posvätný stĺp a zvrchu ho polial olejom. To miesto pomenoval Bételom.“ (Gn, 28, 11 – 19) Guénon poukazuje na príbuznosť betylu, teda posvätného kameňa s hebrejským slovom Bét-el, čiže „dom Boží“. Potom uvádza, že podľa iného prameňa sa z Bét-elu neskôr stal Bét-lechem, „dom chleba“ - miesto, kde sa narodil Kristus. Dodávam, že Kristus pri Poslednej večeri láme chlieb a hovorí: „Vezmite, jedzte! Toto je moje telo.“ (Mt, 26, 26).

Ďalším symbolom, na ktorý v súvislosti s kráľom sveta Guénon upriamuje pozornosť je pontifex. Vieme, že je to titul, ktorým sa označuje pápež, zástupca Krista na Zemi. Dnes si väčšina kresťanov (vrátane pápeža) vôbec neuvedomuje, čo výraz pontifex znamená: staviteľ mostov. Čiže sprostredkovateľ medzi dvomi brehmi, medzi dvomi svetmi: medzi duchovným a pozemským svetom. Pontifex však v žiadnom prípade nie je kráľom sveta: kráľ totiž má funkciu riadiacu a regulačnú; Guénon tu odkazuje na výrazy rex a regere, ktoré možno chápať vo významoch vyvažujúci a harmonizujúci. Kráľa sveta však nemožno chápať ani v rovine materiálnej, nejde o pozemského vládcu, kým pontifex je „pozemský“, veď ide o veľkňaza (o „vládnuceho veľkňaza“). Ostatne, ešte aj v sporných fragmentoch dochovanom iniciačnom systéme, akým je tarot, je kráľ jasne odlíšený od veľkňaza. S určitým zjednodušením by sa dalo povedať, že kniha Král světa nastavuje zrkadlo svetu, v ktorom nevládne žiadny spoľahlivý, opodstatnene hierarchizovaný poriadok: chýba rozmer posvätna a človek je, s Huxleym povedané: domestikované zviera bez pána.

Štúdiu Král světa možno považovať za mnohovrstevný a mnohoznačný úvod do skúmania takých významových rovín a súvislostí, ktoré sa v dnešných časoch (Guénon hovorí o ére kalijugy: „S postupující kalijugou je ovšem stále obtížnější navázat spojení s centrem, které je stále uzavřenější a skrytější...“ /s. 64/ ) sú zahmlené a prekryté huriavkom všeobecného zmätku a rozpadu civilizácie. A preto ani táto kniha, akokoľvek útla a prehľadná, nie je čitateľnejšia než iné, zložitejšie a rozsiahlejšie Guénonove práce. V každom prípade však predstavuje silný impulz i pre toho, kto sa do nej pustí bez podrobnejšej znalosti pojmov, o ktorých sa v nej píše.

René Guénon žil životom filozofa v ústraní (Ovidius: Bene qui latuit, bene vixit – dobre žil ten, kto sa dobre skrýval), v nesmiernej skromnosti a zbožnosti (neodporúčal „kombinovať“ tradičné učenia, ale dôsledne vytrvať v jednom). Jeho dielo vznikalo ďaleko od západného ruchu Európy, a preto aj jeho význam bude dnes len málokomu prístupný. V nedávnej minulosti Guénove práce ešte mohli zásadne ovplyvniť filozofov, ktorých mená dnes už takisto buď upadajú do zabudnutia alebo sa pokladajú za emblémy nesúrodosti a pomätenosti či ideologickej scestnosti. Mám na mysli napríklad baróna Juliusa Evolu (Jezdit na tygru, Triton, 2009), Bélu Hamvasa (Filosofie vína / Průvodce po Onom světě, Malvern, 2008), Hassana Simonoffa či Tita Burckhardta (Alchymie. Tradiční věda o kosmu a duši, Malvern, 2003), ktorý, nasledujúc Guénonov vzor, odišiel do Maroka, vstúpil do súfijského rádu a prijal meno Sidi Ibrahim. Pod vplyvom Guénonových kníh sa i v sekularizovanom Turecku mnohí intelektuáli opäť začali zaujímať o skrytú posvätnú tradíciu islamu. René Guénon zomrel ako pravý súfi: jeho posledné slová boli „Alláh akhbar“ čo však nevyjadrovalo žiadne modloslužobníctvo (podľa súfijských mystikov ten, kto sa modlí k Alláhovi ako k „oddelenej“, samostatnej bytosti, je modloslužobník), ale naopak: najvyšší stav totožnosti so Sebou.

René Guénon: Král světa, Malvern 2009


Peter Macsovszky
Zdroj: http://www.jetotak.sk/poetica-hermetica/rex-mundi

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 21971   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE