ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:53360

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 61 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: osvrazzEr

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



PRÍBEHY LOVCA UPÍROV
@ čítanie na víkend     17.4. 09, 05:03

„Aké tajomstvá a pravdy nám môžu vyjaviť príšerné tvory noci?

Akým strašným obmedzeniam podliehajú a čo sa stane, ak ich naozaj nájdeme?


A čo vôbec môžu zatratenci ponúknuť zatrateným?“
(Anne Riceová: Interview s upírom)

Hneď pre začiatok musím uviesť veci do poriadku. Aby sme si rozumeli: nechcem vyzerať ako žiaden lovec upírov – všetko o čo ide, je ale to, že až pričasto pomáham ich obetiam. Možno budete čakať kohosi na spôsob profesora Van Helsinga, („Slečna, vy ste taká očarujúca, mám však starosť z vašej bledosti a toho túlania sa po nociach – a fik do nej kolík“), ale v skutočnom živote to predsa len chodí úplne inak. Nepotrebujete síce žiaden kufrík so strieborným krucifixom, osikovým bodcom a kladivom, ale na druhej strane sa nemusíte nechať presviedčať, že upíri naozaj existujú. Aspoň tí psychickí určite, ako som sa dozvedel od odborníka, ktorý si praje anonymitu a necitujem ho tu naposledy:

„V živote sa vyskytnú situácie, v ktorých rezignujeme, aby sme niečo získali. Rovnako sa udejú aj také, v ktorých to, čo získame, stráca cenu pri spomienke na to, čoho sme sa museli zrieknúť. Napriek tomu však nesmieme zabúdať, že fenomén psychického vampirizmu naozaj existuje. Mnoho sa hovorí o tom, že pôvod neúspechov treba hľadať v sebe – ale ako sa ukazuje, nie vždy to tak naozaj je. To však neznamená, že nemáme byť sebakritickí. Ide o to, že príčiny neúspechu musíme začať hľadať smerom navonok vtedy, keď ich nemôžeme objaviť v našom vnútri.“

Upír sa nám prirodzene spája s románovým grófom Draculom, ktorého povesť kniežaťa temnôt vytvoril írsky spisovateľ Abraham Stoker. V psychológii je však termín prepojený s trochu iným významom – tento zlovestný fenomén spočíva vo „vysávaní“ našej vnútornej energie. Môžu ho spôsobiť rovnako tak miesta, ako i ľudia: v prvom prípade hovoríme o geopatogénnych zónach, v druhom o upíroch. Keď cítime nevoľnosť alebo príznaky náhlej slabosti, nie je vylúčené, že máme narušenú auru, na ktorú sa niekto alebo niečo pripojilo a žiaden cesnak alebo kríž tu nepomôže, ako sa o tom presvedčil mladý reportér pri interview s upírom v rovnomennej knihe Anne Riceovej, podľa ktorej bol natočený dnes už kultový horrorový film s Tomom Cruisom a Bradom Pittom v hlavnej úlohe:

„Ach tie povery o kríži!“ mávol rukou upír. „Máte na mysli to, že sa údajne bojíme kríža?“

„Myslel som, že sa naň nemôžete ani pozrieť.“
„To je nezmysel, priateľu, úplný nezmysel! Môžem predsa pozerať na všetko, na čo sa mám chuť dívať. A ja sa rád dívam práve na kríže.“

„A čo tie povesti o kľúčových dierkach? Že sa môžete ... premeniť na paru a pretiahnuť sa úzkou štrbinou?“


„Bodaj by som to vedel,“ zasmial sa upír. „To by bolo naozaj rozkošné. Veľmi rád by som sa chcel pretiahnuť kľúčovými dierkami akéhokoľvek druhu a cítiť šteklenie ich zvláštnych tvarov. Nie,“ zavrtel hlavou, „to sú ... ako tomu teraz hovoríte ... kecy?“

Mladík sa musel proti svojej vôli zasmiať, ihneď však zvážnel.

„Nesmiete byť voči mne taký plachý,“ napomenul ho upír. „Čo sa to deje?“

„Tvrdenie o prepichnutí srdca kolom.“
Mladík sa ľahko začervenal.

„To isté. Ke-cy.“ Upír artikuloval obidve slabiky tak starostlivo, až sa mladík usmial. „Nevládneme žiadnou magickou mocou.“

Vampirizmus je teda priliehavé označenie vlastnosti ľudí, ktorí síce nevládnu žiadnou nadprirodzenou silou, ale v ich spoločnosti sa bez zjavnej príčiny nepríjemne cítime. Po stretnutí s nimi máme pocit, akoby z nás „unikol život“, čo nemusí byť iba prázdnou rečníckou replikou. Tento zážitok možno iba ťažko kontrolovať, človek môže byť akokoľvek sebaistý či emocionálne stabilný, a predsa natrafí na niekoho, kto ho zbaví energie, hoci schopnosť asertivity tu predsa len hrá významnú úlohu.

Psychickými upírmi sú často blízke osoby – tejto skutočnosti si však nemusí byť vedomá ani jedna zo strán zúčastnených na takomto ničivom vzťahu. Upír môže odoberať životnú energiu priateľovi, súrodencovi či manželskému partnerovi a robiť to úplne nevedome. Jeho slová majú skazonosný vplyv: dlhé nariekania a výčitky „vysávajú“ celú pozitívnu energiu osoby, ktorá to musí počúvať. Stáva sa, že psychický upír je všeobecne obľúbeným človekom, skutočnú podobu však ukazuje iba obeti, ktorá sa pre citové putá nedokáže vyslobodiť zo siete, v ktorej uviazla.

Upír sleduje len jeden jediný cieľ: získať si dôveru a pripraviť vás o silu. Možno ho stretnúť kdekoľvek: váš šéf či kolegyňa v práci, priateľka, ba dokonca i snúbenec – nikto z nich nemusí byť tejto zlovestnej úlohy ušetrený. Ako však upíra rozoznať, keď sa správa ako každý a starostlivo skrýva pravú tvár pod maskou normálnosti? Predovšetkým ide o veľkého egoistu – najdôležitejší je iba on a jeho potreby musia byť naplnené bez ohľadu na vynaložené prostriedky. Neprekáža mu, že kohosi raní alebo podvedie, jediným pohľadom alebo vetou dokáže priviesť toho druhého do plaču či depresie: „Si beznádejný prípad, nedokážeš nič dosiahnuť!“ Ak to aj nepovie priamo, presne tak sa v jeho spoločnosti cítime.

Psychickí upíri teda netúžia po krvi, ale po životnej energii. Napriek tomu môjmu príbehu nechýba nič z melodramatickej atmosféry starých horrorov, keď sa nedávno začal búchaním na dvere krátko pred polnocou. Žiadnu návštevu som v takú neskorú dobu nečakal a už dlhú chvíľu mi oči klipkali pred televíziou, na ktorej bežala akási slabomyseľná šou so skromne oblečenými dievčencami moderovaná trápnym chlapíkom s preriednutými vlasmi sčesanými cez začínajúcu plešinu. Do toho sa ozvalo zmienené búchanie na dvere, keďže domový zvonček z nie celkom racionálnych dôvodov často vypínam.

Zbehol som teda po schodoch na prízemie k dverám a pritom pozrel na hodinky. Bolo dve minúty pred polnocou. Kto to len môže byť?

„Prosím?“ spýtal som sa cez zatvorené dvere.
„To som ja,“ ozval sa nie príliš dôvtipne neskorý návštevník hlasom, ktorý patril jednému z mojich veľmi blízkych priateľov. Otvoril som.
„Prepáč, že idem neohlásený, ale skúšal som to. Na telefóne si nájdeš niekoľko zmeškaných hovorov.“ Prikývol som. Moja fóbia z mobilov bola – na rozdiel od jej príčiny – všeobecne známa, takže nebolo treba žiaden komentár. Namiesto dlhých rečí som čakal na vysvetlenie od hosťa, ktorého som medzitým usadil. Vyzeral dosť rozrušene a – pokiaľ mám byť presnejší – k môjmu údivu aj pripitý, čo mi k nemu vonkoncom nesedelo.
„Miloš, nebudeš mi veriť, ale mne sa stalo čosi divné.“
„Budem, lebo sa mi nechce uveriť, že práve ty si si cvakol.“
„Borovička,“
povedal s ospravedlňujúcim úsmevom. „Ktosi povedal, že na také veci je dobrá borovička.“
„Tá je dobrá na všeličo,“ dodal som. „Ale ak chceš, môžem ti teraz uvariť kávu.“
Mávnutím ruky odmietol, akoby odháňal obtiažny hmyz a potom z neho vyhŕklo:
„Počuj, mňa musel niekto urieknuť.“

Urieknutie je tradičný výraz pre druh kúzla vyvolávaného závistlivým pohľadom, ktorý prináša choroby. Táto diagnóza sa v minulosti väčšinou vzťahovala na zdĺhavé ochorenia, ktoré presahovali kompetencie lekárov či vyvolávali neobyčajnú slabosť bez akejkoľvek zjavnej príčiny – ostatne, práve predstava o neviditeľnej chorobe, rovnako ako pojem bezdôvodnej telesnej vyčerpanosti bolo vždy spojené s obvinením z čarodejníctva. Aj keď ľudová tradícia vychádza v predstavách o tomto zlomocnom pôsobení zo susedských roztržiek či zatrpknutosti chudobných, už v renesancii sa objavili prvé učené výklady urieknutia. Ako príklad môžu poslúžiť „Dialógy“ Torquata Tassa, ktorý vysvetľuje, aké škodlivé sú pary uvoľňované závistlivým pohľadom: jed z duše je vraj vrhnutý očami proti predmetu urieknutia.
S týmito predstavami sa stotožňovali aj takí myslitelia ako Giordano Bruno či Tommaso Campanella – nech sa nám dnes vidia akokoľvek groteskné, moderná veda potvrdila do istej miery ich opodstatnenosť, keď sa napríklad v knihe známeho psychiatra Teodora Rosinského „Energoinformačný systém človeka v zdraví a chorobe“ môžeme dočítať: „Urieknutie nazývané zočenie, z očú, je najjednoduchší druh vonkajšieho vplyvu a je vlastne fenomenologicky na rozhraní bežného energoinformačného útoku a osobného adresného neprofesionálneho vplyvu.“
Bolo však príliš neskoro na to, aby som s nočným hosťom preberal zložité teórie. Keď mi porozprával svoju príhodu, zobral sa ihneď po dobre mienenej rade, aby si naopak obliekol spodné prádlo a vlastným močom pomazal obočie. So znechuteným výrazom odišiel a mne chvíľu trvalo, kým som pochopil, že za sebou hlučne zabuchol dvere od vchodu a nie od toalety, ale – ako som sa dozvedel – doma okrem dávenia odskúšaný babský recept predsa len s úspechom použil. O dôvod viac, aby som sa hneď na druhý deň vrátil ku svojim dávnym poznámkam o tomto úkaze.

V linajkovom zošite s pevnými doskami (toho z Harmanca, v ktorom je radosť písať atramentovým perom) som si svojho času zaznamenal text „Hrsti skazek o čarodějkách a kouzla utěšená“ pôsobiaci dojmom nadmieru rozšafným, čo nemôže udiviť, ak si jeho autor predsavzal čitateľom predostrieť „množstvo historiek humorných, podložených tu i tam ľahkou, hoci jadrnou erotikou, ktorá spolu s dobrým vínkom a troškou toho utešeného obžerstva prenáša smutné roky poverčivého besnenia opäť do čias poetického úsmevu a duševnej pohody.“ Tak si teda pripomeňme aspoň niektoré z nich:

Známy zvonár Tomáš Jaroš, ktorý okrem iného odlial z bronzu spievajúcu fontánu v Belvederi na Hradčanoch, žaloval v 16. storočí svoju kuchárku, že mu očarovala ženu a brata. „I páni doktoři soudí, že jest jim uděláno," uvádza súdny zápis, ktorý dodáva, že sa nakonec pri trúnku predsa len zmierili.

Z kutnohorského mestského archívu z tej istej doby pochádza kratochvíľna správa o Aničke, slúžke cechu nožiarov, ktorá bola milenkou istého Michala Poláka. Milý Michal však Aničku opustil, keď sa kvôli majetku zosobášil s bohatou starou vdovou. Nato ho však svedomie a „tělo při staré bábě mocně soužilo a tu ho čert brával, neb na něj Anka ďábla posýlala," a to na križovatkách a v nočných hodinách. Ale Anička „se jen smála, když ji prosil, aby mu toho nedělala. Byli-li lidé přítomni, když ho čert bral, někdy ho neudrželi a jindy udrželi a tu sobě divně počínal." Viacerí sa mu snažili pomôcť, ale všetko úsilie vyšlo navnivoč, čo nemuselo takto dopadnúť, keby sa držali neskoršieho výroku Jána Ámosa Komenského, ktorý v spise „Janua linguarum“ napísal: „Lékařstvím na hrdle zavěšeným uřknutí se zahání“, čím učiteľ národov nemyslel nič iného ako na krku umiestnený amulet.

Vážnejšie dysfunkcie sexuálnej povahy boli často spájané s porobením, pôsobením temných magických síl. Myslelo sa teda aj na následky urieknutia v podobe mužskej nemohúcnosti, keď na jednom zo starých pergamenov čítame: „Pomažtež sobje muž i žena wstawačowau ššťáwau Nádobý, posip prachem učiněným z Zaječího Náternjka a potom gdětež spolu spát a žena byť bila bez dekině počneť. A taky žena nasip toho prachu w žiwot neb ten prach wysussuge přirozenj a sýmě uzdrawuge. A počneť žena galowá!"

Ako upozorňuje portugalský profesor Francisco Bethecourt, v tomto prípade nejde iba o vieru, ktorá konkretizuje strach z kastrácie či impotencie, ale stretávame sa tu s veľmi rozšírenými magickými praktikami, ktoré sledujú manipuláciu s telami, citmi a vôľou. V tomto kontexte nás citát zo spomienok búrliváka Jaroslava Panuška, maliara a osobného priateľa Jaroslava Haška napriek nezvyčajnosti témy osloví aj po rokoch autentickým popisom. Jeho stará matka bola v kraji preslávenou bylinkárkou liečiacou pruhy, bradavice, posadnutosť a urieknutie, pričom vnuk sa toho často zúčastnil:

„Babička poznala urieknutie podľa očí, ktoré sa postihnutému obracali stĺpcom. Kedykoľvek bola pozvaná k takémuto trápeniu, nadvihovala urieknutým viečka a pýtala sa, či sa im nechce zvracať a na koho sa pozrel v poslednej chvíli. Urieknutiu prikladala veľkú váhu – vravela, že ten, kto sa z toho nevylíže a nedá sa liečiť, môže mať z tejto choroby pomalú, strašnú smrť. Pokiaľ babička prišla k čerstvému urieknutiu, ak bol chorý ešte bledý a vystrašený, napľula mu znenazdajky do ľavého oka a postihnutý si musel utrieť tvár spodkom košele. Potom začala s liečením, ktoré bolo podivné. Chorý sa pod komínom zohol a ona mu urobila na temene hlavy sadzami krížik. Prikázala, aby domáci priniesli vodu do džbánov z troch rozličných prameňov a červenou šatkou mu zaviazala oči. Potom mu pomazala všetky kĺby vodou a čosi odriekavala.“

Existuje teda urieknutie, zapadajúce do rámca všeobecne pôsobiacich magických vzťahov, ktoré z pohľadu tisícov vzdelancov a ľudových vrstiev po stáročia postihujú celý svet alebo ide len o skreslené a primitívne vnímanie reality?
„Pamätám si, ako so slzami v očiach zo železnej mrežovanej nemocničnej postieľky sledujem vzďaľujúci sa otcov chrbát,“ píše bioterapeutka Zlatica Mokráňová, ktorá sa s urieknutím stretla už v ranom detstve. „Je to úplne prvá spomienka v mojom živote. Mala som dva roky a v nemocnici som strávila nekonečný týždeň po veľkej rodinnej oslave. Príčinou bolo podľa lekárskej správy infekčné črevné ochorenie. Iba u mňa. U nikoho iného z oslavujúcich dospelých a detí. Mama, racionálne založený človek, na bylinky veľmi neverila. Moje sťažnosti na bolesti brucha a hlavy po stretnutí s niektorými ľuďmi pripisovala tomu, že sa mi nechce do škôlky či do školy, že nie som teplo oblečená alebo som hladná. No verila na silu antibiotík. Na druhý deň po mojom pomrnkávaní sme s príznakmi choroby obvykle sedeli v čakárni u lekárky. A tak som, okrem chvíľ strávených u starej mamy na dedine, vyrástla na penicilíne doma v meste alebo v niektorej nemocnici. Aj dnes ma už pri predstave horkej tabletky napína na vracanie.
Keď sme pravidelne cestovali na návštevu k starým rodičom na dedinu, zvyčajne sa pri nás v autobuse pristavila niektorá tetka so sladkými rečami: „Ťuťuli-muťuli, aké krásne dieťatko. Tak vy už bývate v meste? Aké je krásne. Pekný paplónik. To si sama?“ spustila zaliečavo a mama zdvorilo odpovedala. Zatiaľčo tetka sediac už na inom sedadle šuškala susedke: „Aké je to decko pochudnuté. Ktovie, či mu dáva poriadne najesť! A tá dečka - strašný vzor!“, ja som pred konečnou zastávkou plakala a nevedela prečo, krútila sa mi hlava alebo ma bolelo brucho. Stará mama, hneď ako ma uvidela, šomrajúc si niečo o „zlej krvi“, ktorú tá ženská šíri, okúpala ma v kúpeli z odvaru čistca, vraj buriny z poľa. Po ňom ma zmohla únava, zaspala som na krátky čas a po prebudení vyskočila spokojná a zdravá ako rybička.“

Až po rokoch strávených štúdiom a praxou terapeutky sa aj prostredníctvom knihy doktora Rosinského o „chorobách z nenávisti“ naučila rozlišovať medzi urieknutím, zaklínaním, vyrobeným a prerobeným porobením, zanechanou a vyslovenou kliatbou, priamym a rodovým prekliatím a spojila si vonkajšie energetické interakcie s príbehmi vypočutými od klientov: „Príbeh o nových klincoch, ktoré boli nájdené zakopané vo vrecúšku pri dome, kde obyvateľov prenasledovali choroby. Alebo príbeh pani, ktorá mi rozprávala o tom, ako u nich v rodine po niekoľko generácií presne každých dvadsať rokov v priebehu jedného roka zomrú všetci muži nad určitú, pomerne nízku, hranicu veku, patrí jednoznačne k rodovému prekliatiu.“

Pochopiť mechanizmus urieknutia, ktorý je iba jeden z druhov energetických útokov je nemožné bez popísania energoinformačného systému ľudského organizmu podľa Rosinského modelu:

„Pod organizmom nerozumieme len telo, teda to, čo ostane po biologickej smrti, ale celý komplex funkcií, dejov a ich prejavov i na fyzikálnej rovine (emisie z tela, či už tepelné, svetelné, magnetické, ale i mnohé iné, identifikované ako chladná bioplazma), ale i také detailné javy, ako je napríklad pohlcovanie rádioaktivity z okolia tela počas akútneho stresu. Bioplazmu a s ňou spojené biofyzikálne aktivity neskoršie označili za vývinovo najstarší mechanizmus dorozumievania sa vo vnútri organizmu, medzi organizmom a prostredím i medzi organizmami navzájom.“

Biopole človeka je teda nanajvýš zložitým systémom, ktorý funguje na princípe hospodárenia so životnou energiou, ktorú prijímame zo svojho okolia komplexnejšie, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad:

„Životnú energiu nečerpáme iba z pokrmov, ale využívame aj energiu z prírody, ktorá posilňuje náš organizmus pri oddychu,“ vysvetľuje poľský bioterapeut Antoni Przechrzta. „Existujú však ľudia, ktorí ju z rôznych dôvodov, či už zámerných alebo nie, odoberajú od ľudí vo svojej blízkosti. Ozvlášť ľahko sa im to darí, pokiaľ sú v kontakte s osobami oddanými, dôverčivými alebo oslabenými chorobou. Prítomnosť takýchto upírov na pracovisku alebo zhromaždeniach sa prejaví stavom abnormálnej psychickej a fyzickej únavy. Energetickým upírom sa môže stať každý z nás. Podvedomie riadi náš biologický život v miere, ktorú si sotva kedy dokážeme uvedomiť. Pri energetickom zablokovaní nedokáže samo prekonať mechanizmus blokády bez účasti vedomia. A práve to núti organizmus ku krádeži energie, namiesto jej prirodzeného čerpania z prírody.“

Upíri sú teda skutočne medzi nami – Andrea tak dlhé roky poznala svoju priateľku Barboru. Vždy sa nachádzala pod jej vplyvom a hrala úlohu „tej menej schopnej a príťažlivej“. Pokladala sa za skutočne menejcennú. Zatiaľčo často zápasila so zdravotnými problémami, jej priateľka len tak kvitla. Andrea sa nad ich vzťahom začala zamýšľať až vtedy, keď odišla do iného mesta: ukázalo sa, že je veľmi schopná ekonómka a dostala dobrú ponuku práce, ku ktorej patril aj služobný byt a auto. Prijala ju, odsťahovala sa a za nejaký čas si našla aj vážnu známosť, vďaka ktorej bola šťastná. A potom Barbora prišla k nej na návštevu. Zdržala sa týždeň, ale už po niekoľkých dňoch sa Andrea cítila čoraz horšie a horšie. Lekár nepotvrdil žiadnu diagnózu. Zvláštne bolenie hlavy a slabosť však pominuli, akonáhle sa jej priateľka vrátila domov. Andrea síce ani dnes nechce Barboru z ničoho obviňovať, ale je skalopevne presvedčená, že roky svojho života strávila v blízkosti psychickej upírky, hoci tá si svojho fatálneho konania zrejme nebola vedomá.

„Upírovi je úplne ľahostajné, či niekomu ublíži. Potrebuje sa predovšetkým nasýtiť a táto potreba časom naberá rozmery narkotického hladu, keďže stavy energetizácie následkom vampirických praktík sú nanajvýš návykové a príjemné. „Napitý krvou“ dosahuje euforické pocity moci, energie a dlhodobej aktivity, potrebuje menšiu dobu spánku, čo vedie k istému druhu posilnenia jeho osobnosti – stáva sa psychicky silnejším človekom, keďže si od svojich obetí poslúžil energiou nielen fyzickou, ale predovšetkým psychickou a duševnou. Zakrátko, tak ako v prípade iných závislostí, už nedokáže stráviť ani jeden deň bez svojho magického elixíru, pôsobiaceho na spôsob amfetamínov. Bez neho sa stáva podráždený, oslabnutý, nespavý a ľahko upadá do mánie najrôznejšieho druhu.“

Psychickí upíri sú teda ľudia požívajúci cudziu energiu. Najčastejšie to robia nevedome a obvinenie v tomto smere by ich naozaj úprimne zaskočilo. Spravidla sa pohybujú v blízkosti silnej osobnosti a po celý život vedú spokojnú a výhodnú existenciu, nanajvýš s výčitkami, že ich muž alebo žena sú životní nešťastníci. Pritom si vôbec neuvedomujú, že to práve oni zbavili partnerov vitality. Už aj príležitostné stretnutie s psychickým upírom nám spôsobuje migrény či závraty hlavy a stavy nepochopiteľnej antipatie. Máme problém sa na niečo sústrediť a len s námahou sa nútime do ďalšieho rozhovoru s človekom, od ktorého je však problém utiecť, pokiaľ pochádza z nášho najbližšieho okolia alebo dokonca rodiny.

„Mám rada svojho brata,“ hovorí Eva, ktorá je univerzitne vzdelanou ženou v strednom veku. „Je síce odo mňa starší, ale nikdy si nezaložil vlastnú rodinu, keďže svojim správaním stále pôsobí dojmom veľkého dieťaťa. Celý život musím riešiť jeho problémy, vrátane práce či bývania. Unavuje ma natoľko, že už nevládzem, ale predsa je to len môj súrodenec.“ Hlavným príznakom, že sme prišli do kontaktu so „zlodejom energie“, je okamžitý pocit silnej únavy. Upíri dokážu manipulovať s ľuďmi a vnucovať im svoje názory. A my ich trpezlivo počúvame, keďže každý pokus o diskusiu sa celkom určite zmení v kontroverziu.

Psychickí upíri nie sú vždy iba nekoneční pesimisti alebo ľudia s neznesiteľným dešpektom k životu. „Mám známu, ktorá je spokojná so svojim postojom k životu, ale to jej vôbec neprekáža byť takýmto psychickým upírom“, dozvedám sa od ďalšej z mojich respondentiek. „Pri stretnutí s ňou mi príde nevýslovne slabo. V jej prípade sa vampirizmus prejavuje v tom, že hovorí strašne veľa, rýchlo, hlavne o sebe alebo ohovára ostatných.“

Človek „nosí“ svoju energiu stále so sebou – pulzuje v ňom ako krv a obklopuje ho v podobe aury. Tak, ako sú na tele miesta, kde prebiehajú veľké cievy už pod povrchom pokožky, existujú aj miesta, kde možno preniknúť do „energetickej žily“ s ľahkosťou, s akou vám zručná zdravotná sestra vrazí do žily ihlu pri odbere vzorky krvi. Do značnej miery sú tieto miesta totožné, hoci sa temeno hlavy či plexus solaris v knihách či filmoch sotva stávajú cieľom útoku upírových špičiakov. Odsávanie sa deje prostredníctvom sústredenia sa na istý bod tela a predstavy odčerpávania energie, čomu slúži napríklad proces vizualizácie špirál, otvárania povrchovej rany a podobne. Upíri si to môžu zjednodušiť dotykom, preto sa snažia využiť akúkoľvek príležitosť, ako sa k obeti priblížiť. Prirodzene, nie každý človek prekračujúci dištančnú vzdialenosť musí byť upírom – v južnej Európe sa napríklad ľudia dotýkajú omnoho srdečnejšie a spontánnejšie, ako je to v našich geografických šírkach a navyše hovoríme len o prípadoch, kedy nám je prekračovanie intímnej hranice vyslovene nepríjemné.

To však nie je všeobecne platným pravidlom. Ako obzvlášť chúlostivá sa z tohto pohľadu javí napríklad otázka intimity – fyzické milovanie totiž predstavuje čas, v ktorej máme aj najväčší energetický dostup do partnerovho tela. Vtedy z nás vitalita doslova kypí a tryská, pričom sa zvyšuje energetická priestupnosť pre jej prijímanie a odovzdávanie v kvantách neobvyklých inokedy, ako pri zmenených stavoch vedomia. Opatrnosť je tu vítaná, pričom namiesto paušálneho varovania pred „vzťahom na jednu noc“ môžeme namiesto moralistického klišé pripomenúť predovšetkým skutočnosť, do akej miery sa vo chvíľach najväčšej fyzickej blízkosti rúcajú prirodzené bariéry brániace odovzdávaniu životnej energie niekomu, koho vlastne ani poriadne nepoznáme.

Psychický vampirizmus spočíva predovšetkým v tom, že upír zaťažuje skutočnými alebo vymyslenými problémami okolitých ľudí, pričom si obete hľadá spomedzi citlivých, málo asertívnych osobností, ktoré ho nedokážu odmietnúť, ale venujú mu celú pozornosť, starostlivosť či citovú spoluúčasť, čo je spojené s transferom životnej energie. Emocionálny vampír manipuluje s obeťou tak, že mu energiu odovzdáva dobrovoľne a až potom ju začína „vysávať“, čo spôsobuje, že dotyčná osoba stráca omnoho viac, ako je to bežné v prípade pocitu ľútosti či ochoty pomáhať. V niektorých prípadoch sa to spája aj s vynucovaním materiálnej pomoci.

Znamená to azda, že každý, kto rozpráva o svojich problémoch a hľadá u iných ľudí pomoc či útechu je psychickým upírom? Samozrejme, že nie – vzájomný rozhovor o starostiach, zdieľanie pocitov a obetovanie sa pre niekoho sú zdravé elementy normálnych medziľudských vzťahov – u psychického upíra a jeho obere však nadobúdajú až neprirodzené rozmery. Ako to však môžeme rozlíšiť?

„Po prvé – upír na citovej úrovni nikdy nič nedáva. Môže k sebe pripútať obeť prostredníctvom sexu, vyjadrením priateľstva alebo spoluúčasti, ale sám je pocitovo prázdny, keďže nedokáže vytvoriť žiadnu silnú, vlastnú emóciu, ktorou by mohol obdarovať toho druhého. Večne hľadá podporu, ale sám ju nedokáže dať. Tento vzťah je asymetrický, podobný tomu, v ktorom je jeden z partnerov alkoholikom a ten druhý ho chráni, ľutuje a pomáha, za čo nedostáva nič iné, ako len pochybnú satisfakciu z takejto úlohy. Po druhé – psychický vampirizmus sa líši od zdravého vzťahu tým, že vynucovanie ľútosti je pre upíra jediným spôsobom interakcie. Jeho medziľudské vzťahy sú založené hlavne na žalovaní sa, očakávaní starostlivosti a pomoci. Nedokáže nadviazať vzťahy zbavené týchto súčastí a vo vzťahoch už existujúcich zase dominujú. Po tretie – psychický upír môže upadnúť do mýtománie a vymýšľať si nešťastia, do ktorých mal upadnúť, aby sa mu dostalo súcitu. Často po nejakom čase začína tomu veriť, akoby sa to stalo naozaj, a tak zaniká hranica medzi skutočnosťou a fikciou. Každý, kto až príliš ochotne rozpráva o traumách, ktoré mal prežiť, je ich až nepravdepodobne veľa, sú neobvyklé, alebo nepasujú k danej osobe a jej životopisu, môže byť psychickým upírom a vtedy overenie pravdivosti jeho výpovede môže byť veľmi užitočným postupom.“

Verím, že si neposlúžime príliš násilnou analógiou, pokiaľ syndróm obete psychického upíra prirovnáme k anémii. Takto postihnutý človek stráca vitalitu, stáva sa ospalým, ťažko sa koncentruje a jeho nepozornosť mu môže spôsobiť mnohé ťažkosti v pracovnom i osobnom živote. Upírova obeť nenachádza síl, aby sa podujala uskutočňovať dlhodobejšie ciele, čo sa často prejavuje v zhoršení výsledkov v zamestnaní alebo štúdiu, z dôvodu nepochopiteľnej letargie a neschopnosti zodpovedne sa venovať záležitostiam. Sprevádza ju neodbytný pocit vnútornej prázdnoty, či vyprahnutia, vedúci až ku psychosomatickým poruchám.

Iným príznakom je bezdôvodný nepokoj, bez príčiny sa objavujúca, intenzívna hrôza pred smrťou, ktorá sa premieta aj do snov a v prípade zvýšenej citlivosti sa formou odreagovania môže stať náhla fascinácia smrťou či krvou, naberajúca v extrémnych prípadoch ľahké formy sebamrzačenia. Tento stav sa spravidla viaže s podnietením tvorivých aktivít, ktoré však majú charakter vyčerpávajúcej, horúčkovitej činnosti – diela, ktoré vzniknú, sa potom spravidla líšia od predchádzajúcich, akoby boli výtvorom niekoho iného. Mnohé z týchto príznakov však môžu mať úplne iné príčiny a bolo by predčasné usudzovať hneď na účinkovanie psychického upíra. Najlepším spôsobom overenia skutočných príčin je analýza okolia – pokiaľ sa niekto v blízkosti postihnutých prejavuje ako silná osobnosť, s nezvyčajnou charizmou a energiou, priťahujúci ostatných nezvyklými záujmami, nie je vylúčené, že sme sa stretli s upírom.

Psychický upír dokonale ovláda umenie zapôsobiť na vyhliadnutú obeť, keďže hneď na začiatku vsadí na prvotný dojem. Zdá sa byť okúzľujúcim, inteligentným a pozorným, a my nedokážeme túto pascu prehliadnúť. Urobí nás od neho závislými, a keď si už nedokážeme život bez neho predstaviť, začína snovať svoje zámery. Cynicky využíva svoju obeť, ktorá aj keď tuší, že sa deje niečo zlé, snaží sa uchovať si moment očarenia a seba obviňuje z toho, že vzťah už nefunguje ako predtým.

Michaela upírku spoznala počas štúdia na vysokej škole. Jej „priateľka“ Elvíra bola sebavedomá, sčítaná, počúvala gotickú hudbu a sama si aj šila extravagantné kostýmy. Keď išla po ulici, málokto odolal tomu, aby sa za ňou neobzrel. Michaela oproti nej pochádzala z malej dediny a bola jedným z tých „neviditeľných“ dievčat, oblečených v rifliach z čínskeho butiku. Napriek tomu si ju však oslňujúca Elvíra „veľkodušne“ vybrala za priateľku. Dohoda však bola jasná – platí to, čo ona hovorí.

„Iba ona určovala, s kým sa budeme stretávať a čo budeme robiť,“ spomína Michaela. „Prečo som to dovolila, to je naozaj ťažké vysvetliť. Bola môj vzor, imponovalo mi, že sa chce práve so mnou priateliť.“ Po chvíli s povzdychom, akoby pre seba, dodáva: „A bola som hlúpa.“

Po niekoľkých rokoch štúdia už Michaela nebola žiadnou zakríknutou dievčinou z dediny a pomaly jej dochádzalo, ako jej „priateľka“ ruinuje život. Pokúšala sa s ňou prerušiť kontakty, ale Elvíre nerobilo problém cestovať za ňou aj dve hodiny autom, aby sa so „svojou“ Michaelou stretla a zdôrazňovala, ako sa kvôli nej obetuje. Všetci na ňu pozerali s obdivom – a tá zlá bola Michaela: „Vedela som, že jej nezáleží na mojom priateľstve. Jednoducho sa chcela so mnou iba pobaviť, ale už som sa ňou nenechala očarovať a naše cesty sa rozišli.“

Ako sa zdá, ženy sú pre psychických upírov ľahšou korisťou. Keď majú vo vzťahu s niečim nesúhlasiť, majú pocity viny a výčitky svedomia. Veľmi často vo zväzku s mužom, ktorý si ich neváži, vidia svoje obetavé poslanie: keď ich ktosi využíva, s pokorou to prijímajú.

Ivana poznala Richarda v práci. Bol vo vedúcej funkcii a jeho podriadení tvrdili, že je to suchopárny človek, ktorý od každého odstup. „Napadlo mi, že to môže byť veľmi citlivý muž, ktorý pod zdaním neprístupnosti skrýva svoje vnútorné zranenie,“ vysvetľuje Ivana. „Okrem toho sa mi veľmi páčil, takže som sa nechala nachytať.“

Keď sa ale Ivane podarilo „roztopiť ľady“ a začali spolu chodiť, vysvitlo, že napriek tomu, že Richard potreboval teplo, sám ostal mrazivo chladným. Ničil ju a zároveň priťahoval:

„Bola som len jeho zábavka. Keď som mala narodeniny, začal váhať s tým, či príde a až do konca ma držal v neistote. Po celý čas som myslela iba na neho, namiesto toho, aby som sa dobre zabavila. Nakoniec sa objavil až ako posledný hosť a ostal stáť bokom. A mne v tej chvíli bolo úplne hrozne – nič ma netešilo, ani moja oslava, ani moji priatelia.“

Napriek tomu, že sa Ivana s Richardom rozišli, nepodarilo sa jej úplne vymaniť z jeho vplyvu: „Keď sa mi ozve, nedokážem mu nič odmietnúť,“ hovorí so slzami v očiach. „Neviem prečo, ale jednoducho nemôžem.“

Psychický upír často zvedie obeť zdaním bezradnosti, keď sa v jeho blízkosti cítime byť cenní a potrební. Postupne sa však ukazuje, že chce omnoho viac, ako mu môžeme venovať. A potom nás odhodí, keď sme jeho zámerom poslúžili alebo nahliadli do zákulisia temnej hry: „Takúto manipuláciu je len veľmi ťažké odhaliť,“ píše psychoterapeutka Agnieszka Krammová. „Našťastie máme signál, ktorý nás vystríha, že má niekto s nami nekalé úmysly. Naše telo sa totiž nedá oklamať medovými rečami, a keď sa niekto pohráva s našimi citmi, je ubité a vyčerpané.“

Upír väčšinou dobre pozná svoje obete a neútočí náhodne, keďže usmernenie jeho vôle k odsávaniu životnej energie vyžaduje utvorenie astrálneho puta dotykom alebo prostredníctvom silných emócií. Podozrenie z útoku psychického upíra nie je iba výhovorkou za absenciu vlastnej asertívnosti či duševnej rovnováhy – podstata energetického vampirizmu spočíva skôr v manipulácii (ktorou vlastne aj je, pokiaľ odhliadneme od melodramatického názvu, aký sme mu prisúdili) spočívajúcej v narušení vnímania sebaúcty a vyvolaní pocitu závislosti. „Upíri sú vrahovia,“ parafrázujme v prenesenom zmysle Anne Riceovú. „Predátori. A ich vševidiace oči im boli dané, aby získali odstup. Schopnosť vidieť ľudské bytie v jeho celistvosti, nie s nejakou sentimentálnou ľútosťou, ale so vzrušujúcim uspokojením, že sú koncom citového života.“

Ochranu pred psychickými upírmi nám neposkytne cesnakový veniec, ale rezolútne odmietnutie ich návrhov, schopnosť povedať „Nie“ či demaskovanie citového vydierania. Netreba sa ich obávať, ale treba sa im brániť – kontakt s takýmito ľuďmi je typickým prípadom toxického vzťahu. Práve na nich myslela napríklad Barbara de Angelisová, keď v knihe „Tajomstvo partnerstva“ definuje toxického svokra či svokru prekračujúcich hranice medzi nimi a manželským partnerom svojho syna či dcéry. „Stávajú sa upírmi vášho času a energie,“ píše bez okolkov o ľuďoch, ktorí nevestu či zaťa trestajú za to, že im „ukradol“ dieťa tým, že sa na neho dívajú cez prsty, správajú ako k onuci a oberajú ho o radosť zo spolužitia.

Najlepším spôsobom, ako vylúčiť človeka, ktorý vám „pije krv“, je odstrániť ho zo svojho života, čo však nie je ani zďaleka jednoduché. Úplné prerušenie kontaktov upírovi znemožní odsávať vitalitu alebo ju sťaží natoľko, že obeť začne hľadať inde. Vnútorne zdôvodnené, vedomé rozhodnutie opustiť nezdravý vzťah s psychickým upírom je obyčajne dostatočným, najviac rozšíreným riešením, ku ktorému sme podvedome vedení. Prevenciou môže byť aj zbavenie sa charakteristiky obete, spočívajúcej predovšetkým v nedostatočnej asertivite. Vedomie vlastnej hodnoty je možné posilňovať fyzickým, či duchovným cvičením, oddaním sa obľúbeným záujmom a činnostiam, keďže sa obeťami psychických upírov stávajú predovšetkým tí, ktorí zanedbávajú vlastné potreby a stavajú sa do servilnej pozície pre iných.

„Celá nenávisť, ktorá sa vo mne zrodila, začala posadnutosťou k nemu,“ píše jedna z obetí psychického upíra. „Nebola som schopná nič robiť, na niečo iné myslieť, skrátka normálne existovať. Moje myšlienky sa aj tak točili okolo jednej a tej istej osoby, okolo neho samého. Vedela som, kým je, vedela som, čo robí, ako sa to skončí, veď som ho nestretla prvýkrát. Napriek tomu som však túžila, aby mi zaklopal na dvere, napísal, alebo ma inak skontaktoval. Dychtila som po ňom každou čiastkou svojho tela. Bola som nahnevaná sama na seba, prečo mi tak chýba. Prečo nedokážem na neho zabudnúť, napriek tomu, čo mi spravil, ale ďalej po ňom prahnem? Nebol to diabol, aj keď teda neviem – bol to priam ukážkový prípad citového upíra, akého si je len možné predstaviť, a ja som bola názorný prípad jeho obete.

Myslíte, že je to choré? Alebo nepravdivé, vymyslené či zveličené? Možno, ale to som neriešila – hľadala som predovšetkým spôsob obrany a to, ako mu uniknúť. Bolo mi to súdené a spamätávala som sa dlho. Ale on sa znova objavil v mojom živote a zničil môj aj tak narušený pokoj. Podviedol ma, oklamal, prekrúcal pravdu a využíval moje útrapy, aby som mu uverila, zdôverila sa a zabával sa na mojich pocitoch. Neviem, aký bude koniec tohto príbehu, ktorý stále pokračuje, v ktorého strede sa nachádzam a sama ho tiež tvorím.“


V situácii, kedy obeť uviazla v osídlach vampírskeho vzťahu do miery, že si nedokáže samotná pomôcť, je potrebné vyhľadať pomoc bioterapeuta, pričom je však namieste ostražitosť, keďže mnoho z nich nie je naozaj tými, za ktorých sa vydávajú – počínajúc od rozmanitých šarlatánov a „čarodejov na objednávku“ až po psychických upírov, skrývajúcich sa medzi nimi ako vlci v rúšku baránkov. Ten, kto sa chce podujať na otvorený súboj s upírom, musí byť silný a sám dobre chránený, keďže jeho protivník má k dispozícii neporovnateľne väčšie kvantum životnej energie, získanej od iných. Zaujímavou súčasťou horrorovej kultúry je potom nepočetná skupina „lovcov upírov“, pre ktorých sa boj proti vampirizmu stal neoddeliteľnou súčasťou života a usilovne sa v ňom cvičia.

V podstate existujú iba dve základné cesty – a žiadna z nich nie je jednoduchá. Prvá počíta so spôsobmi, aké môžu zbaviť „upíra“ jeho návykov, čo sa však sotva kedy podarí. Druhá zase s „neutralizáciou“ upíra, ktorá ho pripraví o možnosť odsávať energiu vytvorením akéhosi „astrálneho väzenia“, čo – nech to už vyznieva akokoľvek absurdne – je úlohou iba pre expertov hlboko znalých veci. Takto zablokovaný upír bude pociťovať príznaky energetického hladu, keďže jeho konštitúcia už dávno privykla na prijímanie životnej vitality z iných osôb, čo v konečnom dôsledku môže viesť k obnovovaniu energie aury spôsobom bežným u ostatných, a teda oslobodeniu od bremena vampirizmu, ale pri nepriaznivom zvrate aj ku deštrukčnému správaniu, vrátane vlastnej osoby a samovražedným sklonom, aj keď si predtým nepripúšťal svoju smrteľnosť:

„Koľko upírov má podľa vás dosť vytrvalosti pre nesmrteľnosť? “ pýta sa v Riceovej románe jeden z upírov. „Začínajú s veľmi neutešenými predstavami o nej. Pretože keď sa stávajú nesmrteľnými, chcú, aby sa zachovalo všetko, čo poznajú a čo si obľúbili. V skutočnosti sa však mení všetko okrem upírov samotných; všetko okrem nás sa neustále deformuje. Pokiaľ jedinec nemá pružnú myseľ, a často dokonca aj keď ju má, nesmrteľnosť sa čoskoro stane kajúcnym verdiktom v blázinci figúr a tvarov, ktoré sú beznádejne nezrozumiteľné a bezcenné. Jedného večera upír vstane a uskutoční to, čoho sa bál snáď desiatky rokov, pretože jednoducho už za žiadnu cenu nechce ďalej žiť. To, že akýkoľvek štýl či forma existencie mu robili nesmrteľnosť príťažlivou, bolo zmetené z povrchu zeme a nezostáva nič, čo by ho vyslobodilo zo zúfalstva. Okrem samovraždy. A často nikto v jeho okolí ani nepostrehne, že je v hlbokej depresii. Už dávno prestal hovoriť o sebe či o čomkoľvek inom. Chce zaniknúť.“

Obeťami psychických upírov sa najčastejšie stávajú tí, ktorí nemajú odvahu, aby bojovali o vlastný psychický komfort a súkromie. Nie je im ľahké vymaniť sa z osídiel „lupičov energie“ kategorickým „Prestaň ma už konečne trápiť!“ Upír neznesie, keď mu niekto vymedzí hranice, v tej chvíli obeť opustí alebo sa nad svojim konaním zamyslí. „Na dobro obrátený upír“ potrebuje pomoc psychológa, ktorý mu vysvetlí, čo v živote spôsobilo, že jeho doterajšie vzťahy boli len manipuláciou. „Na lásku konvertovaný upír“ je tak vďaka tomu schopný nanovo objaviť seba i city, hoci je to spojené aj s umením utrpenia, ako o tom hovorí jeden z nich, ktorý zobral na seba ťažké bremeno pokánia a samoty:

„Láskou naplnené srdce je mäkké a citlivé. Ak ti však priam diabolsky záleží na niečom, čo treba dosiahnuť, stávaš sa tvrdým, bezcitným a nemilosrdným. Veď ako môžeš mať rád ľudí, keď ich potrebuješ iba k dosiahnutiu cieľa? Možeš ich iba používať a zneužívať. Ak ťa potrebujem, aby som bol šťastným, musím ťa využiť, manipulovať s tebou, musím nájsť spôsoby a prostriedky, aby som ťa pripútal. Nemôžem ti dovoliť, aby si bol slobodný. A tak naozaj môžem ľudí milovať iba vtedy, keď som si od nich očistil život. Keď odumrú moje potreby voči ostatným ľuďom, ostanem na púšti. Na začiatku je to desivé, až tak sa cítiš byť osamelý, ale ak to vydržíš, zistíš, že samota nie je opustenie a že aj púšť môže rozkvitnúť. Vtedy spoznáš, čo je to láska a skutočnosť. Najprv je to naozaj ťažké, ale v utrpení sa skrýva význam toho, že už máš dosť doterajšieho spôsobu života. Utrpenie totiž môžeš využiť k tomu, aby si mu urobil koniec. Väčšina ľudí jednoducho trpí a vysvetľuje to aj konflikt, ktorý som zažil aj ja samotný – medzi úlohou duchovného sprievodcu a úlohou terapeuta. Terapeut hovorí: Utrpenie treba zmierniť. Ale duchovný sprievodca zase oponuje: Nech len trpí.“

Aj na základe tejto výpovede možno usudzovať, že aj my svojím konaním často pripomíname upírov, keď môžeme k určitým ľuďom cítiť nenávisť a zároveň ich milovať. „Keď sú nám ľudia citovo blízki, city, ktoré k nim prejavujeme, môžu byť veľmi zložité,“ píše americká psychologička Susan Edwardsová. „Okrem toho môžu city pôsobiť tak, že sa navzájom rušia. Prudká zlosť niekedy v minulosti môže skaziť radosť z toho, čo je teraz. Smútok alebo osamelosť, ktoré človek zažil predtým v živote, sa môžu preťať so súčasnosťou a minulé trápenie tak pošpiní to, čo sa deje v súčasnosti.“

Keď je muž ako upír citovo vyprahnutý a posadnutý zlobou, má to vplyv na to, ako vníma svet a ako vidí ženy. A je naozaj ťažké sa tejto nenávisti zbaviť, keďže citová bolesť spojená s udalosťou, ktorá ho v minulosti ranila, je natoľko pálčivá, že zanecháva v jeho srdci jazvu ako rany po upírovom uhryznutí, ktoré sa nemôžu zahojiť – natoľko sa temná minulosť stretáva s prítomnosťou a dokonca ju narúša. Iba máločo z toho, čo si myslíme o psychických upíroch je istejšie, ako to, že ide o ľudí, ktorí nedokážu milovať.

„Nie som schopný lásky,“ povedal jeden z nich doktorke Edwardsovej. „Raz mi to povedal aj psychiater.“
„A prečo?“
opýtala sa.
„Má to niečo spoločné s mojou matkou a so mnou. S niečím, čo sa stalo v minulosti,“ odpovedal. Nezmienil sa však o tom, aký bol krutý.

Nie všetci ľudia sú schopní láskyplného života − hoci ich počet nie je príliš veľký, v krajnom prípade trpia duševnými stavmi, ktoré im bránia nadväzovať a udržiavať vzťahy. Aj keď dokážu emócie predstierať a tváriť sa, že ich chápu, v skutočnosti nie sú toho schopní a väčšina citov je tak mimo ich vedomej skúsenosti. Niektoré vysvetlenia uvádzajú, že sa síce narodili so chopnosťou milovať, ale neskôr ju stratili, pretože v ranom destve boli vystavení krutosti alebo zažili traumu. Iné názory rozvíjajú predstavu, že ide o akúsi vrodenú poruchu správania, ktorá im bráni, aby sa harmonicky rozvinuli. Nič z toho však nie je isté − táto oblasť naďalej ostáva predmetom výskumu a budúcnosť tak možno poodhalí temné tajomstvá vampirizmu, ktorý nás aj naďalej neprestáva desiť.

Miloš Jesenský

Autorove stránky http://www.jesensky.sk/


pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 30745   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE