ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:48257

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 29 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: seallitt

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



VEČIEROK ZAČÍNA V STREDU
@ čítanie na víkend     13.2. 09, 03:10

„Germán sa vo vojne narodil, vojnou žil a s vojnou sa oženil.
Jej zasvätil deti, vo vojne umrel a v nej aj precitol do nového života.“


Tatiana Podolinská: Vojna v živote starých Germánov

Neviem, či mám vôbec rozprávať tento príbeh, keďže viac ako som z neho prežil je toho, čo som si kdesi prečítal a tí, ktorých v ňom zmieňujem, sú rozhodne lepšími rozprávačmi ako ja. Ale ak vás mám aspoň uviesť do obrazu, dovoľte, aby som pre začiatok poznamenal, že sa to stalo už pred pár rokmi a do barov nechodím tak často ako vtedy. Možno to poznáte aj sami – v kríze stredného veku vaša predstava užitočne stráveného večera už dávno nespočíva v počúvaní jednej a tej istej platne Led Zeppelin, aj keď si ich v antikvariátoch kupujem naďalej. A nie som to zase ja, kto si povšimol a trefne poznamenal, že v dobe, kedy ste už beznádejne ostali trčať vo väzení strednej triedy so závažiami úverov, pivných mozoľov a daňových odpisov je čoraz ťažšie objaviť cestičku k tomu, aby ste sa kdesi stali štamgastom.

Ale napriek tomu sa čas od času stáva, že sa niekde zastavím na niekoľko panákov, aby som sa posilnil proti nástrahám rodinnej pohody, ktorej sa zvykne hovoriť domov a tak sa vlastným pričinením, náladou a celkovým rozpoložením ocitám uprostred jedného z už napísaných príbehov: „Bol to jeden z málo večerov v roku, kedy som sa chcel opiť, kedy som chcel mať tú škaredú, deprimujúcu a sebaľútostnú náladu, ktorú možno dosiahnúť iba pomocou veľkého množstva rýchle požitého alkoholu a pokiaľ nie ste ožrani z postranných uličiek, sami dobre viete, že jediné možné miesto pre takéto osamelé, vážne a smutné pitie je práve bar.“

Mám však podobný problém ako Charles Dozois, že mi väčšina barov jednoducho nevyhovuje: „Alebo sú to verejné strediská, v ktorých sa zhromažďujú nadržaní obyvatelia predmestia hľadajúci vhodnú obeť, alebo zase nablyšťané paláce, plné módnych ľudí, ktorí tancujú na módnu hudbu a usmievajú sa na vlastné obrazy v zrkadlových okuliaroch druhých, alebo miesta s podlahou vysypanou pilinami, kde sa schádzajú burani s prestarnutými motorkármi, spoločne sledujú futbalový prenos na rozblikanej televízii a čakajú, až im niekto poskytne dobrý dôvod k tomu, aby mu vyrazili dušu z tela.“

A potom sú tu podniky, kde ste sa stretávali so svojimi láskami tunc facie ad faciem, ale keď všetko skončilo, obchádzate ich oblúkom, akoby ste tam predtým nehladili pri pohári chardonnay nežnú ručku mladej dámy, ale drali vás tam zaživa z kože a to ešte tupými nožmi, čo už môže byť tá chybička, ktorá sa vlúdi aj do onakvejších spomienok, ale o tom vám práve teraz rozprávať nechcem.

Nuž, aby som to skrátil: poznám jedno miesto, kam obvykle koncom týždňa zapadnem nielen preto, že sa nachádza iba dve ulice od môjho pracoviska, ale hlavne preto, že je to podnik, ako sa patrí. Žiadne zátišie s troma stolíkmi prirazené k eskalátoru v hypermarkete, kde vám v prievane ťahajúcom od vchodových dverí urobia strojovú kávu, dopestovanú na plantážach, na ktorých zdierajú polovicu úbožiakov tretieho sveta, prípadne pokus o exkluzívny pub či klub, ktorého moderné zariadenie sa zjavne usiluje pôsobiť dojmom trvalej hodnoty na hrubokrké osadenstvo demonštrujúce sociálnu príslušnosť krátkym strihom a kľúčenkou s logom BMW. Žiadna pivničná vináreň s elektrickými sviečkami na kolese od voza zavesenom na reťazi pod zatuchnutými, liadkom vyzrážanými klenbami pripomínajúca miesto masochistických hrátok, papundekľový rekvizitár stredoveku a etruskú hrobku zároveň, ale poriadny kaféhauz, ako zvykol hovoriť môj nebohý kolega z vysokej školy - ktorý síce neumrel, ale ja sa správam, akoby sa tak stalo - s obrúskami na stoloch, záclonkami na oknách a výhľadom do ulice. A samozrejme, solídnym keramickým popolníkom pred vami, v ktorom dôstojným kremačným procesom zavŕšite život cigary exhumovanej z vákuového balenia dávno potom, ako ho nejaká mulatka ušúľala na stehne v niektorom z daňových rajov na opačnej strane Atlantiku - čo síce nie je úplne tak, ale my si to tak radi predstavujeme.

Skrátka a dobre, objednal som si pri bare a premýšľal nad udalosťami dnešného dňa, ktoré neboli práve potešujúce. V tomto čase som už väčšinou usadal doma za klávesnicu medzi stenami obloženými knihami, chrániacimi ako barikády pred okolitým svetom, cédečkami, plašiacimi ticho, keď sa stávalo neznesiteľným a suvenírmi, ktoré som si priviezol zo svojich ciest, aby mi pripomínali, že nič z toho už nemá teraz pre mňa zmysel, keďže univerzita prepúšťa externistov a dnes mi zamietli žiadosť o ďalšie prednášky.

„Verte mi, dekan nemohol inak, na tento semester má sotva polovičný rozpočet“, ozvalo sa zrazu vedľa mňa. Až teraz som si pozornejšie všimol chlapíka v mierne pokrčenom obleku vo farbe vanilkovej zmrzliny, ktorý si pred chvíľou prisadol na prázdnu barovú stoličku a objednal minerálku.

„A potom, viete“, pokračoval. „S tou vašou tézou o tom, do akej miery bol úspech pri šírení kresťanstva v Európe založený na efekte Odinovho kultu ste si zrejme nenarobili príliš veľa priateľov. Hangagod, Otec obesených, rozhodne nebol žiaden nešťastný chlap, ktorý si to hodil na povale rodinného domu kvôli problémom s chľastom alebo bankami. Dnes však nenájdete mnoho ľudí s pochopením pre takýto výklad škandinávskej mytológie, o tradičných veriacich ani nehovoriac.“

Podľa prešedivelých vlasov padajúcich na ramená, vďaka ktorým vyzeral ako rocker na dôchodku, mohol mať dobre po päťdesiatke, ale podľa nemladej, nestarej tváre, ktorá mi odkiaľsi pripadala podivne známa, sa vek odhadoval iba veľmi ťažko.

„Prepáčte, poznáme sa?“
„Ako sa to vezme. Ale ak ste čítali Amerických bohov, pokojne mi hovorte Streda.“

„Nehnevajte sa, ale to skôr uverím, že tu sedím so samotným Neilom Gaimanom.“
Prepukol som do hlasitého smiechu a na dúšok vyprázdnil pohárik pred sebou. Pozeral som mu do tváre a snažil sa ju pripomenúť. Na šedých očiach bolo čosi divného, akoby mal jedno oko temnejšie ako druhé, zatiaľčo bez okolkov povedal:

„Dnes zrejme nemáte najlepší deň, ale ak dovolíte, rád by som vás na niečo pozval.“

„Už som začal fernetom.“

„Takže ďalšie dva palce laku na truhlu“
, sarkasticky poznamenal.

„A vy?“

Znechutene mávol rukou k napoly vyprázdnenej minerálke bez bubliniek: „Dávam prednosť tradičnému pitiu.“

„Obávam sa, že ak máte na mysli medovinu, musíte si pre túto chvíľu odoprieť potešenie, aké poskytuje tento nápoj bohov a hrdinov.“

„Šmakom skôr šťanky ožratého cukrovkára, aj keď si ctím tradície“,
odtušil a predsa len objednal aj pre seba.

Pripili sme si.

„Á, prsteň bojovníka“, poznamenal, keď mi zbadal na ruke prsteň s onyxom pokým som dvíhal pohárik k ústam.
„Dar od otca k promóciám“, vysvetlil som. „Inak by som ho asi nenosil.“

O dve hodiny a tri fernety neskôr sme sa dostali k téme, ktorá moju myseľ zamestnávala už po niekoľko mesiacov. Ak mal môj spoločník pravdu, tak predovšetkým v tom, že bola naozaj viac ako kontroverzná. Ale nemohol som si pomôcť, niektoré indície v nordických mýtoch sú čitateľné natoľko, že by sme ich nemali ignorovať už len preto, že vyjadrujú jeden z najstarších šamanských rituálov viažúcich sa k takzvanej iniciačnej smrti vyjadrenej už vo veršoch nordickej ságy „Havamal“:

„Viem, visel som na strome, ktorý sa nakláňal vo víchre,
deväť nocí bez prestania,
zranený kopijou, zasvätený Odinovi,
sám sebe samému,
na mocnom strome, o ktorom ľudia nevedia,
z akých koreňov vyrástol.
Nikto mi neponúkol chlieb, či roh s nápojom,
nadol som pozeral pátravým zrakom,
stonal a dvíhal runy do výšky,
aby som padol na zem.“


Pre vysvetlenie tejto neobvyklej scény musíme siahnuť do minulosti a to omnoho hlbšie, ako si pamätá moje krátkodobé pôsobenie za univerzitnou katedrou, až do čias, kedy sa na úsvite stvorenia roztápal ľad pokrývajúci svet a zrodila sa mýtická krava Audhumla. Keďže jej nič iné neostávalo, živila sa iba soľou, ktorú lízala z ľadových balvanov. Prvého dňa sa pod jej jazykom objavili v ľade ľudské vlasy, druhého dňa hlava a tretieho celý muž, ktorý sa volal Bur. Jeho syn Borry sa oženil s dcérou obra Bestlu a ona porodila trojicu synov – Viliho, Vea a Odina. Spoločne ich vychovali k tomu, aby bojovali proti praobrovi Ymimu, zabili ho a z jeho krvi stvorili náš svet. Potom Vili a Ve odišli, zatiaľčo sa Odin vypracoval až na trón germánskeho panteónu, „k zjavu veľkolepému i démonickému, ale súčasne aj hroznému a sadistickému, posadnutému stravujúcou túžbou po múdrosti a vedení“, ako ho charakterizuje vynikajúci znalec severských mýtov Johannes Bronstedt. V sídle bohov Assgarde mu patrila zlatá sieň Valaskjálf s trónom, odkiaľ spoločne s manželkou, bohyňou lásky Frigg mohol dohliadať na všetko pozemské dianie. Odtiaľ tiež vládol v boji padlým bojovníkom, ktorí po smrti prichádzali do siení Valhally, kde hodovali a krátili si čas bojom, kým nebudú brániť ríšu bohov, až nastane koniec sveta. Nerozlučnú spoločnosť mu robila dvojica vlkov Geri a Freki, ako aj havrany Hugin a Munin, prinášajúcich správy o dianí medzi ľuďmi a bohmi. Jazdil na osemnohom žrebcovi Sleipnirovi, vyzbrojený magickou kopijou Gungni, pokrytou mocnými runami zaisťujúcimi, spoločne s čarovným obrodzujúcim prsteňom Draupni, svojmu pánovi vždy víťazstvo. Jeho posvätným dňom bola streda, čo sa v anglickom názve Wednesday zachovalo ako verzia staršieho Wodansday, teda Wotanov deň, ako zvykli Germáni svoje najvyššie božstvo takisto nazývať.

Za strmú kariéru Odin nevďačil iba nadľudskému úsiliu vďaka ktorému sa dostal aj do kalendára, ale predovšetkým získaniu všestrannosti, ako to stojí v piesni „Hyndluljód“ zo zbierky „Staršej Eddy“:

„Jednému dá víťazstvo, druhému poklady,
mnohým múdrosť a výrečnosť:
dobrý vietor námorníkovi a spevákovi verše skladať umenie,
mužnú ráznosť pre nejedného hrdinu.“


Skôr ako Odin tieto vlastnosti – ktorými sa ako boh múdrosti, kúziel a básnickeho umenia preslávil – mohol odovzdať iným, musel sa ich najskôr zmocniť sám a pritom sa ukázalo, akú cenu je ochotný za toto poznanie zaplatiť, keď si vylúpil oko, aby ho mohol dať do zástavy strážcovi prameňa múdrosti tryskajúceho pri Jasane sveta Yggdrasil, prerastajúceho z posvetia do nebies.

Odin je tak obesený na strome, ktorý predstavuje starobylý a globálne známy symbol pre spojenie troch svetov – oblohy, zeme a vody, znázorňujúcim Veľkú matku poskytujúcu stravu a prístrešie. Nie náhodou sa okolo koreňov Yggdrasilu ovíja had múdrosti z Midgardu predstavujúci zakázané poznanie. Keltskí druidi, nazývaní „Mužmi z dubu“ uctievali túto drevinu nad iné nielen preto, že išlo o dub, ale preto, že rastie nad vodou a často do neho udiera blesk, nepriamy symbol hada. Podobným spôsobom sú v iných mytológiách usmrcovaní na strome aj ďalší bohovia a ukrižovanie Krista na strome alebo kríži podľa gnostických učení v mnohom nadväzuje na staré pohanské tradície.

Dary, ktoré Odin v predsmrtných kŕčoch nadobudol, sú však len akýmsi mierumilovným a duchaplným aspektom jeho osobnosti, ktorá v sebe spája úplne protichodné vlastnosti a navzdory neobyčajným schopnostiam nebol považovaný za boha, ktorému by bolo možné dôverovať, keďže pri ceste za zhromaždením všetkého vedenia a múdrosti, za poznaním všetkých tajomstiev a temných právd, dokázal byť krutý, nemilosrdný a nezriedka i vierolomný. Ako boh kráľov a náčelníkov miloval predovšetkým vojnu a všetko, čo s ňou súvisí. Jeho hlavnou záľubou bolo inscenovať čo najväčšie bitky, ktoré by priniesli hromady padlých. V snahe motivovať čo najviac hrdinov k tomu, aby za neho zahynuli v boji, sa Odin zahalený do tmavého, hviezdami posiateho plášťa s kapucňou miešal medzi mužov a sľuboval im miesto vo Valhalle, kam sa dostanú nie za pomalé umieranie, ale za hrdinskú smrť v boji, korunovanú prísľubom stolov prehýbajúcich sa pod pečeným mäsom a rohmi s medovinou, ako aj kratochvíľou v objatí krásnych žien a zápale súbojov, pokým sa za ragnaröku, súmraku bohov, nenaplní osud celého sveta. Pre Germánov bolo preto najväčšou potupou zomrieť na starobu či chorobu. Keďže sa za čestnú považovala iba smrť v boji, dávali sa starí, dožívajúci bojovníci poznačiť hrotom kopije na hrudi, aby mali aspoň symbolické zranenie, podľa ktorej si ich Weratyr, Pán mužov, po smrti rozpozná a dostanú sa tak do spoločnosti padlých druhov v zbrani.

Aj keď Odinovi nemožno uprieť, že bojovníkov nikdy nenechával umierať iba pre vlastnú zábavu, mnohí Severania nevynechali žiadnu príležitosť zúčastniť sa vojnovej vravy a to i napriek zjavnej pochybnosti jeho sľubu – čo tomuto zberateľovi mŕtvych, ktorému sa okolo nôh stále obšmietali vlci na sympatiách nepridáva. A tak som povedal aj Stredovi, že ak nevyspytateľný pohanský boh môže sľúbiť umierajúcemu iba ak ďalšiu smrť v nastávajúcej bitke, ktorá bude záverečnou, krvavou masakrou bohov, hrdinov a ľudí, pripadá mi táto ponuka príliš bezútešná, aby predstieral vykupiteľa, ktorý pre túžbu po poznaní deväť dní visel na strome sveta. To som však ešte netušil, ako som tým svojho spoločníka podráždil:

„Tak cynické, vravíte“, poznamenal spôsobom, akoby za touto vetou vyslovil otáznik, aj keď nebola myslená ako otázka, na ktorú mi prináleží odpovedať. „Ale aké umieranie, drahý priateľ, namiesto šípu medzi lopatkami, poriadnou sekerou rozťatej hlavy a mečom v trupe dokážu pre legendárny koniec hrdinu zomierajúceho v stoji ponúknuť dnes?“

Zdalo sa, akoby sa mu v tmavšom oku s nevôľou zablyslo: „Nemyslím tým spôsob, akým ľudia zdokonalili umenie zabíjať bez ohľadu na to, či nosíte nejaký mundúr, dostávate žold alebo nie. Rovnako nechcem rozoberať, že pokým v minulosti hodlal niekto niekoho pripraviť o hlavu s mečom v ruke, riskoval v súboji predovšetkým svoju vlastnú, zatiaľčo sa v dnešnej dobe dá smrť miliónov elegantne zariadiť jediným stlačením gombíka, čo ale Odina, a to mi môžete veriť, naozaj vôbec nenadchýňa. Nič z toho: predstavte si, že dožívate ten váš spokojný život a všetci o tom vedia. A čo teda urobia? Prídu vás navštíviť a hovoria o novom firemnom aute, o videu natočenom na birmovke vnučky otcovho bratranca alebo nádejných výsledkoch dedinskej ligy, kam prišiel kopať nejaký šmatlák zo susedného okresu, aj keď ste sa o futbal nikdy nezaujímali. Akoby ste odrazu zostali dementný a mali byť vďačný za tú trošku neškodného rozptýlenia. Keď sa vám priťaží, odvezú vás. V špitáli sa podrobíte liečebnej tortúre, ktorá vás vyčerpá natoľko, že budete zvysoka kašľať na predstieranie akýchkoľvek medziľudských vzťahov. Nemocnica s vami zaobchádza ako s odpísaným kusom. Testujú vás, pozorujú a skúšajú všetko, z čoho môžu byť doktori múdrejší. Ale ani na sklonku života s vami žiaden z tých dobrákov nebude hovoriť o jeho skutočnej kvalite, ktorá v tej chvíli nestojí za nič iné ako, ehm, takpovediac za veľké lajno.“

Pozoroval som svojho spoločníka, ktorý sa pri rozhovore nechal témou natoľko uniesť, že za každou vetou udieral zovretou päsťou pravej ruky do otvorenej dlane ľavačky. V rozpore s teóriou, podľa ktorej sa temperament zvyšuje úmerne s vypitými pohárikmi, však rozprával veľmi presvedčivo, aj keď sa v názoroch na posledné chvíle života miešal britký úsudok s hryzavým cynizmom čierneho humoru, ako vypožičanom od Timothy Learyho:

„Vo chvíli, keď sa priblíži modernou medicínskou vedou predpovedaný veľkolepý koniec vášho konca, sa ocitnete v base nazývanej jednotkou intenzívnej starostlivosti, kam vás okrem úzkeho okruhu rodinných príslušníkov v prísne vymedzených hodinách už nesmú navštíviť ani najbližší priatelia, s ktorými by ste radi zaspomínali na život. Teda, ak mám byť presný, na ten dobrý život, ktorý ste viedli predtým. Na to, čo ste robili kvôli pocitu vlastnej užitočnosti, postarali sa o všetko, čo bolo potrebné, skrátka, aby bol váš osud naplnený, ako sa tomu zvykne hovoriť, okrem toho, že ste možno aj pili, fajčili a často oceňovali dámy len podľa zovňajšku bez ohľadu na ich vnútorné kvality, kým ste nestretli tú pravú, s ktorou ste si, prirodzene, až do konca života verní. Ale predovšetkým, vážený, radi by ste si pohovorili s niekým kompetentným o tom, kdeže sa to o chvíľu navždy ocitnete ešte pred vlastným funusom, pretože to na internát tunajšej dievčenskej školy rozhodne nevyzerá, že áno?“

„A potom“
, Streda teatrálne rozpriahol ruky, akoby každú chvíľu očakával nanebovzatie, tak ako sa maľuje na starých kostolných obrazoch, „v nežnom okamihu odchodu zo života, namiesto toho, aby vás nechali v zmierení splynúť s požehnanou, nadpozemskou žiarou sa snažia predĺžiť vaše utrpenie aspoň o niekoľko dní. Nuž, predstavme si tú úžasnú, všeobjímajúcu skúsenosť presahujúcu vašu fantáziu, ktorá – ako si myslíte - bude trvať večne, keď sa zrazu priženie kričiaca banda v bielych plášťoch, ktosi jačí a má pre vás pripravené elektrošoky, ďalší chytrák zase injekciu rovno do srdca, zatiaľčo vám iný bude surovo pumpovať hrudníkom.“

Namiesto odpovede som krúžil pohárikom po doske barového stola, zatiaľčo Streda po návale zhovorčivosti zádumčivo pozeral do svojho. Jeho odraz v zrkadle nad pultom mi odrazu pripomenul siluetu Temného pútnika, zahaleného do čierneho plášťa pokrytého snehovými vločkami ako hviezdami: spod kapucne pozeralo jediné oko v pohľade spaľujúcom ako mráz, zatiaľčo k môjmu vnútornému sluchu akoby doľahlo vzdialené vytie vlkov s dupotom kopýt vyťukávajúcich do zamrznutej zeme klusanie osemnohého koňa. Potriasol som hlavou, desivá predstava síce zmizla, ale znepokojivé myšlienky sa mi hlave naďalej trepotali ako krídla dvojice havranov. Pozeral som na Stredu, ktorý mi odrazu pripadal omnoho starší a pohľadom skĺzol z jeho tváre ku kravate z tmavošedého hodvábu. Ihlica, ktorá ju pridržiavala, mala tvar stromu - kmeň, konáre, hlboké korene - a to všetko vyvedené v striebre.

A tak som si spomenul na jaseň, na ktorého konároch Odin na deväť dní odvisol, aby tak hranici medzi životom a smrťou získal odpovede na svoje otázky. Tento spôsob neskôr opakovali mnohí adepti, aby boli zasvätení do temných mystérií Hanhagoda, Otca obesených, tak ako to sugestívne v knihe „Americkí bohovia“ popísal deň za dňom britský spisovateľ Neil Gaiman:

„Visel. Vietor nefúkal. Po niekoľkých hodinách mu začali pred očami vystreľovať farebné záblesky krvavo červených a zlatých kvetov, ktoré sa zmietali a pulzovali vlastným životom. Bolesť v ramenách a nohách sa stávala neznesiteľnou. Aby im odľahčil, nechal telo poklesnúť, ale keď sa naklonil dopredu, prevzala jeho váhu šnúra, ktorú mal okolo krku, a svet sa okamžite rozbil a rozplynul. A tak sa zaprel do kmeňa stromu. Cítil, ako mu v hrudi bije srdce, arytmické búšenie, ktoré pumpuje do tela krv. Pred očami sa mu tvorili kryštály smaragdov, zafírov a rubínov a hneď zase explodovali vo farebnom prachu. Dýchal krátko a prerývane. Kôra stromu sa mu zadierala do chrbta, popoludňajší chlad roztriasol nahé telo, svrbel a bodal do pokožky.“

Walford, Otec padlých, dokonca aj pre svojich uctievačov nepochopiteľný, vzdialený a nebezpečný boh sa pre dosiahnutie poznania a odkrytie súmračných tajomstiev nezastavil ani pred vlastnou obeťou na strome, ktorý predstavoval stredobod germánskeho obrazu sveta. Runy, ktorých tajomstvo odhalil v jedinom záblesku počas predsmrtných zážitkov mu sprostredkovali poznanie zviazané s nadprirodzenými silami. Na ich základe dokázal vraj ľubovoľne meniť podobu, ovládať myseľ nepriateľov, veštiť a čarovať, rozprávať sa s mŕtvymi i zvieratami. Túžbou ovládať čary a kúzla, poznaním všetkých hnutí duše a mysle motivoval svojich adeptov k nasledovaniu. Pokiaľ Adam z Brém v poslednej štvrtine 11. storočia jazykom nie prostým zdesenia popísal temné rituály, konané na počesť severských bohov v uppsallskej svätyni s ľudskými a zvieracími obeťami vešanými na stromy, existujú aj správy o tých, ktorí sa dobrovoľne nechali podobným spôsobom vyväzovať, aby podľa príkladu jednookého boha prešli cez bolesť a utrpenie pred samotným prahom smrti vlastným magickým zasvätením:

„Keď sa spustil dážď, precitol z hlbokého spánku do roztrasenej a mokrej bdelosti. Triasol sa čoraz viac, desilo ho to, nikdy by si nepomyslel, že je možné až tak sa triasť chladom. To, čo ním zmietalo, bol nepretržitý rad kŕčovitých záchvevov. Silou vôle sa ich snažil zastaviť. Ale chvel sa čoraz viac, cvakal zubami, jeho končatiny sa krútili a neovládateľne sebou šklbali. Všetkým prestupovala bolesť, pokrývajúca telo drobnými neviditeľnými ranami, bolesť neznesiteľná a splývajúca s bytím. Otvoril ústa a zachytával do nich vodu. Padajúce kvapky zvlhčovali popraskané pery, vyschnutý jazyk a zmáčali povrazy, ktoré ho pútali ku kmeňu stromu. Oblohou preletel blesk taký jasný, že to cítil ako úder do očí, a svet sa premenil na výraznú panorámu obrazov. Nasledoval hrom – výbuch, rev a burácanie, a s jeho ozvenou sa dážď spustil s dvojnásobnou silou. Bolo to zvláštne, ale v tom daždi zimnica ustúpila a zmizli aj bodajúce nože. Už necítil chlad, alebo presnejšie, už cítil len chlad, ale ten bol súčasťou jeho samotného. Chlad patril k nemu a on patril chladu. Visel na strome, zatiaľčo blesky križovali oblohu a hrmenie spývalo do všadeprítomného burácania zdôrazneného občasným prásknutím. Najhorší bol ale vietor: mykal s ním a snažil sa ho odtrhnúť od stromu, bičoval a prenikal do kostí. V hĺbke duše vedel, že tá skutočná búrka vypukla až teraz. Tá pravá búrka, ktorú, keď je už tu, musia všetci prežiť: starí i noví bohovia, duchovia, mocnosti, ženy alebo muži, prípadne nikto z nich. Vytryskla v ňom prazvláštna radosť a on sa uprostred lejaku, ktorý mu stekal po nahom tele, uprostred bleskov a hrmenia, ktoré ho ohlušovalo, začal smiať. Prežíval okamihy opojenia a blaženosti. Bol živý. Nikdy predtým nič takého necítil. Nikdy.“

V knihe „Brány vedomia: Za hranicou smrti“ uvádzajú Christina a Stanislav Grofovci podobnú správu o predsmrtných zážitkoch, keď ich vymedzili nasledovne: zvýšená duševná aktivita, neobyčajne plastické vnímanie udalostí a rozšírené vnímanie času. Ich respondenti „konali rýchlosťou blesku a boli schopní hodnotiť realitu s výnimočnou presnosťou.“ Túto fázu potom vystriedal nadhľad nad životom kulminujúci do „extaticky ľúbezných pocitov bezčasovosti, beztiaže, jasu a pokoja.“ Podľa dvojice autorov sa o podobnej skúsenosti so smrťou zmieňuje aj mnoho schizofrenikov, podobne tak ako pacienti trpiaci akútnymi psychotickými príhodami rozprávajú o „dramatických zážitkoch smrti a znovuzrodenia, ktoré sa neobídu bez deštrukcie a rekonštrukcie svetov“, čím sme sa opäť dostali k mytológii. Niektorí odborníci predpokladajú, že ide o neurofyziologický jav, časť jasného a starostlivo prepracovaného mentálneho naprogramovania, akýsi „posledný záchvev mozgu“. Prichádzajú s teóriou, že vedomie na krátky čas prežíva smrť tela a predsmrtné zážitky sú len mechanizmom implantovaným človeku, aby mu pomohol prekonať traumu z umierania – žiadúci scenár vytvára slabučká iskra vedomia, prežívajúca v bolesťami zmietanom tele. Tým, ktorí prešli na prahu smrti neobyčajným zážitkami a ich život sa pod ich vplyvom zmenil, však tieto úvahy znejú takmer urážlivo. Povedané dramatickými slovami jedného z nich: „Byť mŕtvy - tento kratučký zlomok času – bola najvýznamnejšia udalosť môjho života.“

Títo ľudia sú za svoju skúsenosť na prahu smrti vďační a to i napriek tomu, že vo svojich mukách prekročili samotnú hranicu bytia, keď zakúsili bolesť podobnú trápeniu toho, kto pri umieraní zavisol medzi podsvetím a nebom:

„Ďalšie ráno sa už nedalo určiť, kde cíti bolesť, už sa neobmedzovala na miesta, kde sa mu povrazy zarezávali do tela alebo kde kôra rozodierala kožu. Bolesť bola všade. A mal hlad - prázdny žalúdok prebodávali kŕče. Občas mal dojem, že prestal dýchať a prestalo mu biť srdce. Pripadalo mu, že strom siaha z pekla do neba a že on sa sám na ňom visí odjakživa. Okolo zakrúžil hnedý jastrab, pristál na zlomenej vetve kúsok od neho, potom sa vzniesol a odletel k západu. Búrka, ktorá ráno ustúpila, sa počas dňa začala vracať. Od obzoru po obzor sa ťahali mraky a spustil sa drobný dážď. Chvíľami horel, chvíľami zase mrzol. Keď sa búrka naozaj vrátila, zdalo sa mu, že počuje dunenie bubnov, okolo udierali tympany búrky a vo vnútri hlavy – ale možno aj vonku, na čom nezáležalo – búchalo jeho srdce. Dýchanie bolo čoraz ťažšie. Povrazy, ktoré sa mu zarezávali do mäsa, boli abstraktným pojmom, ako slobodná vôľa alebo večnosť.“

Tento druh extázy (vo svojom doslovnom význame „stáť mimo“) sa podľa všetkého začína v okamihu smrti. Aj keď v neurologickej podobe netrvá dlhšie ako štvrťhodinu, subjektívne sa jej dĺžka odhaduje na milióny rokov. A v tom sú Odinove obesenie na strome, mystické či halucinačné stavy a predsmrtné vízie umierajúcich až zarážajúco podobné, keď nás prenášajú do riskantnej oblasti bezčasovej večnosti, odkiaľ sa už naspäť k telesnej forme dobrovoľne príliš radi vrátiť nechceme. Mozog objektívne prežíva bez okysličenej krvi od troch do pätnástich minút, pre delirického pútnika však subjektívne táto cesta môže doslova trvať až niekoľko životov neopísateľnej ľahkosti, blaženosti a jasnozrenia. Zdá sa, že pri tomto spôsobe bytia neexistuje žiaden rozdiel medzi subjektívnou skúsenosťou niekoľkých životov, teda večnosťou domnelou a večnosťou skutočnou.

„V smrti mizne objekt objektivity. Subjektívny zážitok večnosti je večnosť“, presviedča nás zo záhrobia psychedelický guru Timothy Leary a my dávame jeho posmrtnému odkazu v mnohom za pravdu. „Konečne sa teda dozvedáme, že umieranie, ktoré bolo po tisícročia zahalené do pláštika spoločenského tabu a primitívnych povier, sa odrazu stáva pojmom uchopiteľným ľudským intelektom.“ Germánsky rituál obesenia, či skôr vyviazania adepta na strom je v podstate obdobou senzorickej deprivácie, ktoré sa dnes využívajú k výskumu zmenených stavov vedomia. Americký neurofyziológ John C. Lilly sa uzavrel do deprivačnej komory – bazénu s teplotou vody ľudského tela v zvukovo izolovanej a úplne zatemnenej miestnosti, aby tak odbúral takmer všetky zmyslové podnety – a neskôr vypovedal o zvláštnych stavoch, kedy sa nachádzal v čiernom, tichom priestore, ktorý nazval „absolútnym nulovým bodom“ či okom cyklónu. Dnes už nie je žiadnym tajomstvom, že metódami senzorickej deprivácie boli mučení politickí väzni v mnohých krajinách vrátane Severného Írska. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia britské úrady podrobili internovaných príslušníkov Írskej republikánskej armády tzv. „bielemu hluku“, kedy museli po celé hodiny stáť bez spánku, s páskami cez oči a rukami na stene. Pre modernú dobu je vlastne typické, že stav hľadaný mystikmi pre hľadanie vyššej pravdy bol zneužitý ku zlomeniu vôle politických oponentov. Varovanie pred nemorálnym nebezpečím obsiahnutým v takýchto praktikách a pokusoch sa ocitlo aj vo filme „Pozmenené stavy“ z roku 1980 v ktorej William Hurt stelesnil muža, ktorý sa stal samozničujúcou beštiou podobnou vikingským bersekrom potom, ako ho podrobili senzorickej deprivácii.

Práca prvých výskumníkov v tejto oblasti bola vlastne reminiscenciou starých šamanských a mystických tradícií, ktoré v sebe obsahovali túžbu po zmenených stavoch vedomia dosahovaných prostredníctvom askézy, bolesti či obetovania seba samého. Pocity radosti, vymiestnenie z tela vízie svetla a tunela, obrazy zo života premietané spätne ako zrýchlený film a dočasné návštevy v Inom svete potvrdili, že čím hlbšie sa človek v reťazci týchto udalostí dostane, tým sú jeho svedectvá podivnejšie, tak ako umierajúci, ktorý sa vo svojej vízii prevtelil do dreva a miazgy posvätného jasaňa držiaceho pohromade celý náš svet :

„V delíriu splynul so stromom. Jeho korene siahali hlboko do pôdy zeme, hlboko do času, do skrytých prameňov. Cítil prameň ženy, ktorú nazývali Urd, čo znamená Minulosť. Bola mohutná, obryňa, podzemná hora ženy, a vody, ktorú strážila, boli vody času. Iné korene viedli do iných miest. Niektoré z nich boli tajné miesta. Teraz, keď pociťoval smäd, ťahal zo svojich koreňov vodu a nasával ju do svojho tela. Mal stovku rúk, ktoré sa rozotvárali do stotísíc prstov, a všetky z nich dosahovali k oblohe, ktorej váha ho tlačila na pleciach. Jeho trýzeň sa nezmenšila, ale bolesť patrila k tej postave, ktorá visela zo stromu, nie k stromu samotnému. Vo svojom blúznení bol teraz omnoho viac, ako len muž na strome. On bol tým stromom, vetrom lomoziacim holými vetvami stromu sveta. Bol šedivou oblohou a valiacimi sa mrakmi. Bol jastrabom so šialenými očami, ktorý sedí na zlomenom konári v korune a pozerá sa na svet. Bol hadom v srdci stromu.“

Keď prví kresťanskí svätí asketicky umŕtvovali svoje telá či sedeli na vrchole vysokého stĺpu po štyridsať rokov ako svätý Šimon Stylita, robili tak nepochybne preto, že chceli dosiahnúť stav planúcej extázy. Mimotelesné zážitky (out-of-body experience), ktoré tvoria súčasť prakticky každej správy z prahu smrti patria tak k podstate mystickej skúsenosti celého spektra náboženských vyznaní a boli evidované po celé tisícročia. Avšak až v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia napísal americký psychológ Raymond Moody dnes už legendárnu knihu „Život po živote“, v ktorej zaznamenal mimotelesné zážitky ľudí, ktorí sa ocitli v klinickej smrti pri autohavárii či rizikových operáciách. Približne jedna pätina ľudí v určitom okamihu svojho života absolvovala mimotelesnú skúsenosť, ale iba jeden človek z dvadsiatich udáva hlbšiu úroveň zážitkov blízkej smrti. Popisovali, že celú scénu pozorovali z výšky, často so zarážajúco presnými detailami. Zaznamenali pocity neskutočného pokoja a eufórie, ktorá sa ich zmocnila, rozprávali o dlhom tuneli, ktorí ich pohltil a jasnom svetle na konci. V nasledujúcich desaťročiach vedci začali so systematickým štúdiom predsmrtných zážitkov. Niektoré z výskumov iniciovali odborníci, ktorí sa k celej veci stavali skepticky, nakoniec však paradoxne potvrdili Moodyho objavy, dokonca išli ďaleko za ne. A tak vyšlo najavo, že spolu s tým, ako moderná medicína zatláča hranice smrti ďalej a ďalej, stále viac ľudí býva oživených zo stavu, ktorý by bol predtým považovaný za nezvratný.

„Dnešná technológia predefinovala smrť“, píše Timothy Leary v „Pláne umierania“. „V minulosti sa zomieralo relatívne okamžite. Evolúcia lekárskych technológií priviedla vedcov k nazeraniu na smrť ako syndrómu. Tento nový jazyk disponuje nádhernými implikáciami pre tých z nás, ktorí dúfame v budúce reanimačné možnosti. Smrť, tak ako je to u chorôb, je teraz vnímaná ako chumáč rôznych príznakov a stali sme sa dokonca svedkami smutného divadla života po mozgovej smrti. Tienistou stránkou lekárskej technológie predlžovať život o dlhú periódu choroby je však nevyhnutnosť utrpenia. Svetlou stránkou je, že teraz môžeme zmysluplne uvažovať o plánovaní smrti, ako, kde a kedy prebehne posledné dejstvo nášho života.“

Počas prípravy na smrť, na tú skutočnú či domnelú je veľmi prospešné vedieť, na čo sa to máme vlastne prichystať. Na rozdiel od medicínskych správ o ľuďoch prinavrátených do života máme aj autentické zvesti od šamanov, ako vyzvedačov z prednej línie nebytia, týchto mystických viselcov kopajúcich nohami do prázdna, do temnoty, ktorá hrozí ich vedomie naveky pohltiť:

„Slnko bolo cínovou mincou na olovenom nebi. Bol hore, uvedomoval si pomaly a bola mu zima. Ale tá jeho časť, ktorá to chápala, sa zdala byť veľmi ďaleko od zvyšku jeho existencie. Kdesi v diaľke cítil, ako mu horia ústa i krk a bolia ho. Občas videl za denného svetla spadnúť hviezdu, inokedy zase obrovské vtáky, ktoré na neho nalietavali. Nič z toho sa ho netýkalo, nič sa nedotýkalo. Začal zápasiť s povrazmi, ťahal za uzly, zmietal sebou a snažil sa dostať na zem, oslobodiť sa a utiecť. Stonal a nariekal, uzly však držali pevne. V hlave mu trešťalo a búšilo, to však už nebola bolesť migrény, to už nebola žiadna bolesť. Všetko sa rozplynulo do drobučkých motýľov, ktorí okolo neho vírili ako pestrofarebná búrka a potom sa rozplynuli do noci. Búšenie poľavilo. Všetko sa spomalilo. Nebolo prečo sa namáhať s dýchaním. Srdce v hrudi prestalo biť. Temnota, ktorá tentokrát nastala, bola najhlbšia, osvetlená jedinou hviezdou. Bola to posledná temnota.“

Je však pre náš život skutočne dôležité, aby sme sa pokúšali nahliadnúť do temného mystéria nebytia, zahaleného do rubáša samotnej smrti, aspoň krátko nahliadnúť do dusivého podpalubia lode postavenej z nechtov mŕtvych a plávajúcej v nordických mýtoch do večného zabudnutia?

„Je to pochopiteľne dôležité“, zdôrazňuje v knihe „Keltský šaman“ anglický spisovateľ John Matthews, ktorý za svoj celoživotný cieľ považuje budovanie mostov medzi britskými šamanskými tradíciami a tradíciami iných kultúr. „Nie je však nevyhnutné stáť doslova tvárou v tvár smrti. Pomocou predstavy a vo sne šaman navštívi Iný svet a vráti sa obdarovaný znalosťami a pokladmi múdrosti. Skôr by sme však mali pracovať na smrti svojho sebaobmedzujúceho Ja a na jeho náhrade podstatne silnejšou verziou svojho ega schopnou nadviazať vzťah s oboma svetmi a pohybovať sa medzi nimi s ľahkosťou a bez obáv. Čo sa tu prežíva, nie je doslovná fyzická smrť, ale duchovné prebudenie k možnostiam zakotveným v duši šamana.“

Pútnik do Ničoty sa tak vracia naspäť, teraz už vedome zabývaný v magickom duchovnom svete, kde každý skutok, predmet alebo zámer získava ešte okrem vonkajšej podoby ďalší význam. Zaujíma popredné miesto v spoločenstve svojho kmeňa, vzbudzuje rešpekt, ale je uctievaný, ako niekto, kto navždy stojí mimo ostatných, ktorí nezomreli a nenarodili sa znovu ako čarodej, liečiteľ a prorok.

„Spôsob našej smrti plne vypovedá o spôsobe nášho života“, prehlásil filozoficky Streda. „Len si prečítajte Learyho: Počas histórie bol strach zo smrti zneužívaný k potláčaniu prejavov individualistického myslenia, k pestovaniu závislosti na autoritách a ku oslave obetovania. Človek tak prijíma rozkazy od poverených vládcov spoločnosti, aby sa výmenou za to mohol uvelebiť v roli ctihodného občana. Vládcovia vyžadujú stabilitu, kontinuitu a lojálnosť. Jazdiť v tom správnom pruhu. Chodiť včas. Riadiť sa pravidlami. Iba zriedkakedy vyzdvihujú osobnú tvorivosť, zvedavosť a zmysel pre zmeny.“

Odvrátenou stranou dejinného vývoja je skutočnosť, že súčasná spoločnosť vďačí za svoje bohatstvo a moc starostlivému kultivácii strachu zo smrti, kedy priamy kontakt s ňou a jej osobným zvládnutím nesmie byť za žiadnu cenu jednotlivcom umožnený: „Už len zmienka o tom, že by sa ľudia mohli naučiť zaobchádzať s vlastnou dušou a vyberať si z rôznych druhov nesmrteľnosti, je hriešna a pre kmeň predstavuje nebezpečenstvo prvého rádu.“

Jedno z možných ciest vedúcich k „preprogramovaniu“ strachu z nebytia je spôsob, akým vyloviť z našej kolektívnej pamäti obrazy desivých, mocných a barbarských rituálov smrti, tak ako ich poznali aj uctievači Odina a ich následné nahradenie „pokusným úmrtím“, či skôr „umŕtvením“, teda dobrovoľnou, vratnou, hoci riskantnou exkurziou do temného kráľovstva ležiaceho medzi telesnou kómou a mozgovou smrťou. Jej cieľom nie sú azda rozmary našej mysle používajúcej telesnú schránku ako svoju obľúbenú hračku a ochotnej vsadiť ju do nebezpečnej hry, ale predovšetkým získanie sebadôvery vo vlastné bytie pri výpade do lénnej dŕžavy smrti a návrate späť. „Pokusné umieranie“ , ako ho definuje Timothy Leary nie je ničím iným ako mimotelesnou skúsenosťou, zážitkom v blízkosti smrti, či astrálnym cestovaním:

„V okamihu smrti možno zaznamenať strmý nárast energie, nárast vibračnej rýchlosti, rovnaký ako pri zážitkoch s psychedelickými drogami, kedy sa odrazu naladíte na vyššiu frekvenciu. Iste, počas prechodu z tohto sveta na onen môže nastať chaos, nesúlad alebo distorzia. Našťastie sú však naši pútnici pripravení naladiť sa na božské správy aj v podmienkach zmätku, ktoré koniec života sprevádza.“

„A čo z toho vyplýva?“, opýtal som sa Stredu, ktorý evidentne čítal Learyho až príliš.

„Neumierame. Iba ladíme vyššiu frekvenciu“, povedal a povzbudzujúco sa usmial:

„Smrť je len ďalšou rozhlasovou stanicou.“






Miloš Jesenský

Autorove stránky:
http://www.jesensky.sk/

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 25334   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE