ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:47796

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 116 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: CosterKa

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Zápisky čarodejnice
@ čítanie na víkend     12.12. 08, 05:25

Som jesenná nátura, nemôžem za to, rada sa oddávam zádumčivosti. Áno, viem, už je neskoro spomínať jesenné lístie: pozrela som sa z okna, vidím, že napadlo snehu a teda si uvedomujem, že sa nám sem nezadržateľne natíska ďalšie ročné obdobie. Možno však neudrú treskúce mrazy – a možno keď udrú, nebudú trvať tak dlho. No nech by bola tohtoročná zima – alebo aj ktorákoľvek ďalšia – akokoľvek teplá: zostane zimou, pretože vetvy stromov budú holé, aj keby na slnko predčasne vyčarilo omráčené zelené púčiky.
Ale nech je radšej sneh.

A nielen pre radosť detí, či pre číre potešenie zo zimnej rozprávky.
Sneh pre mňa v týchto čudesne pomotaných časoch stále reprezentuje poriadok. Sneh v období, keď má snežiť, znamená, že dané ročné obdobie je na svojom mieste, že dôsledky globálneho otepľovania (ak vôbec nejakého!) si ešte dávajú na čas, ešte máme odklad, ešte si môžeme užívať to, čo pripomína úlomky usporiadanosti starého, odchádzajúceho sveta. Preto teda: nech je radšej sneh, aj keď cestári sa nepotešia.

Ale ako vravím: zmysel zimy netkvie v snehu a v mrazoch.

Obdobie zimy znamená: opustenie dekorácií, odhodenie starých, obnosených šiat, stíšenie, spánok. Zdanlivý spánok. Takáto pasivita, toto pospávanie medveďa v jaskyni – toto je čosi oveľa dôležitejšie ako tie tvorivé rozlety, ktorým sa oddávame na jar a v lete. Pretože aj na dne zimného spánku prebieha práca – práca, ktorú si nevieme nijako vynútiť a už vôbec nie rozumom zrežírovať: je to práca ducha, práca oddychu, práca oddychujúcich energií. Nezabúdajme: pre organizmus aj oddych znamená prácu! Ide predsa o nevyhnutnú a usilovnú, ozdravnú činnosť. Žľazy, šťavy, svaly v zime by mali oddychovať, pretože na jar a v lete duch, ktorý v zime zreorganizoval svoje sily, ich bude potrebovať!

A ďalší zmysel zimy spočíva v tomto: každá smrť je dočasná.

Na jeseň si uvedomujeme dočasnosť života, ale v zime máme dobrú príležitosť rozpoznať, že ani smrť nie je všemohúca a definitívna! Jej krehkosť a plachosť sú dokonale vyjadrené v cencúľoch, ľadových kvetoch na oknách a najmä v zmäkčilosti a slabej trvácnosti snehu!

Je tu totiž čosi, čo je silnejšie ako smrť, silnejšie ako život.

Je to neprestajná Premena.

Čínska Kniha premien nás každým vešteckým znakom vyzýva, aby sme sa veľmi nezahniezďovali v tom, čo pokladáme za život, ba ani v tom, čo pokladáme za smrť. Prežiť možno len vtedy, keď si svoje hniezdo založíme v lone Premien. Znie to desivo, viem. Je to ako zariadiť si obývačku v oku hurikánu. Ale tam je predsa pokoj. A na tú krútňavu navôkol si treba zvyknúť. Oko a myseľ si musia zvyknúť. A nemám mať obavy: zvyknú si.
Som jesenná nátura, baví ma dumať nad zánikom.

Som žena, mám maternicu, môžem sa stať nositeľkou ďalšieho života – úvahy o zániku sú teda mojou povinnosťou.

Žena, ktorá sa nezaoberá smrťou, pre mňa nie je skutočnou a šľachetnou ženou. Taká žena je v mojich očiach hazardný hráč, ktorý najväčšmi hazarduje so životmi a s dôverou svojho okolia.

Žena ako matka všemožne ochraňuje svoje dieťa. A táto ochrana je prejavom pudu sebazáchovy – teda prejavom večnej zvady so smrťou, prejavom komunikácie so zánikom. Nie je to také ťažké uvedomiť si. Čo si myslieť o žene, ktorá na toto nepomyslí?

Smrť nosíme neprestajne v sebe – stará známa pravda.
Muži nosia smrť vo svojej mysli.
Ženy ju nosia vo svojej maternici.

Nedávno som čítala román Ženy od francúzskeho spisovateľa Philippa Sollersa. A tam, hneď na prvej strane, som natrafila na takúto pasáž: „Svet patrí ženám. Čiže smrti. A o tom každý klame.“

Mám sa uraziť? Mám sa cítiť polichotená? Alebo oboje naraz? Veď zvládla by som oboje naraz: o ženách je známe, že ľahšie zvládajú viac činností i viac protichodných pocitov a nálad súčasne. Takže? Zvládnem to aj ja! Odstúpim od seba, odložím urazenú i potešenú márnivosť a poviem: áno, dá sa to prijať, svet naozaj patrí ženám: v čase prírodných nešťastí i vojen sa najprv zachraňujú ženy a deti a opäť v čase vojen: ženy a deti sa stávajú bezbrannými obeťami. Žena a plod jej maternice: patrí im hlavná úloha v čase mieru i rozvratu, Sollers má teda pravdu. A tým, že stotožňuje ženu so smrťou, nedopúšťa sa žiadneho rúhania: iba odkazuje na to, o čom hovorili už staroveké učenia.

„Temný filozof“ Herakleitos poznamenal, že človek po sebe deti zanecháva preto, aby smrť bola vždy znovu. V inom zlomku tento grécky „otec dialektiky“ hovorí, že všetko to, čo vidíme v bdelom stave, je smrť a to, čo vidíme v spánku, je sen. K téme neprestajne sa obnovujúcej smrti vyslovuje aj Ježiš, v apokryfnom Evanjeliu Egypťanov: vláda smrti pominie, až ženy prestanú rodiť. Jasné ako facka. Zachovať ľudský rod zároveň znamená zachovávať smrť. Myslím tú ľudskú. Koľko ľudí sa narodí, toľko aj zomrie. Matematika nepustí. Kto sa teda stará väčšmi o kult smrti – naozaj tí, čo sa odmietajú rozmnožovať alebo skôr tí, ktorí bez problémov, s ľahkou mysľou vrhajú do kolotoča reprodukcie?

Podotýkam: žiaden kult smrti nejestvuje.

Keby rovno celé ľudstvo do posledného človeka vymrelo, aj tak tu bude niečo, čo zostane nažive, živočíchy, čo budú ťažiť zo smrti.

Smrť ťaží zo života, profituje z neho, a život ťaží zo smrti. A toto sa deje bez ohľadu na to, či je na Zemi prítomný človek alebo nie. To znamená, že život ako taký a smrť ako taká človeku nepatria! A predsa: v okamihu smrti človek lipne na živote ako keby to bol jeho majetok! Život je len požičaná energia. A rovnako aj smrť.

My, tu, na tejto planéte, budujeme kult, ach, to áno: staviame pamätník jedinému nezničiteľnému božstvu. To božstvo sa volá – už som jeho meno spomenula – Premena. Ale nieže to niekoho naplní optimizmom či pesimizmom!

Byť doma v Premene, bývať v oku hurikánu – ten stav by som prirovnala k tomu, keď stojíme v člne: v chodidlách a v každom svale, v každej bunke tela cítime isté chvenie. Je to znepokojujúce. Ale zas: nie úplne nepríjemné! Je to aká jemná masáž. Niečo, čo zabraňuje tuhosti a strnulosti. Jemnučké elektrické prúdenie.

Aký život žije bytosť, ktorá túto jemnú elektrinu nikdy necíti?


Magistra Aglaja







pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 25048   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE