ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:47711

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 127 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: errordm

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



ÚSTRANIE
@ čítanie na víkend     7.3. 08, 04:36

Kapitola dvadsiata,

v ktorej sa Dilúvia vydáva na vzrušujúce putovanie

„Odchádzam, nezostávam už ani chvíľku!“ povedala Dilúvia, keď sa jej zaskočený novinár Štefan pýtal, prečo vytiahla zo skrine ruksak.
„A čo si slepý?“ sipela. „Toto je hotový blázinec! Veď mi len láskavo povedz, kam a k čomu sme sa dopracovali za toľké týždne pobytu v tejto chajde?“
„Ale musíš uznať, že bola sranda,“ poznamenal posmešne Štefan.
„Sranda?“ Dilúvia sa udrela po čele. „Tak ty to nazývaš srandou? Veď sme sa takmer stali obeťami nejakých scientológov alebo panslavistickej sekty alebo čoho...“
„Nuž ale, ja sa na to musím pozerať ako novinár.“
„Lenže ja som sem došla za skutočných duchovným poznaním...“
„Musím uznať, že v ten večer, keď sme sa nacengali, si v sprche, a potom aj neskôr, zvolila dosť vzrušujúci spôsob duchovného poznávania!“
„Somár sprostý!“
„Ale, ale! Takto sa prejavuje duchovné poznanie?“ Štefan skrížil ruky na hrudníku, ako keby mu bola zima, a oprel sa o veraje.
Dilúvia sa bleskovo zohla, schmatla tenisku a šmarila ju po Štefanovi.
„Vypadni!“
„Dobre, dobre.“
„A buď rád, že nie som v tom!“
„Ty si nepoužívala antikoncepciu?“
Dilúvia schytila druhú tenisku.
Štefan sa vyšmykol z izby, dvere opatrne privrel.
Stmievalo sa, keď Dilúvia s nabaleným ruksakom zadným vchodom opustila budovu Ústrania. Chatu od železničnej stanice delili necelé tri kilometre; Dilúvia však vedela, že najbližší vlak pôjde až zajtra ráno. Navyše, nemala záujem stretnúť ľudí, takže sa rozhodla, že odbočí na prvý horský chodník, na ktorý naďabí. Vydala sa teda smerom k lesu. Neprešla ani tridsať krokov, keď medzi stromami zazrela úzky biely pás - chodník. Dilúvia nezaváhala, bola presvedčená, že chodník ju privedie buď k nejakému lyžiarskemu či horolezeckému hotelu alebo k osade, kde ju určite niekto ponúkne horúcim čajom, pálenkou a cigaretami.
Chodník bol pomerne udržiavaný a vyzeralo, že ešte dlho nezačne stúpať do kopca. Tma pod stromami bola však hustejšia, než Dilúvia očakávala. Dievča by bolo v tejto chvíli rado vedelo, či má v ruksaku aj baterku a ak áno, ako dlho jej vydrží. Vzápätí jej napadlo, že počas noci vôbec nemusí mať také šťastie, že nájde prístrešie. Mapu nemá a o tom, ako ďaleko sú od seba tunajšie dediny, takisto nemá nijakú predstavu. A čo zápalky? Zápalky si vzala? Pravdepodobne nevydrží tú zimu, ktorá v noci nastane. A keď sa spustí dážď? Kam sa potom skryje? Do kelu, do peknej šlamastiky sa namočila! Asi by sa mala radšej vrátiť späť do Ústrania...
„Tak čo, dievča, ideme späť?“ spýtala sa nahlas samej seba a hneď si aj odpovedala: „Na to zabudni!“
Kráčala teda ďalej. Mysľou sa jej preháňali všakovaké predstavy a spomienky. Napadlo jej, že môže natrafiť na nebezpečných tulákov alebo Rómov. Rómovia jej pripomenuli výlet do Indie, ktorý absolvovala pred niekoľkými rokmi. Po návrate z tej pestrej, hlučnej, preduchovnenej, no neuveriteľne ubiedenej krajiny, sa doma, v Bratislave, zavrela na mesiac do svojho dvojizbového bytu a napísala cestopis. Počas písania si spomenula na jedno príslovie týkajúce sa neopísateľnosti Indie: kto v Indii strávil mesiac, napíše knihu; kto v nej pobudol rok, napíše článok a kto tam prežil desať rokov, nenapíše nič... Hm, ona napísala knihu. A v tej knihe vyslovila názor, že človek nemusí cestovať do Indie, aby našiel pokoj ducha, osvietenie, úprimnosť a vľúdnosť... Stačí, ak sa vyberie do niektorej z cigánskych osád na východe Slovenska či v Transylvánii... Transylvánia! To je ono! Tam sa musí vybrať čo najskôr. Tam by mohla nájsť hľadaný pokoj. A štúdium tarotových kariet spojí so skúmaním rumunského cigánskeho folklóru. To je nápad!
Dilúvia sa usmiala a pridala do kroku.
Malo zmysel vypadnúť z tej všivavej búdy! Človek príde do lesa, na čerstvý vzduch, do ticha a tmy - a parádne nápady sa dostavia, len taký fukot! No a do tej Transylvánie - po stopách cigánskej a staromaďarskej mágie - by nemusela ísť sama, rozvíjala v duchu Dilúvia svoje plány. Mohla by zavolať niekomu, kto má s mágiou hlboké skúsenosti. Ale komu?
V korunách stromov zašumel vietor, Dilúviu striaslo. Zdalo sa je, že niečo na ňu kvaplo. Žeby nočná rosa? To sotva, veď nie je ani len osem hodín! Alebo žeby už bolo? Dilúvia otočila tvár k oblohe, ale druhej kvapky sa nedočkala.
Koho by mala so sebou vziať do Transylvánie? Magistra Aglaja! To je ono! Čítala jej články na stránke www.putnici.sk a pozná ľudí, ktorú ju navštívili. Áno, na nich sa obráti a vyžiada si od nich kontakt na Magistru! No hej, lenže nemôže od nej žiadať, aby svoj drahocenný čas venovala jej, Dilúvii, neznámej, a pre Magistru možno celkom bezvýznamnej osobe! Dilúvia, Dilúvia! Toto je veľmi pochabý nápad! Ale predsa... Skúsiť sa to môže. Keď príde domov, zistí číslo Magistry Aglaje, zavolá jej a navrhne jej, či by s ňou nešla do Transylvánie. Nie, nie. Nemôže na ňu tak zhurta! Najprv sa u nej objedná. Potom ju oboznámi so svojim plánom študovať tarot. No a neskôr jej navrhne, aby spolu vycestovali do Transylvánie. To je ono, áno, presne takto to spraví!
Ach, ach, to sú skvelé nápady! Najradšej by rovno z tohto lesa, takto pešo, s jediným batohom na chrbte, odkráčala do Transylvánie, do tamojších lesov a hôr... Ale čo povie Magistre, keď sa jej spýta, kto zaplatí cestu? Nemôže predsa nútiť Magistru, aby, okrem toho, že sa s ňou, neznámou osobou, vydá na cestu do nie celkom bezpečnej Transylvánie, si cestovné náklady hradila z vlastného... Tento les je asi zázračný, plný nápadov... Áno, zájde do vydavateľstva, ktoré jej vydalo indický cestopis a požiada o sponzorstvo pre dvoch cestujúcich do Transylvánie... A za to im napíše ďalší cestopis a zriekne sa honoráru! Áno, skvelý nápad! A keď sa im to nebude pozdávať? Tak vyhľadá nejaký obrázkový týždenník pre intelektuálov a vysokoškolákov a dohodne sa s nimi, že im každý týždeň napíše stĺpček, sťaby reportáž z ciest po Transylvánii. Áno, áno, toto by takisto mohlo vyjsť. Magistra Aglaja si nebude musieť robiť starosti s finančným krytím cesty...
V tom okamihu Dilúviu oslepilo ostré biele svetlo. Vzápätí začula hlas, ktorý sa jej anglicky pýtal:
„Dilúvia, si to ty?“


Magistra Aglaja



pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 16489   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE