ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:47784

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 129 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: AndrewCew

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



ÚSTRANIE
@ čítanie na víkend     3.1. 08, 22:49

Kapitola jedenásta,

v ktorej by doktor Bogdanoff chcel hovoriť o význame „iného“ duchovného úsilia, no poslucháči ho zamestnajú svojimi otázkami


Ďalšiu prednášku doktor Bogdanoff naplánoval o dva dni. Obyvatelia Ústrania sa dovtedy venovali aktivitám, ktoré nemali žiadnu striktnú metodológiu - o nejakej ideológii ani nehovoriac. Kým jeden typ týchto aktivít bol zameraný na koncentráciu pri vykonávaní bežných, doslova banálnych prác, zatiaľ druhý typ preveroval pohybové a hudobné zručnosti účastníkov. Podaktorí sa doktora vypytovali, či to majú byť prípravy na akési sakrálne tance, no Bogdanoff ich odbil tým, že vzťahom zvukových harmónií k duchovnej práci sa budú venovať neskôr.

Prv, než by sa bol doktor Bogdanoff pustil do svojej prednášky, ktorá mala byť venovaná otázkam a významu duchovného úsilia, slovo si vypýtal mladý teoretik mágie, Martin Schlossman:

„Pán doktor, musím sa vám priznať, že zatiaľ som stále nepostrehol spojitosť medzi tým, čo nám tu v rámci teórie predkladáte, a tým, čomu sa venujeme počas meditácií a rôznych, hm... mierne povedané, bizarných aktivít...“

„Súvislosti medzi zdanlivo nespojitými zložkami našej duchovnej práce by sa mali po čase začať vo vašom vedomí vynárať spontánne,“ povedal Bogdanoff a dodal: „Ja naozaj nemôžem zasahovať ešte aj do tejto vašej sféry. Je na vašej duchovnej pružnosti a vynachádzavosti, aké mosty ste schopní vybudovať medzi tým, čo počujete a tým, čo prežívate počas aktivít...“

„Lenže to sa potom otvára pole pre nežiaduce dezinterpretácie,“ povedal Schlossman a poobzeral sa okolo seba, ako keby hľadal v publiku morálnu podporu.

„Veľmi vás to bude šokovať, ak vám odpoviem, že takéto čosi tu nehrozí?“ Bogdanoff figliarsky zdvihol obočie.

„Pri každom učení hrozí predsa dezinterpretácia, nedorozumenia, nepochopenie, deformácia...“

„To je pravda,“ pripustil Bogdanoff. „Lenže ja, niekedy možno viac a niekedy možno menej úspešne, robím všetko pre to, aby ste to, čo vám hovorím, nechápali ako učenie. Aby ste potom nemali čo spotvoriť...“

„Spotvoreninám sa asi nevyhnete, doktor Bogdanoff,“ povedal Schlossman.

„Nuž... ako som povedal: ja robím, čo môžem. Je na vás, aby ste to nebrali ako dogmu a nezačali uvažovať, špiritizovať, špekulovať o tom, či to chápete presne a či to chápe presne váš sused a ako sa to vlastne má chápať, a či by sa to nedalo ešte nejako vylepšiť, spresniť...“

„Ale keď nemáte pevne stanovené body, potom ako môžete viesť aktivity a meditácie?“ spýtal sa zamračený Gampo.
„Duchovná práca bez pevných bodov si vyžaduje ešte väčšiu disciplínu, hoci nezasvätený pozorovateľ poľahky môže nadobudnúť dojem, že adept sa správa chaoticky.“

„Hoci neviem, kam presne mierite, doktor Bogdanoff, ale mám pocit, že to, čo sa nám tu snažíte predkladať, je dosť choré,“ povedal Gampo.

„Milý Gampo, koľko máte rokov?“

„Tridsať. A čo má byť?“

„A považujete sa za budhistu?“

„Samozrejme.“

„A čo myslíte - bez toho ruženca zo stoôsmych drevených guliek, bez tibetských zvončekov a šálov by ste boli menším budhistom?“

„Ja nikomu nevnucujem svoj názor,“ ohradil sa Gampo.

„To som ani nepovedal. Ale keď ste už spomenuli slovo vnucovať - otázka skôr stojí tak, či si vy sami sebe niečo nevnucujete?“

„Budhizmus ku mne prišiel, keď som mal trinásť rokov...“

„Gampo, čo myslíte, nakoľko je zrelé uvažovanie trinásťročného chlapca? V puberte každý človek hľadá únikové riešenia z jednoduchého a prostého dôvodu: v tom svete, v ktorom vládnu pravidlá, o ktorých rozhodli iní, sa jednoducho necíti dobre a začne si hľadať bájne ríše. To je úplne v poriadku. A niekedy - no naozaj zriedkakedy - aj to býva v poriadku, ak pri tom, čo si v detstve vysníval, vytrvá aj v dospelosti. Dôležité však je, aby svoje sny, ich smer a realizáciu v priebehu rokov svedomito a kriticky skúmal a podroboval skúškam. Pretože stačí jediný okamih ochabnutej bdelosti - a ťažké zámky väznice ilúzií zaklapnú. Väčšina z nás je prislabá na to, aby dobrovoľne preverovala svoje presvedčenie skúškami. Nič to. Život, tak ako plynie, čiže nevšímavo, nevyspytateľne, často zdanlivo neférovo, to urobí za nás, žiadne strachy. Ó, áno, pravdaže: nejeden západný budhista si myslí, že jeho sa životné skúšky netýkajú. Buď preto, lebo je presvedčený, že ich už má všetky za sebou alebo preto, lebo neotrasiteľne verí, že na tie zmerania síl, ktoré ho čakajú, je vďaka budhizmu dokonale pripravený. A potom je dosť veľa tých, ktorí sa dali na budhizmus - teda myslia si, že to, čomu sa venujú a čo praktizujú, je budhizmus - a zrazu sa im zazdá, že svet je vlastne bezproblémové miesto. No a on, ten svet, je skutočne bezproblémové miesto - dotyčný budhista sa zavrel do seba a prijal program istého stupňa necitlivosti. Samozrejme, na začiatku vyšiel z toho, že žiadna bytosť, ktorá sa ocitne v samsáre, sa utrpeniu nevyhne. Trik však spočíva v tom, že keď si toto uvedomíme, nevdojak sa začneme na svet trochu dívať tak, ako keby utrpenie bola len otázka vnútorného nastavenia tých, ktorí trpia, čo do istej miery naozaj platí, no akosi si s tým vnútorným nastavením trpiacich nijaký duchovný majster ešte neporadil...“

„Vaše názory sú choré,“ povedal Gampo.

„Váš názor, že moje názory sú choré, beriem, drahý Gampo. A viete, prečo? Lebo ani ja nie som dokonalý a to, čo poviem, môže mať svoj kaz. Keďže sme však rozmanití, môže sa nájsť človek, ktorému práve tá kazová časť mojich prednášok pomôže. Viete to pochopiť? Ale mohol by som povedať aj toto: moje názory vôbec nie sú choré, ale viem pochopiť, že vaša myseľ je taká zamútená, zahmlená, zastlaná v príjemnej vate ilúzií - presne tých ilúzií, proti ktorým, ako veríte, pomocou budhizmu bojujete - že správne mierený, jasný úder na citlivú strunu vo vás okamžite vyhodnocujete ako čosi choré, a pritom ako budhista by ste sa mali vyhýbať klasifikáciám typu chorý-zdravý. Drahý Gampo, nemôžem sa zbaviť pocitu, že vy ste len taký salónny budhista, v teplom, príjemne zariadenom byte, kde máte svoj oltárik, meditačné vankúše, tibetského hodvábne maľby, fotografie vami uctievaných majstrov, vonné tyčinky, sošky, cédéčka s tibetskou rituálnou hudbou... Keby ste mali stráviť mesiac v skutočnom tibetskom kláštore, oľutovali by ste aj to, že ste sa narodili... Predstavte si špinu, zimu, vlhkosť, dieru v streche cez ktorú k vám v čase dažďov zateká; predstavte si potkanov, mrzutých mníchov, ktorí fajčia cigary a dole, v uliciach mestečka kšeftujú alebo hrajú na hracích automatoch... Gampo, ako by ste sa cítili, keby ste to všetko mali zažiť? Ale viete čo? Myslím si, že je správne, že budhizmu sa môžete venovať v dobre vykúrenom pohodlí svojho bytu a stretávať sa s ľuďmi, s ktorými máte spoločné témy. Myslím si, že je správne, že žijete v takomto obale, v takomto dobre vystlanom inkubátore svojich záľub. Je totiž nebotyčná blbosť žiadať od niekoho, aby duchovne dozrieval v podmienkach, ktoré sú pre zdravie tela nepriaznivé. Kto si sám vyberá pustovnícke nepohodlie, vystavuje sa nebezpečenstvu, že sa prehupne na druhú stranu koňa - na stranu masochistického potešenia. Potom je to aká skúška? Kadejaké mníšky - najmä zo Západu - ktoré trávia desiatky rokov v odľahlých jaskyniach, nie sú pre mňa hrdinkami. Viete, prečo? Pretože, človek je rafinovane skonštruovaný stroj a nikdy mu nie je umožnené, aby robil to, na čo nemá. Inak povedané: ten, kto nemá potrebné danosti a sklony, aby v jaskyni žil, buď do jaskyne nepôjde, alebo ak pôjde veľmi rýchlo ochorie alebo zomrie. Ale prečo vlastne ľudia cítia potrebu urobiť niečo, čo by bolo výstredné a najmä nebezpečné? Lebo toto sebaohrozovanie je asi jedným z hlbinných znakov človeka. Lenže potom ten, kto sa venuje adrenalínovým športom je v podstate ako pustovník v jaskyni, či preháňam teraz? Ale jaskyňa vôbec ponúka jedno nebezpečné podobenstvo - kuklu, lež nie takú, ktorá by sa niekam vyvíjala. Väčšina obyvateľov tejto planéty žije - metaforicky povedané - jaskyniach svojich každodenných automatizmov, návykov, reflexov... Ak sa potom niekto vyberie do skutočnej jaskyne, pôsobí dojmom ako dieťa, ktoré si podobenstvá vykladá doslovne. Nie je to smiešne? Celoživotnou úlohou človeka je predsa vyliezť z jaskyne, zliezť zo stromu, pozrieť si ako svet pracuje... Jeden si nemôže povedať, že už vie, ako svet pracuje a preto odíde do jaskyne. Čo ak je to mylné rozhodnutie? Akú šancu má posúdiť správnosť svojho rozhodnutia ten, ktorý už je v jaskyni? Isto mi dáte za pravdu, že na poznávanie sveta niekedy nestačí jeden ľudský život. A teraz si predstavte, čo to musí byť za nafúkanca, ktorý sa ako dvadsať- alebo tridsaťročný, čiže vo veku takpovediac holobriadka, odoberie do jaskyne aj s vysvetlením, že už vie, o čom je svet a že stačilo? Ale vôbec je vzrušujúce preskúmať, pod vplyvom čoho sa rozhodujeme pre tú alebo onú duchovnú cestu. Predpokladajme, že budhizmus je skutočne cesta, ktorá vedie k čistej mysli. Ale je všetko v poriadku, keď k rozhodnutiu vydať sa touto cestou dospejeme v čase, keď je naša myseľ ešte plná nečistôt a s istotou ešte nevieme povedať, ktorá z tej zmesi nečistôt - presne ktorá najväčšia, najsilnejšia, najvplyvnejšia nečistota - spustila v nás túžbu po ceste budhizmu? Asi budete namietať, že koniec koncov, človek sa pre niečo rozhodnúť musí. Iste, ja len hovorím, že sa má spytovať, kým je to len možné, a to aj za cenu, že by ho to priviedlo k dočasnej duchovnej paralýze. Lebo ak sa pre nejakú duchovnú cestu rozhodneme preto, lebo sa nám niečo v tomto svete nepáči, alebo chceme ísť proti svojim rovesníkom, rodičom, zvyklostiam svojej krajiny, ba aj proti sebe samému, tak sa potom zvolená duchovná cesta stane len ďalším voľnočasovým koníčkom, milou, ľúbeznou zábavkou, prázdnou ako väčšina zábaviek tohto spochabeného - ak vôbec spochabeného - sveta...“

„A aké riešenie teda... majstre... navrhujete?“ spýtal sa chladno Gampo.

„Nič zvláštne. Len aby ste premýšľali, zvažovali zvažované, premysleli ešte raz a ešte raz niekoľkokrát premyslené. Myslím si, že to nie je až také náročné, či áno?“

„To môže viesť k dlhodobým cvičeniam, na ktorých stavala tradícia,“ povedal Schlossman. „Lenže najmodernejšia veda a chaos-mágia ukázali, že tradičné, napríklad jogínske a iné asketické cvičenia sú zbytočné a nezmyselné!“

„Ako sa to vezme, Schlossman, ako sa to vezme...“

„Existuje predsa takzvaná štvrtá cesta,“ povedal Schlossman. „Teda cesta náhlej inšpirácie, ktorá nie je zdĺhavou a namáhavou cestou jogína, mnícha či fakíra.“

„Správne, Schlossman,“ povedal Bogdanoff. „Taká cesta skutočne existuje a asketické úsilie na duchovnej ceste u väčšiny dopadne, zen-budhisticky povedané: ako leštenie tehly. No nepovedal by som, že opakované tréningy nemajú svoj význam...“

„Chcete hovoriť o zlatej strednej ceste?“ spýtal sa Schlossman.

„A viete, že ani nie. Zlatá stredná cesta vždy zaváňa akýmsi pohodlím. Mám na mysli niečo iné. Iný druh úsilia.“


Magistra Aglaja





pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 16897   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE