ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:47940

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 102 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: JamesGlone

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



ÚSTRANIE
@ čítanie na víkend     9.11. 07, 01:45

Kapitola tretia,
v ktorej sa čitateľ dozvie o ďalších zdanlivo neuchopiteľných úkazoch

Doktor Bogdanoff najprv počkal, kým mu asistent položí na stolček omamne rozvoniavajúci mätový čaj z Maroka, potom z tučného fascikla, ktorý mu spočíval na kolenách, vytiahol hárok popísaného papiera.

„Toto je ten referát, o ktorom som vám včera hovoril,“ povedal a dodal: „Dúfam, že každý ste si našli pohodlné miestečko a že ste pripravení vstrebávať informácie, o ktoré sa chcem s vami podeliť.

Bogdanoff sa na okamih odmlčal. Pohľadom prebehol po poslucháčoch, ako keby ich chcel spočítať. Keď ustali posledné mrvenia, zahniezdenia a šepoty, nasadil si okuliare a pustil sa do čítania:

„Som muž v stredných rokoch a to, čo bude nasledovať, som spísal na podnet doktora Bogdanoffa. Hneď na začiatku vás požiadam, aby ste mi prepáčili nepresné vyjadrovanie, nemôžem sa pochváliť vytríbenou štylistikou, nie som človek od pera. Nevšedné javy, o ktorých sa chystám písať, väčšina ľudí pozná, no považuje ich za číre výplody bujnej obrazotvornosti, teda za čosi, čoho by sa človek mal zbaviť už v prvých rokoch dospievania. Ide o javy, ktoré možno označiť za strašidelné. Isté skúsenosti mi bránia v tom, aby som sa uspokojil s vysvetlením, že mám priveľmi živú fantáziu. Od doktora Bogdanoffa viem, že psychologická literatúra neprekonanie úzkostných stavov vychádzajúcich z viery v prízraky považuje u dospelého človeka za prejav detinskosti, čiže istej nezrelosti. Možno som naozaj zaostalý, možno ma naozaj mučia naivné a primitívne fantázie, akosi však tuším, že s podobnými stavmi v tichosti zápasí oveľa väčší počet ľudí, než si vieme predstaviť. Možnože aj - a to teraz vyznieva velikášsky - väčšina obyvateľov tejto planéty. Je mi však jedno, či ma budú považovať za zaostalého alebo za šialenca, svoje pozorovania sa budem usilovať opísať čo najvernejšie.

Už od detstva som si predstavoval, že v tmavých zákutiach záhrady mojej starej mamy prebývajú nehmotné, no zato viditeľné bytosti. Neboli to strašidlá, ale, v rokoch môjho nepokojného detstva, priatelia, spojenci. Niečo ako víly či anjelskí strážcovia, pomocníci. Napísal som, že boli nehmotní, no viditeľní. Uznávam, znie to trošku divoko, ale hneď vysvetlím, ako som to myslel. Všimol som si, že keď sa niečoho bojím, alebo sa na niečo teším, zvyčajne to uvidím, lež nie očami fyzickými, ale akoby vnútri, v lebke, akoby na premietacom plátne napnutom za očnými buľvami, mimo dosahu očných nervov. Ako to vysvetliť rukolapnejšie? Ako keby mozog mal vlastné oko, ktorým sleduje vnútorný film mysle. Poviete si, ten vnútorný film je presne to, čomu sa hovorí fantazírovanie. Osmeľujem sa tvrdiť, že fantazírovanie je z iného súdka. Tak potom ide o halucináciu, namietnete. Moja odpoveď je opäť nie. Pri fantazírovaní má človek väčšinou zavreté oči, alebo sa prinajmenšom oddáva driemotám denného rojčenia; pri halucinácii má oči otvorené, možno až desom vytreštené, a jeho vidina je takpovediac trojrozmerná, temer až hmatateľná. Mnohí halucinujúci, aspoň tak vravel doktor Bogdanoff, zachytávajú aj hmatové vnemy. Halucinácia je útok na zmysly. Počul som o prípadoch, keď sa niekomu intenzívne zdal nejaká vôňa - vôňa parfumu, ktorý používal niekto dávno mŕtvy. Veda určite vie vysvetliť, ako v mozgu vzniká halucinácia. Napriek tomu som presvedčený, že existujú mátožné vidiny, ktoré nevznikajú v mozgu, ale mimo neho, no i na tie sa časom nájde nejaké vedecké vysvetlenie. Ja sa však nechystám hovoriť ani o halucináciách ani o mátohách.

Hovorím, ja vnímam tie zvláštne vizuálne úkazy akoby vo vnútornom kine. Teraz si určite poviete, aha, zmučený mozog sa so mnou zahráva. Ja na to odpoviem zasa nie, pretože, a teraz nasleduje to najdôležitejšie, čo sa týka mojich pozorovaní: úkazy sa totiž viažu na určité miesta. To znamená, že určitú prízračnú manifestáciu takpovediac nadprirodzených síl, nevídam hocikde a hocikedy. Aká interakcia prebieha teda medzi mojím mozgom a určitým konkrétnym miestom?

V detstve som svojich priateľov z nehmotného sveta stretával len na konkrétnych miestach starorodičovskej záhrady. Neskôr, v puberte, keď sme sa s priateľom oddali čítaniu hororových románov a komiksov, často sme sa za jesenných večeroch potulovali po opustených cintorínoch, dúfajúc, že uvidíme nejakých svetielkujúcich duchov nad hrobmi. Neuvideli sme žiadnych. Vyvaľoval som oči do tmy, svaly a nervy napäté, ale nič sa pred nosom nezamihotalo. Zato v mojej mysli, v mojom lebečnom kine som príšery videl tak jasne, že by som ich mohol, keby som mal výtvarné nadanie, bez ťažkostí a detailne nakresliť. V priebehu nasledujúcich rokov sa mi dostali do rúk nejaké knižky o šamanizme a s priateľom sme si povedali, že preskúmame, v akej podoby sa v okolitých lesoch manifestujú prírodné sily. Nočnými lesmi sme blúdili celé hodiny, tma ako vo vreci nútila mať oči naširoko otvorené a ja som - opäť len v tom svojom vnútornom kine - videl rôzne maškary, ako keby si lesní duchovia nasadili pestrofarebné papierové masky čínskych novoročných levov a drakov. Môj priateľ nevidel nič. V jeho vnútornom kine sa premietanie nespustilo. Nazdávam sa, že aj keby sa bolo spustilo, určite by bol videl niečo iné ako ja, jeho príšery by mali iné podoby. A možno by to ani neboli príšery.

Od mojich lesných potuliek prešlo niekoľko rokov, našiel som si prácu v hlavnom meste, oženil som sa, s manželkou bývame vo vlastnom byte. A teraz sa dostávam k jadru mojej správy. Prv, než sme sa nasťahovali do vlastného, pretĺkali sme sa po privátoch. Prvý z nich bol azda najpozoruhodnejší.

Bol to priestranný byt na okraji starého mesta, v medzivojnovom období tam sídlila živnostenská banka. Výmera prevyšovala sto metrov štvorcových. Izby - tri - mali vysoký strop, okná veľké, v zime sa to tam ktovieako nevykúrilo. Napriek veľkosti okien, do bytu veľa svetla neprenikalo - z jednej strany zacláňali mohutné orechy a gaštany, z druhej zástavba na druhej strane ulice. Pod ulicou prechádzal tunel, a keď ním električka prechádzala popod hradný kopec, predmety na stoloch sa otriasali a v parketách takisto bolo cítiť chvenie. Ale aby som to veľmi nenaťahoval: často sa mi zdalo, že v obývačke čosi je. Myslím, že to malo tvar ľudskej nohy. Predstavte si členok a k tomu chodidlo. Tá noha bola však gigantická, zaberala takmer celú obývačku. Vyrastala zo stropu a chodidlo spočívalo na gauči, dokonca bolo dlhšie ako gauč, div ho nerozmliaždilo. Nohu som videl vnútorným zrakom. Napríklad ráno, keď som sedel v kuchyni a popíjal čaj, nevedel som sa zbaviť pocitu, že noha v obývačke sa opäť zviditeľnila. Šiel som teda do obývačky, aby som si svoje tušenie overil. Nič tam nebolo. A predsa bolo. Veď som to videl pred sebou, v kine svojej lebky! Hovorím, keby som mal trošku viac talentu, vedel by som to nakresliť.

K tomuto bytu sa však neviazala len jedna vidina. Boli ešte dve. Jedna z nich bola spätá so spálňou. Veľmi často som mal pocit, že keď zrazu vojdem do spálne, nájdem na prikrývke našej manželskej postele obrovský čierno-červený, krvavý fľak a uprostred neho otvorené, rozkmásané útroby akejsi neopísateľnej bytosti. Samozrejme, nikdy nič také v skutočnosti sa nestalo. No úzkosť, že jedného dňa to tam bude, ma neprestávala prenasledovať. Začalo ma zaujímať, prečo práve tieto, prečo práve takéto a nie iné, aspoň trošku povedomé obrazy ma ťažia. Na nič som neprišiel. Viem však určite, že tie úkazy nepochádzali ani z kníh, ani z filmov - boli pre mňa úplne neznáme, neviem, kde sa v mojej hlave (a len v mojej hlave vôbec?) nabrali. Doktor Bogdanoff mi neskôr vysvetlil, že mohlo ísť o energetické manifestácie ducha miesta. Kto vie? Možno. Prejdem však k ďalšiemu videniu - to sa tiež týkalo spálne, teda našej postele. Neraz som mal pocit, že za posteľou, na manželkinej strane, kdesi medzi nočným stolíkom a oknom sa čosi krčí. Vyzeralo to ako beztvará čierna kopa čohosi, čo ja viem, napríklad jesenného lístia pokrytého čiernymi chlpmi. No a uprostred tej kopy blčala dvojica neľudských, zelených alebo žltých očí. Kopa o čosi prevyšovala posteľ, mohla byť tak poldruha metra vysoká a väčšinou som ju vnímal okolo súmraku.

Po dvoch rokoch, ktoré sme strávili v tomto priváte, sa majiteľ bytu rozhodol byt predať a tak sme si museli hľadať ďalší byt. Zanedlho sme ho našli, mal výbornú polohu, neďaleko môjho zamestnania. Tešil som sa, veď som tajne dúfal, že videnia ma sem nebudú nasledovať. Intuitívne som tušil - vtedy som ešte nepoznal vysvetlenia doktora Bogdanoffa - že nejakým spôsobom sa viažu ku konkrétnemu miestu. Nuž, v istom zmysle som sa nemýlil. V novom prenajatom byte, pocity, že tu kdesi je noha, prípadne krvavé útroby a zlovestná kopa niečoho za posteľou, ma opustili. Netrvalo však ani týždeň, a aj tento byt vyprodukoval svoj úkaz.
V noci, keď ma prebudila malá potreba a vybral som sa zo spálne na záchod, zmocňovalo sa ma tušenie, že v kuchyni, do ktorej som videl z predizby, kde boli kúpeľňa a záchod, stojí niečo vysoké, vyššie než dva metre. To niečo malo byť samozrejme čierne a malo to mať na sebe čosi ako kutňu; hlava sklonená, akoby smutno zahľadená do zeme, navyše, no neviem presne, akoby prikrytá kapucňou. To čudo malo črty človeka, no pokojne to mohol byť aj nejaký obludný kozmický hmyz alebo kríženec niekoľkých živočíšnych druhov, čo ja viem? V tomto byte som iné videnia nemával. Zdá sa, že charakter tohto bytu sa zosobňoval v tejto temnej, vysokej, do kutne zahalenej siluete.

Po roku moja manželka dostala prácu na inom konci mesta a tak sme sa odsťahovali. Vzali sme si hypotéku a nasťahovali sme sa do krásnej, svetlej novostavby. Tajne som veril, že čerstvá stavba nemôže produkovať mátožné priemety svojej okultnej podstaty. A viete, čo? Môže. Tentoraz sa moje videnie nenormálnych entít spája s predsieňou. Keďže naša spálňa má presklené dvere, keď ležíme, mám strach pozrieť sa tým smerom, lebo sa mi neprestajne natíska predstava, že tam uvidím hlúčik čiernych postavičiek. A keď nemôžem zaspať a rád by som šiel do kuchyne a uvaril si čaj na upokojenie, alebo by som si sadol na pohovku do obývačku a prečítal si nejakú knihu, radšej zostanem v posteli, pretože sa nechcem zraziť s hlúčikom čiernych postáv. Myslím si, že tie čierne postavičky sú duše zosnulých diabolských detí. Čo však majú spoločné s touto novostavbou? A so mnou? A s mojím manželstvom? Raz som navštívil jednu jasnovidku, a tá mi povedala, že jediný spôsob, ako sa prestať báť týchto videní, je spýtať sa ich čo chcú. Nemyslím si, že som na to zvedavý.“

„A to má byť akože koniec?“ spýtala sa zachrípnutým hlasom Deliah.

„Nie,“ povedal Bogdanoff. „Správa pokračuje ďalej, má ešte niekoľko strán, ale tým vás nechcem unavovať, dotyčný už len rozoberá terapeutické sedenia, ktoré absolvoval pod vedením niekoľkých lekárov. “

„Podľa mňa je to cvok,“ vyhlásila Deliah.

„Cvok nie väčší ako hockto iný. Cvok je ten, kto tvrdí, že sa nebojí strašidiel a že strašidlá vlastne neexistujú,“ povedal Bogdanoff.

„Nakoniec skončíme pri špiritistickom stolčeku,“ konštatoval novinár Štefan.

„To nie,“ odvetil Bogdanoff. „Môžem vás ubezpečiť, že špiritistické seansy tu nehrozia. Písomná spoveď, ktorú som vám dnes prečítal, mala poslúžiť len ako úvod k tomu, čo nazývame transferenciou.“

Magistra Aglaja








pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 17635   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE