ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:44037

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 87 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: Williamhof

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



SEX NA OBEŽNEJ DRÁHE
@ alternatívne vedy     19.7. 07, 02:33

Meno prvého kozmonauta Jurija Gagarina dnes pozná takmer každý, podobne ako aj meno prvej ženy vo vesmíre Valentiny Tereškovovej. Naproti tomu nie je zatiaľ známe žiadne meno prvého človeka počatého alebo narodeného za hranicami našej planéty. V šesťdesiatych rokoch sa však vo vtedajšom Sovietskom zväze za prísneho utajenia údajne pripravoval unikátny experiment s vyslaním kozmickej lode Voschod s trojčlennou posádkou na palube. Ľudmila Tokovová a jej muž, veliteľ lode mali vraj uskutočniť akt, ktorého výsledkom mohla byť gravidita kozmonautky. Žiadna senzácia sa však nekonala - po smrti generálneho konštruktéra Sergeja Koroljova v roku 1966 udelil jeho nástupca Valentin Gluško priority iným programom, ktoré sa bez podobných experimentov zaobišli. Výzvu a súčasne i etickú dilemu takéhoto snaženia svojho času priliehavo formuloval Isaac Asimov, keď predvídal, že počatie a celý vývoj ľudského zárodku až po pôrod sa raz stane jedným z najväčších pokusov na človeku.

Erotické kratochvíle alebo experiment?

Sexuálny styk medzi kozmonautmi a kozmonautkami na orbitálnej dráhe je vraj dnes jednoznačne zakázaný. Dôvodom je práve riziko otehotnenia. Aspoň tak to tvrdil v júni 2001 ruský kozmonaut Talgat Musabajev v rozhovore pre denník Russkaja gazeta. „Niekoľko serióznych vedeckých komisií zameraných na etiku kozmickej medicíny došlo nezávisle na sebe k záveru, že sexuálny styk je vo vesmíre nežiadúci, pretože sa absolútne nevie, aký vplyv by mal stav beztiaže na vývoj plodu, pokiaľ by kozmonautka otehotnela“, zdôraznil Musabajev. „Ostatne sme k nejakému sexu ani nemali príležitosť, keďže aj Američania sú v tomto ohľade veľmi disciplinovaní“, dodal s úsmevom pri otázke na pobyt astronautky Marsh Irvinsovej vo februári toho istého roku na medzinárodnej vesmírnej stanici ISS.

Prvý slovenský kozmonaut Ivan Bella sex vo vesmíre nezažil, aj keď pri návšteve v redakcii Košického Korzára 13. mája 2004 pripustil, že by nešlo o žiaden problém: „Dá sa to aj tam, zaujímavé je, že kvôli beztiažovému stavu nikomu v kozme nevisí. Nejedna manželka by zrejme bola rada. Dokonca, ani čo sa týka polôh, by nebol problém. Vďaka stavu beztiaže tam nemusí byť žena položená na nejakej podložke, či posteli. Je tam viac možností na experimentovanie“, zavtipkoval slovenský kozmonaut pred prítomnými novinármi.

Pravda však bude predsa len trochu iná, sex vo vesmíre je veľmi obmedzený takpovediac z technických dôvodov, aj keď ľudskú dôvtipnosť v tomto smere nemožno veľmi podceňovať. Zladenie vzájomných pohybov v bezváhovom stave totiž vyzerá úplne inak, ako na Zemi, kde vládne gravitácia a sexovanie vo vesmíre nie je vonkoncom nič jednoduché. „V tej istej chvíli, kedy on k nej prirazí, ona mu odletí k protiľahlej stene“, lapidárne vysvetľuje jeden z ruských medicínskych špecialistov.

Mimo akejkoľvek diskusie ostáva aj fakt, že na našej planéte sa fyzickému spojeniu darí omnoho lepšie - človek si naraz uvedomí niečo, nad čím sa nikdy predtým ani len nezamyslel. „K úspešnému množeniu ľudského rodu je potrebná nielen príťažlivosť sexuálna, ale aj gravitačná“, ako si dôvtipne povšimol jeden z komentátorov, ktorý vzápätí aj dedukuje: „Preto bude kozmický sex ešte dlho exotickým dobrodružstvom pre veľmi úzky okruh vyvolených.“

Milovanie vo výške nad desať kilometrov však ako svojrázne hobby priťahuje aj niektoré dvojice, ktoré si rande na obežnej dráhe zatiaľ nemôžu plánovať. Tlačou už pred pár rokmi prebehli správy o existencii „Klubu 10 000“, združujúcich všetkých, ktorí absolvovali sex počas cestovania leteckou linkou. Snaha o exkluzívne členstvo v klube vraj minulosti už viakrát viedla k situácii, kedy sa pred toaletami dopravných lietadiel niekedy vytvárali celé rady záujemcov. A zrejme na tom niečo bude, keďže koncom februára 2004 priniesli spravodajské agentúry správu o tom, ako jedno z takýchto lietadiel musela na letisko odprevadiť dve americké stíhačky. Polícia „záchodové duo“ po pristátí bez okolkov okamžite zatkla, prehľadala a vypočula, ukázalo sa však, že išlo o planý poplach, keďže dvojica uzamknutá na toalete bola zjavne zaujatá niečím iným ako prípravou únosu, či explózie, ako sa bezpečnostná služba v lietadle pôvodne domnievala. Nuž, zdá sa, že vo veku boja proti terorizmu nie je prijatie do Klubu 10 000 vôbec jednoduchou záležitosťou ...

Let do vesmíru ako sexmisia

Už v polovici osemdesiatych rokov sa západní odborníci zhodli na tom, že muž a žena, ktorí by sa hodlali milovať pri nulovej gravitácii potrebujú ku svojej kratochvíli špeciálnu konštrukciu. Už citovaný ruský kozmonaut Talgat Musabajev je pevne presvedčený, že ak zdržanlivý názor na sex vo vesmíre zdieľajú aj americkí experti nemohlo na palubách kozmických lodí dôjsť ani ku tajnému milovaniu: „Doteraz nikdy k tomu nedošlo, aj keď sa okolo toho mnoho narozpráva.“

Naproti tomu francúzsky autor Pierre Kohler vo svojej knihe „Posledná misia“ (La Derni è re Mission) jednoznačne tvrdí, že so sexom v kozme obe vesmírne veľmoci experimentovali, aj keď to americké a ruské kozmonautky popierajú.

Ďalšia vlna povestí o nezvyčajných praktikách vo vesmíre začala obiehať v auguste 1982, kedy v spoločnosti štyroch mužov pobývala na palube Saljutu 7 vtedy tridsaťpäťročná sympatická Svetlana Savická - druhá žena vo vesmíre ešte pred Sally Rideovou, prvou Američankou vo vesmíre - a pobyt na orbitálnej stanici si za podobných okolností zopakovala ešte aj v júli 1984. Aj keď sa podľa predpisov prezliekala za zástenou, zdieľala spolu s ostatnými mužmi spoločné spacie oddelenie. O fyzické milovanie sa podľa nepodložených informácií mala pokúšať aj dvojica Richard Mullane a Judith Resnicková zaradení do astronautického tímu v roku 1978 počas letu raketoplánu na obežnej dráhe. Snímače upevnené na ich telách mali potom zaznamenať a lekárom v pozemskom stredisku sprostredkovať naozaj neobvyklé telemetrické údaje. O sedem rokov nato sa zase priznala britská astronautka Helen Sharmanová, vtedy slobodná a dvadsaťosemročná žena, že sa jej na palube Miru dostalo v spoločnosti ruských kolegov Krikaljova a Arcebarského „fantastických zážitkov“, ktorých povahu ale neupresnila. Aj keď ju objektív kamery nasnímal, ako sa v obytnej časti stanice vznášala v apartnej ružovej nočnej košeli, v kritickej chvíli boli všetky kamery vypnuté ...

V septembri 1992 sa v posádke letu STS-47 Endeavour ocitol aj štyridsaťročný podplukovník letectva Mark Charles Lee a jeho o rok mladšia bezdetná manželka Nancy Jan Davisová, kozmická biologička, pričom sa zblížili a zobrali ešte počas letovej prípravy. Bulvárna tlač vtedy špekulovala o ich údajnom poverení uskutočniť milostný akt vo vesmíre, čo bola predstava, ktorá v takej úctyhodnej inštitúcii ako je NASA vzbudila poriadny rozruch, keď na tlačovej konferencii jeden z jej oficiálnych predstaviteľov vyslovil obavu z nemiestnej škandalizácie: „Obávame sa, aby sa v spoločnosti nevytvoril dojem, že sme za peniaze daňových poplatníkov zriadili na kozmickej stanici akýsi medzigalaktický bordel.“ Zaujímavé na tom však je, že NASA sex vo vesmíre priamo nezakazuje: „Spoliehame na profesionalitu a zdravý úsudok našich astronautov“, vysvetlil v marci 2000 tlačový hovorca americkej vesmírnej agentúry Ed Campion. Trištvrte roka po návrate z vesmíru si Nancy Davisová a Mark Lee žiadneho potomka z pôrodnice nepriviezli, dokonca sa po niekoľkých rokoch rozviedli. Ak sa aj počas päťdesiatej misie raketoplánov niečo neobvyklého aj udialo, ostalo to naďalej tajomstvom.

Naproti tomu sa Rusom podobný experiment predsa len nepodarilo utajiť. Lekár - kozmonaut Valerij V. Poljakov a letová inžinierka Jelena V. Kondakovová mali mať milostné styky počas svojich dlhodobých pobytov na stanici Mir na prelome rokov 1994 a 1995. Túto informáciu uviedol s odvolaním sa na zistenie gréckeho novinára Thanassisa Vembosa aj Peter Pesavento na stránkach odborného časopisu Quest venovanom histórii kozmonautiky. Kondakovová, manželka kozmonauta Valerija Rjumina, ktorá strávila na Mire s dvoma mužmi takmer pol roka mala potvrdiť, že sa tam „niečo stalo“, čo ruský špecialista sledujúci z pozemského strediska dianie na palube označil za „povážlivé“.

„Pri dlhodobom lete môžete prežívať sexuálne sny, dokonca aj za účasti ženy, ktorá je členom posádky“, priznal neskôr Valentin Poljakov, ktorý strávil na Mire nepretržite neuveriteľných 438 dní. „Ale aj pritom môžete ostať zdržanlivým, nedopúšťať sa nejakých neprístojností, naopak môžete skladať žene komplimenty pripomínajúcej jej príťažlivosť a psychologicky ju podporovať.“ V súvislosti so správou, že Američania uvažovali o „špeciálnej bábike“ vo výbave astronautov pre ďaleké kozmické cesty doktor Poljakov, dnes už námestník riaditeľa Ústavu pre lekárske a biologické problémy odmieta takúto náhradu na základe skúseností členov polárnych a námorných výprav ako holý nezmysel, keďže sexuálny život na palube kozmickej lode považuje za normálny jav. Napriek tomu po pobyte na Mire nezabudol upozorniť: „Nedostatok sexuálneho uspokojenia nebol zatiaľ dôvodom k predčasnej interrupci po žiadnom kozmickom lete, ani neviedol k nejakým problémom na palube stanice.“

Celibát podmienkou letu na Mars?

Začiatkom mája 2004 uviedol britský denník The Indenpendent správu na základe rokovania vedeckej konferencie „O ľudskej budúcnosti a vesmíru“, na ktorej doktorka Rachel Armstrongová, prehlásila, že NASA v súčasnosti zvažuje riešiť problém dlhodobých vesmírnych letov chemickou sterilizáciou astronautov. Pokiaľ ide o konkrétne projekty americká Národná agentúra pre letectvo a vesmír sa najviac obáva o osud expedície na Mars.

The Indenpendent k tomu ponúkol analógiu ku istému druhu praxe počas kasárenského života, koniec-koncom pre rokom 1989 známej aj bývalým brancom Československej ľudovej armády, kedy vojaci dostávajú do čaju, či kávy bróm, aby s nimi toľko nezmietalo libido. Otázne je, do akej miery by bolo takéto opatrenie produktívne, o delikátnom etickom aspekte záležitosti ani nehovoriac. Britský expert Peter Bond k tomu novinám poskytol rozhovor, v ktorom zase zastával názor, že na Mars by mala letieť posádka, ktorej zloženie by sa pohybovalo v priemernom veku okolo 50 rokov. Ako vysvetlil, „takíto ľudia už majú rodiny a navyše sa nebudú obávať možných rizík radiácie, keďže ich profesionálny život sa blíži ku koncu.“

Psychológovia sa však napriek tomu domnievajú, že psychika astronautov by sa nemala podceňovať predovšetkým tým, že sex je doposiaľ silne tabuizovanou témou všetkých vedeckých diskusií o letoch do vesmíru. „Je bláznivé a možno aj nebezpečné si zasierať, že sa dlhodobé kozmické lety budú líšiť od akéhokoľvek zamestnania, kde vedľa seba pracujú muži a ženy“, prízvukuje doktorka Patricia Santyová, psychiatrička z Texaskej univerzity v Gelvestone a bývalá lekárka z riadiaceho strediska NASA v Houstone. „Sex je normálnou súčasťou ľudského chovania.“ „S perspektívou dlhotrvajúcej kozmickej misie je ťažké ignorovať otázku sexuality“, súhlasí s ňou doktor Lawrence A. Palinkas z Národnej akadémie vied a profesor na Univerzite Južnej Karolíny, podľa ktorého by mal obojsmerný let šesť až osemčlennej posádky k Červenej planéte trvať okolo 30 mesiacov. Rovnako tak vyjadril svoj údiv, prečo NASA, ktorá si robí starosti o zdravotný a psychický stav astronautov ani slovom nezmieni možné problémy sexuologického charakteru. To je ako sa zdá, veľký pokrok od myšlienky, akú v apríli 1988 zastával napríklad vtedajší riaditeľ Ústavu pre lekárske a biologické problémy v Moskve Anatolij Grigolijev, keď tvrdil, že sa s americkými kolegami už predbežne dohodli: „V prvej medziplanetárnej expedícii nebude nijaká žena. Jej prítomnosť by bola len rušivým elementom.“

„Na dlhodobé lety by sa mali vyberať buď monosexuálne posádky, alebo manželské dvojice, ktoré už spolu dlho žili na Zemi“, povedal zase známemu kozmonautickému komentátorovi Karlovi Pacnerovi doktor Milan Morávek z Výskumného ústavu psychiatrického v Prahe. „Ak tam vznikne nejaký nepomer, vynoria sa rušivé vzťahy - ľudia, ktorí nie sú favoritmi, sa budú cítiť ochudobnení. Na Zemi môže byť niektorá žena nepríťažlivá, ale za mnohomesačného kozmického letu, odlúčenia od Zeme, rodiny a priateľov sa môže stať sexuálne zaujímavou. To by bolo veľmi nebezpečné.“

Rusi a Američania zatiaľ nemajú žiadne relevantné skúsenosti z dlhodobého spoločného pobytu mužov a žien vo vesmíre okrem polárnych misií a niektorých laboratórnych pokusov. Zaujímavú skúsenosť vyvodili ruskí experti z Ústavu pre lekárske a biologické problémy, keď v pozemských podmienkach simulovali pobyt kozmonautov v replike medzinárodnej kozmickej stanice ISSN. V rámci projektu SFINCPS-99 sa v nej v priebehu deviatich mesiacov vystriedalo niekoľko rozličných posádok. Po skončení pobytu kanadská psychologička Judith Lappierová spomenula nepríjemný incident v podobe krvavej hádky do ktorej sa dostali jej dvaja ruskí kolegovia potom, ako sa ju jeden z nich pokúsil niekoľkokrát pobozkať spôsobom, aký ona samotná označila za „sexuálny“. Následne boli na dvere oddeľujúce jednotlivé národné moduly umiestnené kódované zámky, ktoré mali zamedziť ďalším roztržkám a vydeliť aspoň nejaké súkromie pre členov experimentálneho komplexu.

„Ľudia sú veľmi elementárni pri prejavoch emócii týkajúcich sa partnestva a sexu“, nechala sa na margo tejto udalosti počuť psychologička Carol Ellisonová a navrhuje, aby sa pri výbere posádky na Mars prihliadalo aj ku sexuálnemu temperamentu jednotlivých členov posádky. „Sex môže pomáhať, ale môže aj škodiť v závislosti od toho, koľko je v kolektíve ľudí, aké medzi nimi panujú vzťahy a čo vôbec sex pre nich znamená. Možno by bolo riešením vybrať ľudí, ktorí pociťujú jeho menšiu potrebu alebo, ako krajné riešenie, neužívajú sexuálne praktiky ako formy vlastného sebapotvrdenia.“

Zdá sa však, že samotní kozmonauti považujú „sexuálny problém“ pri pobyte vo vesmíre za prehnane exponovaný. Za všetky názory môže hovoriť napríklad Musa Manarov, ktorý v rokoch 1987 až 1988 strávil viac ako jeden rok na kozmickej stanici Mir: „Samozrejme, že je veľmi ťažké byť bez ženy, ale zase sa nemusíte báť rozmanitých prekvapení. Mladý človek by to mal vydržať aj tri roky a až sa vráti späť na Zem, budú ho milovať všetky.“

Pekná myšlienka, hoci - povedzme to otvorene - Musu Manarova pozná dnes už iba máloktorá.

Desať polôh kozmickej Kámasutry

Diskusiu o intímnom živote na obežnej dráhe pred siedmymi rokmi oživil už spomínaný francúzsky publicista Pierre Kohler. „Posledná misia“, senzačne ladená kniha, v ktorej sa venoval predovšetkým Miru vychádzala z údajnej štúdie NASA vedenej pod číslom 12-571-3570. Tá mala sumarizovať výsledky počítačovej simulácie zameranej na modelovanie vhodných sexuálnych polôh pri nulovej gravitácii - v praxi ich potom mali vyskúšať v roku 1996 počas letu raketoplánu STS-75 Columbia.

Zatiaľčo sa aj mne medzičasom dostala do rúk jedna z výpravných publikácií propagujúca vo veľkom formáte Ovidiove „ars amataria“ slovom i obrazom 365 polôh milovania, na každý deň jednu, môžeme vysloviť celkom oprávnenú obavu, že drvivá väčšina z nich je pre bezváhový stav absolútne nepoužiteľná. Počítač pre kozmonautov totiž ako realizovateľných nevybral viac ako desiatku vhodných pozícií. Pri šiestich musia byť dvojice spojené navzájom postrojmi, či pásmi, prípadne v nafukovacom tuneli a vo zvyšných prípadoch sa počíta s približovaním partnerov iba prostredníctvom vlastných končatín a svalovej námahy. „Misionárska poloha je jednoduchá iba na Zemi, kde vás príťažlivosť drží prišpendlených k podložke, zatiaľčo vo vesmíre by ste sa začali ihneď otáčať“, komentuje autor „Poslednej misie“.

Ako sa dalo čakať, americká vesmírna agentúra pravosť tohto dokumentu napadla a označila ho za žart, ktorý sa na internete objavil v roku 1995 a bol odoslaný zo servera Iowskej štátnej univerzity. Pravdou však ostáva, že technika milovania vo vesmíre sa predsa len stala predmetom inovačných štúdií. „Sexuálny akt v kozmickom priestore je možný iba vtedy, pokiaľ je jeden z partnerov pripútaný“, mieni doktor Guido Muttke, ženký lekár, ktorý sa touto problematikou dlho zapodieval. „Každá menej pevná fixácia by viedla k tomu, že by sa obe telá pohybovali ako steblá trávy vo vetre a dokonanie aktu by bolo vylúčené.“ Aj keď by sa mohlo zdať, že sa tým vytvára úplne nový priestor pre erotické fantázie, existujú pre vesmírnu loď alebo orbitálne stanice zatiaľ iba dve realizovateľné polohy z repertoára kozmickej kámasutry. Prvá počíta s použitím inštrumentu, pre aký odborníci z NASA vymysleli eufemizmus v podobe triviálneho názvu „pomocná tyč pre sexuálne aktivity.“ K vertikálne vzpriamenej tyči sa jeden z partnerov - najlepšie žena - musí pripútať vo výške pásu. Pri druhej je potrebné inštalovať jednoduché zariadenie pripomínajúce krátku telocvičnú kozu ku ktorej sa žena pripúta, pričom muž stojí oproti nej v topánkach s pevnými príchytkami k podlahe a ešte sa musí pridržiavať popruhov visiacich zo stropu podobne, ako je to pri jazde v električke.

Napriek navrhnutým technikám ostáva ešte mnoho detailov týkajúcich sa samotného fyzického aktu nepoznaných. V bezváhovom stave sa napríklad kozmonautom radikálne menia charakteristiky krvného obehu, ktorého výsledkom je neštandardná cirkulácia a hromadenie krvi v tele spôsobom, aký sa na Zemi v podmienkach prirodzenej gravitácie vôbec nevyskytuje. Aký to bude mať vplyv na mužskú potenciu, keďže pri kavernóznom type penisu závisí jeho erekcia práve na nahromadení krvi v tele údu? Bude dnes možno až preceňovaná pilulka viagry prostriedkom k stimulácii erotických hrátok u kozmonautov?

Intímny život astronautov

Zatiaľčo NASA zanovito odmieta intímny život astronautov vo vesmíre komentovať a za Gorbačovovej éry krúžili medzi zainteresovanou verejnosťou pletky o „bielom spreji, ktorý sa rozprskol po kabíne orbitálnej stanice“ pri niektorom z pokusov sovietskych kozmonautov, Rusi v súčasnosti prezradili aspoň niečo zo sexuálnej oblasti s priam šokujúcou priamočiarosťou, keď oznámili že niektorí z kozmonautov prebývajúcich na orbitálnych staniciach po dobu niekoľkých mesiacov si pomáhali onaniou. Keď im však ejakulát unikol z hygienickej vreckovky do priestoru, guličky mliečnej tekutiny voľne lietajúce v kabíne chytali palubnými vysávačmi iba so značnými problémami.

Záujem o otázky sexuologického charakteru prezrádza i oficiálna správa Európskej kozmickej agentúry (ESA) podľa ktorej záverov, čiastočne publikovaných v roku 1998 spôsobuje pobyt v bezváhovom stave zníženie testosterónu v hormonálnom profile mužov-astronautov.

Podobne tak, nazerané z pohľadu ženy a zhodnotenia šance na materstvo skrýva v sebe kozmické milovanie ešte viacero rébusov. Niektorí odborníci, ako napríklad už zmienený doktor Muttke napríklad vyslovili obavy, že aj ženské orgány sa v bezváhovom stave môžu chovať nie celkom prirodzeným spôsobom. Môže sa napríklad zmeniť vzájomná poloha medzi vajíčkovodom, maternicou a vagínou, prípadne smer a výtoková rýchlosť rozmanitých sekrétov sliznice. Rovnako nie je isté do akej miery vplýva hermeticky uzavreté prostredie kozmického plavidla na zmeny, prípadne stabilizáciu mikroflóry, ktorej narušenie by mohlo spôsobiť potrat, predčasný pôrod alebo sterilitu ženy.

Vrásky na čelách vedcov spôsobuje aj vplyv kozmického žiarenia na potenciu mužov a fertilitu žien lietajúcich do vesmíru. Úroveň radiácie na obežnej dráhe okolo Zeme a v okolitom vesmíre znemožňuje podlľa názoru väčšiny z nich žene otehotnieť, či doviesť plod k pôrodu. Za normálnych podmienok totiž nepresahuje 500 mikroröntgenov za celé obdobie gravidity, zatiaľčo na medzinárodnej kozmickej stanici by to bolo o sedemdesiatkrát viac.

Prvou ženou, ktorá po Pierre Kohlerovi prelomila sexuálne tabu okolo kozmických programov je spisovateľka Vanna Bontaová, autorka na Západe úspešného titulu „Let“ (The Flight) v ktorom sa beletristická vízia každodenného života na palubách umelých kozmických ostrovov a lodí snúbi s dokonalou znalosťou technických a fyzikálnych detailov. Bez dlhých rečí môžeme teda uviesť, že podľa Bontaovej bude sex vo vesmíre „príliš horúcim a príliš vlhkým“ keďže v bezváhovom stave niet efektívnej teplotnej kondukcie, ktorá by pomáhala znížiť teplotu prehriateho tela. A to, že sa ľudia v podmienkach zniženej gravitácie silnejšie potia, postrehli už aj samotní astronauti. A tak sa môže stať, že drobné kvapôčky potu budú krúžiť v podobe aerosolového oblaku, do ktorého budú obaja milenci zahalení čoraz viac. Tento problém by však bolo možné riešiť nafukovacím vakom, v ktorom by sa styk uskutočnil v prostredí chladeného vodného aerosólu s prídavkom aromatických olejov.

Autorka špeciálneho obleku s popruhmi a úchytkami pre milovanie v bezváhovom stave nazvanom „2suit“ chvályhodne neostala iba pri teoretických koncepciách. Vo svojej knihe hovorí o „mimoriadne zložitej mechanike sexu“ na základe skúsenosti nadobudnutých so svojím partnerom vo chvíľach nulovej gravitácie na palube voľne padajúceho lietadla, kedy si ešte aj snaha pobozkať toho druhého vyžaduje neobvyklé úsilie.

Laura Woodmanseová, autorka knihy „Sex vo vesmíre“ (Sex in Space) sa zase domnieva, že erotika bude v budúcnosti neoddeliteľnou časťou kozmickej turistiky, keďže - ako sa domnieva - „každá dvojica alebo trojica, ktorá sa do vesmíru dostane, sa o to určite bude chcieť pokúsiť.“ Svoj názor na túto tému prezentoval aj na nedávnej konferencii NewSpace 2006 doktor James Logan z Johnsonovho kozmického strediska, hoci upozornil, že jeho stanovisko nepredstavuje oficiálnu mienku NASA.

Stiesnené priestory orbitálnej stanice majú dosť ďaleko k navodeniu tej správnej romantickej atmosféry a sťažujú teda posun flirtovania k želateľnému výsledku - mnohí kozmonauti trpia v bezváhovom stave syndrómom Spacesickness, teda kozmickou verziou „morskej choroby“ prejavujúcej sa nevoľnosťou žalúdka a zvracaním. S hygienou to vo vesmíre takisto nevyzerá najlepšie - prvá posádka medzinárodnej stanice mala k dispozícii iba vlhké obrúsky, dnes si síce môžu jej členovia dovoliť aj sprchu, ale nie zase viac ako jedenkrát týždenne. Kóje, vytvárajúce ilúziu súkromia nie sú o omnoho priestrannejšie ako interiér telefónnej búdky, aj keď pri troche improvizácie by sa do nich dvaja ľudia zmestiť mali a to nielen so zámerom nehybne odpočívať.

Aký bude teda sex na obežnej dráhe? „V tej istej chvíli, kedy sa množstvo vedcov na našej planéte usiluje rozlúštiť záhadu kontaktov s mimozemskými civilizáciami, kozmonauti plánujú nadviazať kontakty úplne iného druhu a to za účelom splodenia potomka na orbitálnej stanici“, uzatvára doktor Rastislav Beleda, ktorý viac ako pätnásť rokov pôsobil ako sexuológ v Ústrednej vedecko - výskumnej leteckej nemocniciv Moskve. „Hlavným problémom ostáva predovšetkým dilema, ako to uskutočniť?“

Táto otázka ostáva otvorená dodnes, aj keď možno vysloviť presvedčenie, že priam bezbrehá ľudská vynaliezavosť v tomto smere ani v budúcnosti určite nezlyhá za hranicami našej planéty.

Miloš Jesenský





pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 27664   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
May 24, 2015

dsc_2270.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE