ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:44037

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 83 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: Williamhof

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Od snov k objavom I. Záblesky inšpirácie vo vedeckom výskume
@ alternatívne vedy     20.6. 06, 21:24

Ako gymnazista som čítal knihu Od snov k objavom, ktorú napísal americký vedec maďarského pôvodu (narodil sa v Komárne) Hans Selye. Táto knižka je pozoruhodná z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým preto, lebo tento bádateľ v nej rozpráva o tom, ako sa človek môže stať vedcom, čo na to treba robiť, ako študovať apod. Čitateľa však provokuje už jej názov. Isteže, “snami” sa tu myslia skôr túžby a nie to, čo sa človeku sníva počas spánku. Opýtajme sa však inak: dá sa názov tej knižky vziať doslova? Je možné dopracovať sa od sna (či všeobecne - od voľnej imaginácie) k vedeckému alebo inému objavu?

Mnoho ľudí si myslí, že je to nielen možné, ale dokonca časté. Ako keby sa skutočne tvorivé nápady objavovali práve v duševnom stave, ktorý má blízko k driemaniu, dennému sneniu alebo priamo k snom. Fanúšikovia Silvovej metódy a iných podobných techník budú hovoriť o alfa-hladine alebo o meditačnom stave. Nebudeme sa však ťahať za slovíčka a namiesto toho sa pozrieme radšej na to, o čo vlastne ide. Isteže, neprezradíme tu hotové a ucelené tajomstvo objavu. Ako v takmer každej oblasti, ktorá má niečo do činenia s ľudskou mysľou, aj tu každá čiastková odpoveď vyvoláva ďalšie a ďalšie otázky. Môžeme však priniesť niekoľko zaujímavých poznatkov a otvorených problémov, ktoré možno podnietia aj nás k bádaniu a azda časom aj k objavom.

Kekulého sen alebo Uroboros a molekula benzénu

Asi najznámejší snívajúci objaviteľ v dejinách prírodných vied je nemecký chemik predminulého storočia, August Kekulé (1829-1896). Tento prírodovedec prišiel na to, ako musia byť usporiadané atómy v molekule benzénu. Isteže, v dejinách organickej chémie to bol zásadný objav, no pre nás laikov by to možno nemuselo znamenať až tak veľa. Háčik je však v tom, že podľa Kekulého vlastného rozprávania na nápad usporiadať atómy uhlíka do prstenca prišiel tak, že sa mu vraj v stave driemoty prisnil sen, v ktorom si had hrýzol vlastný chvost. Nechajme však rozprávať jeho. Vo svojom berlínskom prejave pri príležitosti 25. výročia objavu benzénového jadra v roku 1890 napísal:

“Počas môjho pobytu v belgickom Gente som obýval elegantnú staromládeneckú izbu na hlavnej ulici. Moja pracovňa sa však nachádzala v jednej úzkej bočnej uličke a cez deň do nej vôbec nesvietilo slnko. Pre chemika, ktorý aj tak strávil celý deň v laboratóriu, to nebola žiadna nevýhoda. Tam som sedel a písal text do mojej učebnice, ale nešlo to bohvieako dobre. Môj duch sa túlal kdesi inde. Posunul som preto stoličku bližšie ku krbu a zadriemal. Pred mojimi očami opäť poletovali atómy. Menšie skupinky sa však teraz skromne držali v pozadí. Môj duševný zrak, už zaostrený pozorovaním podobných útvarov, teraz rozlišoval väčšie útvary rozmanitého vzhľadu. Dlhé reťazce atómov navzájom mnohonásobne tesne pospájaných; všetko v pohybe, všetko sa krútilo a hmýrilo ako klbko hadov. A pozrime sa, čo je to? Jeden z hadov zachytil vlastný chvost a tento útvar sa posmešne víril pred mojimi očami. Zobudil som sa ako pri záblesku; aj tentoraz som strávil zvyšok noci tým, že som vypracúval dôsledky tejto hypotézy.” (podľa ANSCHÜTZ 1929: II, s. 942)

Podľa tohoto rozprávania sa Kekulému zjavil had Uroboros, prastarý symbol tajného poznania. Tento motív ho zároveň priviedol ku geniálnemu nápadu, ktorý vniesol poriadok do nespočetného množstva výsledkov experimentov, ktoré dovtedy nedávali žiaden zmysel. Pretože zmyslom vedeckej teórie nie je zaťažovať študentov a ohurovať laikov nezrozumiteľnými zhlukmi slov. Zmyslom teórie je vniesť do pozorovaní a zdanlivo si odporujúcich výsledkov pokusov poriadok, vysvetliť (zdanlivé) rozpory a predvídať ďalšie pozorovania. A práve toto sa Kekulému podarilo, hoci “len” o jednej molekule. Inšpirácia mala pritom prísť zo sna, v čase driemoty.

Je otázka, či to tak bolo naozaj. Citovanú berlínsku reč si Kekulé pripravoval mnoho (asi 25) rokov po tomto objave. Je preto možné, že v skutočnosti sa udalosti odohrali inak. Ľudská pamäť totiž nepracuje mechanicky a spomínanie si nie je ako vyťahovanie odložených vecí zo skrine. Ak sme si na jar do skrine uložili hrubý vlnený sveter, na jeseň ho vytiahneme približne z toho istého miesta a v približne rovnakom stave, ako sme ho tam uložili (ak sa nám, pravda, v skrini neusadili mole). Ľudská pamäť však pracuje ináč. Ak sme si do pamäti uložili udalosť, pri spomínaní nevytiahneme túto udalosť ako takú; udalosť nie je sveter a pamäť nie je skriňa. Spomínanie si prebieha skôr tak, že na základe niekoľkých kľúčových slov a údajov porozprávame príbeh, ktorý bude budiť dojem, že tak nejako sa naozaj udial. Medzi pôvodným a súčasným príbehom môžu byť aj veľké zmeny. To mimochodom komplikuje aj prácu vyšetrovateľov, keď sa s odstupom mesiacov a rokov snažia pýtať svedkov na zločin, ktorý videli.

Takže problém Kekulého sna spočíva v tom, že sa vlastne nevie, či sa mu to naozaj prisnilo, a ak áno, tak kedy vlastne. Isté je, že Kekulé štruktúru benzénu naozaj objavil. Tiež je isté, že ju opísal ako prstenec, takže nejakú takú predstavu, ako opísal v spomienke, jednoducho musel mať. Nie je však celkom jasné, ako to bolo s tým snom. Existujú totiž pomerne dobré argumenty, ktoré podporujú názor, že Kekulé si ten príbeh o sne vlastne vymyslel.

Základný argument spočíva v tom, že objaviteľ štruktúry benzénového jadra o svojej inšpirácii nikdy predtým nehovoril, až potom po dvadsiatich piatich rokoch na stretnutí chemikov a priemyselníkov v Berlíne. Dôvod, prečo do svojho prejavu votkal túto romantickú príhodu, keď mu objav takmer pošepkal sám Uroboros, sa dá podľa Christopha Meinela, profesora dejín vedy z univerzity v Regensburgu, ľahko odhadnúť, keď si uvedomíme situáciu. Bol koniec 19. storočia a v Nemecku vrcholilo tzv. gründerské hnutie. Prudko sa rozvíjal priemysel, fabrikanti a finančníci bohatli a aby sa im ešte viac darilo vytvárať zisk, podporovali aj výskum. Chémia bola perspektívnym vedecko-technickým odborom. Chemickí inžinieri, ktorí mohli prispieť k rozvoju priemyslu, sa cítili byť na výslní. A do takéhoto prostredia plného samoľúbych úspešných ľudí prišiel prednášať intelektuálne aj umelecky nadaný teoretik, vedec, ktorého nezaujímal ani priemysel, ani nafúkanosť niektorých jeho predstaviteľov. Navyše sa smial z prušiackej byrokracie. Všetko toto viedlo k tomu, že rozmýšľal, ako si z tých všetkých ctihodných a neprekonateľných pánov vystreliť. V liste priateľovi spomínal, že by ich mohol osloviť ako “veľactených a veľaučených pánov z berlínskeho Kocúrkova”, aby tým pripomenul malý žartík, ktorý vyviedol pár rokov predtým. V recesistickom časopise “Správy smädnej chemickej spoločnosti” predstavil pod pseudonymom F.W. Findig benzénové jadro ako tlupu opíc tancujúcich kolo. Jednoducho, Kekulé mal chuť suchých a namyslených pánov priemyselníkov zobudiť menšou recesiou. Celý jeho príhovor sa teda nesie v mierne ironickom tóne a svoje rozprávanie o vízii zakončuje výzvou “takže, milí páni, naučte sa konečne aj snívať!” (MEINEL, osobná informácia Rudolfovi Sponselovi; cit. podľa SPONSEL (2005): heslo Kekulé’s Traum)

Mohlo to byť tak, ako to napísal Kekulé? Čo-to o tvorivosti.

Situácia je však zložitejšia. To, že na stretnutí chemikov v Berlíne si mohol vymýšľať, aby svoj príspevok prifarbil, je síce pravda, ale zas na druhej strane, z pohľadu psychológie tvorivosti je v podstate jedno, ako konkrétne k tej predstave prišiel. Pritom myšlienka, že na to mohol prísť počas sna, denného snívania, relaxácie apod., je úplne reálna a pravdepodobná. Kekulé totiž na štruktúre benzénu pracoval už dlho. Robil experimenty, študoval výsledky iných chemikov, rozmýšľal, snažil sa predstaviť si to, ako by to mohlo asi vyzerať a ako by sa to malo potom prejavovať v experimentoch. Inými slovami, jeho myslenie bolo pravdepodobne plne obsadené myšlienkami na štruktúru benzénu. Vieme však, že toto vedomé myslenie spojené so silnou motiváciou vyriešiť problém neostáva na fronte samotné. Je pravdepodobné, že v čase, keď na benzén práve vedome nemyslel (venoval sa niečomu úplne inému), pokračovalo na riešení problému jeho nevedomie. Presnejšie, tie procesy myslenia, na ktoré nemáme vedomý dosah. Tejto dobe, keď problém necháme ležať akoby ladom, hovoria psychológovia “inkubačná doba”; my to môžeme nazvať “čas dozrievania”. Inkubačná doba môže trvať rôzne dlho - od pár okamihov po dlhé roky. Nie je zatiaľ celkom jasné, ako sa dá výraznejšie ovplyvniť.

Ak ostaneme pri názve “doba dozrievania” a pri jablkovej metafore, tak si môžeme uvedomiť, že na to, aby zrelé jablko odpadlo z konára, potrebuje nejaký, čo ako nepatrný impulz. Môže zafúkať vánok, dopadnúť naň kvapka, môže sa zatriasť konár, keď naň dosadne vták. Proste musí prísť nepatrný impulz, ktorý spôsobí, že jablko sa odtrhne a spadne. Podobne je to aj s nápadmi. Tým impulzom môže byť v prípade nápadov prakticky čokoľvek. Podstatné však je, aby pri tom došlo k ľahšiemu vytváraniu asociácií v mysli. Jednoducho, aby myšlienky a obrazy plynuli voľnejšie a mohli sa aj slobodnejšie spájať navzájom. To práve nastáva často pri uvoľnení. Preto tak často prichádzajú nápady, keď sme vo vani, na záchode alebo naopak, keď práve jeme. Zvlášť nápomocné tvorbe nových spojení medzi myšlienkami bývajú stavy, ktoré sa nazývajú hypnagogické, t.j. blízke spánku, alebo tiež “zmenené stavy vedomia”, ako napríklad hlboká relaxácia či autohypnóza, zaspávanie, driemanie, denné sny (živé a intenzívne fantázie pri relatívne bdelom vedomí), tranzové stavy, polosny a sny. (Názvom “polosen” nazývam tie snom podobné obrazy a zmätené, čudne pospájané myšlienky, ktoré sa niekedy vynárajú tesne pred zaspaním. Vynikajúci český psychoanalytik Hugo Široký to nazýval “hypnagogický oneiroid” - teda snu podobný útvar pri zaspávaní).

Pri riešení problémov sa totiž často objavuje jedna nepríjemná komplikácia. Človek, ktorý už o probléme niečo vie, má mimovoľný sklon jednu z mnohých možností, ako pristupovať k otázke, uprednostniť pred inými. Jednoducho sa upne na niektorú z myšlienok a tú potom sleduje. Na jednej strane je to dôležité pri cielenom premýšľaní, napríklad pri budovaní argumentácie; na druhej strane to býva neproduktívne, keď treba akoby prehľadať celý duševný priestor. Totiž ani keď doma hľadáme “dobre odloženú” drobnosť, tak sa neupneme len na prehľadanie zásuviek pracovného stola. Naopak, budeme sa snažiť preskúmať čo najviac zákutí v byte, najlepšie všetky. Pri riešení vedeckých hádaniek (a iných problémov, pri ktorých treba používať tvorivosť) musíme urobiť ten istý krok. Prestať prehľadávať len zásuvky pracovného stola. A práve tomuto môžu napomôcť aj zmenené stavy vedomia.

Kto však už niekedy skúšal niečo tvorivo vyriešiť, ten vie, že nestačí samotný rozbeh myšlienok a predstáv; nestačí popustiť uzdu fantázii. Veľmi dôležitá, vlastne rozhodujúca, je fáza “prípravy terénu”. To je práve to štúdium literatúry, stovky a tisíce experimentov, diskusie, vytrvalé a kritické premýšľanie nad rôznymi stránkami problému. Čím plastickejšie sa zostaví mapa krajiny, tým ľahšie sa v nej nájde správna cesta. Samozrejme, v praxi to neprebieha tak, že vedec najskôr len číta, potom chodí do laboratória, potom sa o tom baví s kolegami a napokon ide na dovolenku spojenú s kurzom šamanského cestovania. V realite tieto prvky pôsobia spolu v súčinnosti (aspoň u vedcov, ktorí sú produktívni a prinášajú nové myšlienky).

Tvorivé sny alebo niekoľko iných príkladov z dejín

Ak je to však tak, ako hovoríme, potom by Kekulého prípad nemal ostať v dejinách vied osamotený. Naopak, podobných prípadov by malo byť viac. Listovanie životopismi a pamäťami známych vedcov a vynálezcov hovoria, že zaujímavé, tvorivé nápady skutočne často prichádzajú v stavoch podobných snom alebo víziám, prípadne sa objavujú mimovoľne, vo chvíľkach odpočinku. Uvedieme si pár príbehov, ktoré pekne ilustrujú jednotlivé fázy objavu.

Francúzsky matematik, fyzik a prírodovedec Ampère (1775-1836) spomína (podľa THIELE-DOHRMANN 1990: 111): “27. apríla 1802 som prudko vykríkol od radosti. Sedem rokov som lúskal problém, s ktorým som si nevedel dať rady. Náhodou som našiel jeho riešenie, o ktorom som vedel, že je správne, ale nevedel som ho dokázať. Táto vec mi neustále chodila po rozume. Hádam dvadsaťkrát som sa pokúšal nájsť riešenie, ale márne. Celé dni som vláčil so sebou moje myšlienky, až zrazu, netuším ako, som to mal a spolu s tým aj kopu iných úplne nových úvah o teórii pravdepodobnosti. Keďže myslím, že vo Francúzsku bolo v tom čase len málo matematikov, ktorí by tento problém vedeli rýchlejšie vyriešiť, nemal som žiadne pochybnosti o tom, že by krátky článok o tom bol dobrý krok, ako prísť k profesúre z matematiky.” (zvýraznil Thiele-Dohrmann). Tak sa aj skutočne stalo, Ampère na základe práce “Poznámky k matematickej teórii hazardných hier” skutočne dostal vytúžené miesto profesora. Pre nás je však zaujímavá skôr prvá časť príbehu. Nápad prišiel po dlhom období intenzívnej práce, pričom sa objavil z nečakanej strany. Neprišiel však sám. Ampèrovi nenapadol len jeden (prípadný) chýbajúci krok v matematickom dôkaze, ale akoby celý súbor nových myšlienok a úvah. Na základe tejto a podobných skúseností to vyzerá tak, že kým bežné myslenie postupuje akoby krok za krokom (a keď jeden krok vypadne, tak uviazne v slepej uličke), tak tvorivé myslenie prebieha skôr ako výstrel z brokovnice zasahujúci širokú plochu naraz.

Niektoré nápady nemajú ani tak podobu (pre vedu prevratných) teórií, ako skôr dôvtipných (jednoduchých a názorných) vyjadrovacích prostriedkov. Takto napríklad filozof a matematik René Descartes (1596-1650) prišiel na svoj známy systém súradníc, ktorý využil pri budovaní analytickej geometrie. Descartes nebol zďaleka typickým príkladom kabinetného učenca zavretého celý život v študovni nad knihami. Naopak, možno ho považovať skôr za ohnivú dobrodružnú povahu, ktorá ho často hnala aj na bojové pole (bojoval napríklad v tridsaťročnej vojne). Jedného dňa sa zobudil vo vojenskom tábore Tillys pri bavorskom Regensburgu a takto zrána mu napadla predstava súradnicovej sústavy, ktorú neskôr bohato využíval (a ktorú využívame dodnes, aj keď si to neuvedomujeme). (HELLPACH 1937: 20).

O tom, že veľká časť riešenia vedeckých problémov môže prebiehať aj v spánku, hovorí aj francúzsky matematik Jacques Hadamard (1865-1963): “Je jeden jav a ručím zaň s absolútnou istotou: náhle a bezprostredné vynorenie sa riešenia v okamihu, keď sa človek zobudí. Raz, keď som sa prudko zobudil na nejaký hluk, prišlo mi úplne spontánne, bez toho, aby som na to čo i len stihol pomyslieť, na um jedno riešenie, ktoré som hľadal už dlho. Táto skutočnosť na mňa urobila taký silný dojem, že na ňu jednoducho nemôžem zabudnúť. To riešenie totiž ukazovalo úplne iným smerom, než bolo všetko to, na čom som sa pokúšal pracovať.” (THIELE-DOHRMANN 1990: 110)

Vo vede sa často objavuje problém, že bádateľ vie (na základe kvalifikovaného odhadu), ako sa veci majú a že to nemôže byť ináč, ale nevie tento fakt presvedčivo podložiť. Veda sa totiž nemôže uspokojiť s tvrdeniami, že niečo “je tak a tak a basta”, hoci by to tak aj naozaj bolo. Úlohou vedy je skôr vysvetľovať, prečo je to tak a ako to celé funguje. Preto mnohé objavy spočívajú práve v tomto - vieme, že to tak je, ale nevieme, prečo. Tento problém riešil aj nemecký fyziológ a farmakológ Otto Loewi (1873-1961), ktorého za jeho výsledky vo výskume prenosu impulzov medzi nervovými bunkami odmenili v roku 1936 Nobelovou cenou. Thiele-Dohrman o ňom píše, že mal tiež veľké problémy doložiť svoje intuitívne presvedčenia empiricky - konkrétnymi výsledkami experimentov. Mal sto chutí vzdať sa svojej teórie a pustiť sa do hľadania úplne inde, keď raz v noci zažil niečo nečakané. Zobudil sa (zrejme po nejakom sne), zažal svetlo a na kúsok papiera napísal pár slov. Potom si znova ľahol spať. Keď sa ráno o šiestej zobudil, hneď mu napadlo, že v noci si poznamenal niečo dôležité. Problém bol v tom, že slová, ktoré rýchlo načmáral na lístok, nedokázal rozlúštiť. Ďalšiu noc sa mu to však prihodilo znovu. Bol to nápad, ako usporiadať pokus, ktorý by preukázal, či jeho hypotéza, ktorú vyslovil už pred rokmi, bola správna. Ihneď vstal z postele, zašiel do laboratória a presne podľa toho, ako sa mu to prisnilo, vykonal jednoduchý pokus na srdci žaby. Tento pokus mu neskôr priniesol Nobelovu cenu (THIELE-DOHRMANN 1990: 114).

Ako teda funguje tvorivé riešenie problémov?

Z uvedených príhod samotných získavame len málo prakticky využiteľných informácií. Opäť sme sa totiž dozvedeli len to, že niečo existuje, no len málo sme si povedali o tom, ako to funguje. Nevieme preto zatiaľ, prečo sa objavy vynárajú často práve v období myšlienkového pokoja, vtedy, keď na problém akoby zabudneme. Zatiaľ sme získali len prvé priblíženie: na začiatku stojí problém, ktorý musí bádateľ čo najpresnejšie sformulovať. Potom nasleduje často dlhé obdobie, keď k problému zbiera informácie a tieto sa usiluje zložiť do zmysluplnej mozaiky. Keď sa dlhou, pravidelnou a nadšenou duševnou prácou (iným slovom: sústredeným úsilím) rozpáli myslenie na najvyššie možné obrátky, problém a snaha o jeho riešenie prejde aj na hlbšie úrovne mysle. Keď potom človek odpočíva (teda naplní svoju vedomú myseľ úplne inými obsahmi), niekedy sa stane, že príde inšpirácia v podobe “božskej iskry”, prekvapujúceho nápadu. Tomuto často napomáhajú stavy zmeneného vedomia - sny, driemoty, denné snenie apod. Toto je však len vonkajší, pomerne povrchný popis. Ako to však vyzerá na hlbšej úrovni? A čo z toho môžeme vyvodiť pre prax? O tom si povieme nabudúce v pokračovaní tohoto článku. Dozvieme sa aj to, prečo môže byť aj pre prísne logicky, exaktne postupujúceho prírodovedca užitočné venovať sa ezoterike, náboženstvu alebo iným zdanlivo iracionálnym predstavám. Upozorníme však hneď, že odpoveď nebude tak jednoduchá, ako by človeku snáď napadla rovno a bez veľkého špekulovania. Nejde len o vyváženie - o akési jin/jangové vybalansovanie psychiky, ani len o odpočinok. Taká odpoveď je síce čiastočne správna (napokon, “je čas milovať a čas bojovať, čas bdieť a čas spať”), ale je triviálna. Otázkou je, ako to funguje a ako tie poznatky možno využiť v praxi. O tom však už naozaj až nabudúce.

Gorimír, jún 2006

Literatúra:
ANSCHÜTZ, Richard (1929). August Kekulé. In zwei Bänden. Berlin: Verlag Chemie

HELLPACH, Willy (1937). Schöpferische Unvernunft. Rolle und Grenze des Irrationalen in der Wissenschaft. Leipzig: Meiner

SPONSEL, Rudolf (2005). Allgemeine und integrative psychologisch-psychotherapeutische Kreativitäts- und Problemlösungs-Theorie IP-GIPT. Erlangen: http://www.sgipt.org/gipt/allpsy/denk/kreativ0.htm

THIELE-DOHRMANN, Klaus (1990). Intuition. Göttlicher Funke oder unbewußter Datenspeicher? Hamburg: Kabel

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 5768   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
May 24, 2015

dsc_2270.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE