ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:44037

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 89 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: Williamhof

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Synchronicita: Jungove stretnutia s magickým svetom?
@ alternatívne vedy     1.3. 06, 02:50

Sú slová, ktoré majú raz a zrejme navždy vymedzené významy, ktoré sa tak skoro nezmenia. A sú iné slová, ktoré akoby mali svoj vlastný život. Jedným zo slov tohto druhu je aj synchronicita. Do širokého povedomia sa toto slovo dostalo prostredníctvom Carla Gustava Junga, jedného z tvorcov hlbinnej psychológie. No doslova módnym sa stalo najmä v prostredí súčasnej populárnej ezoteriky. V jej rámci sa používa najčastejšie ako pokus vysvetliť paranormálne javy. Myslím si, že Jungovi by sa to nepáčilo a asi by to označil za výplod povrchného „teozofického“ myslenia, ktorého je populárna ezoterika plná. Na druhej strane, príliš to neprekvapuje, pretože hoci sa na Junga odvoláva v rámci ezoteriky takmer každý, len málokto ho skutočne čítal. No hoci je pojem synchronicity zaťažený kopou hlúpostí, považujem ho za užitočný aj pre ezoteriku chápanú ako cestu rozvoja človeka.

Kritika „teozofického myslenia“ a mätenie pojmov

Skôr než sa dostaneme k samotnej synchronicite, priblížime si, v čom vlastne spočíva Jungov odmietavý postoj k vulgarizácii ezoteriky. Je známe, že Jung sa nikdy netajil svojimi sympatiami k rôznym ezoterickým prúdom (najmä k alchýmii a jóge). Na druhej strane však odmietal štýl uvažovania, ktorý nazval „teozofickým myslením“. Mal ním na mysli nielen učenie v jeho dobe veľmi aktívnej teozofickej spoločnosti, ale v zásade všetky povrchné pseudo-ezoterické iniciatívy svojej doby. Na jeho kritike je však žiaľ veľa aktuálneho aj v súčasnosti. Čo vlastne Jung populárno-ezoterickému (resp. teozofickému) mysleniu vyčíta?

Na rozdiel od dôkladne vyprofilovaného, tvorivého myslenia, ktoré javy analyzuje a na základe analýzy vytvára novú hodnotu, patrí podľa neho teozofické myslenie k negatívnemu, deštruktívnemu uvažovaniu. Uznáva, že teozofické myslenie má svoje miesto v dejinách ako reakcia na naivný a primitívny materializmus druhej polovice 19. storočia. Je to však reakcia rovnako primitívna ako jej protipól. Namiesto vytvárania novej hodnoty totiž prevádza skutočnosť na hmlisté, neuchopiteľné kategórie. „Teosofické myšlení (...) vše povyšuje na transcendentní ideje objímající celý svět.“ (JUNG 1997: 294) Sen už nie je len snom, ale „zážitkom na inej rovine“. Záhadný, nedostatočne doložený a tým pádom aj zatiaľ nevysvetliteľný jav telepatie je v teozofickom myslení „vysvetlený“ veľmi jednoducho „vibráciami“, ktoré sa šíria od jedného človeka ku druhému. Bežná neurotická porucha sa „vysvetľuje“ tak, že sa niečo prihodilo „astrálnemu telu“.

Podľa Junga (JUNG 1997: 294-295) je tento štýl myslenia rovnako deštruktívny ako primitívno-materialistické uvažovanie 19. storočia. Ak sa napríklad telepatia vysvetľuje zmienenými „vibráciami“, je to rovnako deštruktívne ako „vysvetlenie“ ťaživého sna plným žalúdkom. Čo sú totiž tie „vibrácie“? Zalepenie úst pýtajúceho sa akýmsi slovom - zdanlivým vysvetlením - doslova sterilizuje myseľ, pretože ponúknutím pseudo-odpovede bráni skutočnému skúmaniu problému. Takéto myslenie je podľa Junga nielen pohodlné a ľahké, ale aj lacné, pretože je chudobné na tvorivú energiu.

Pritom Jung sa nijako nebránil uznať existenciu paranormálnych javov. Naopak, vyjadrenia dokladajúce jeho presvedčenie o pravosti zážitkov ESP sa tiahnu naprieč celou jeho tvorbou. Vyhýba sa však pokusom vysvetliť tieto javy. Tvrdí, že na to, aby sme mohli podobné javy skutočne vysvetliť, o nich vieme primálo. To sa týka aj jeho pojmu synchronicity. Synchronicita nie je ďalšou nálepkou, ktorá by mala zapchať ústa pýtajúcemu sa. Nie je to pokus o navrhnutie „kauzálneho“ vysvetlenia. Práve naopak. Je to jav odlišného charakteru, ktorý sám môže byť (ak by nastala taká potreba) predmetom vysvetlenia. Poďme sa však pozrieť na to, čo to slovo vlastne znamená.

O pojme synchronicity

Synchronicita u Junga znamená nenáhodné, ale aj nepríčinné spojenie dvoch rôznych javov. No nie každé takéto spojenie je synchronicitou v pravom zmysle slova. Synchronicita sa vyznačuje tým, že nesie symbolický význam, ktorý má vzťah ku psychickému rozpoloženiu človeka (JUNG 1990a).

Možno to povedať aj inak. Dve udalosti sa objavujú spolu alebo v tesnom závese napríklad vtedy, ak je jedna príčinou druhej. To je známy vzťah príčiny a následku. No takáto väzba nenastáva len v prípade jednoduchej príčinnej väzby. Vzťah medzi dvomi udalosťami môže byť veľmi rozmanitý. Obe môžu byť následkom určitej spoločnej príčiny, alebo môže byť medzi nimi množstvo medzičlánkov, z ktorých viaceré ostávajú neznáme. To je však z pohľadu Jungovho chápania synchronicity úplne nepodstatné. Junga v tomto prípade nezaujímajú príčinné väzby, ale symbolický súlad. Je to podobné ako v prípade čínskeho výrazu tao. Spoločné bytie a neustála zmena, plynutie.

Jung to ilustruje nasledujúcim príkladom (JUNG 1993: 80): Predstavme si, že stojíme na morskej pláži a vlny sú vysoké. Tu a tam niečo vyhodia na breh. V jednom momente vlny vyhodia napríklad nejaký starý klobúk, krabicu, nejakú starú topánku a mŕtvu rybu. Západná myseľ sa nad tým buď nepozastaví (povie si nanajvýš niečo ako „náhoda, blbosť“), alebo sa spýta, odkiaľ sa tie veci nabrali. Číňan vychovaný v klasickom konfuciánsko-taoistickom duchu sa opýta: čo to znamená, že sú tieto veci pohromade? Jung sa takto pozeral aj na rôzne veštecké techniky, najmä na starovekú čínsku knihu I-ťing (Kniha Premien). Dokonca tvrdil, že Číňania v podobe umenia vykladať hexagramy I-ťingu vyvinuli úplne iný druh vedy, ktorá nie je založená na hľadaní kauzálnych vzťahov. Staročínska veda mala byť podľa Junga postavená práve na hľadaní a výklade synchronicít.

Niektoré z klasických príkladov synchronicít sú vážne, iné skôr úsmevné. Ako príklad tej druhej historky môžeme uviesť príhodu s vianočným nákypom, ktorej účastníkmi boli francúzsky spisovateľ Émile Deschamps a istý čudák Monsieur de Fontgibu (JUNG 1990b: 19). Raz v Orléanse v roku 1805 dostal Deschamps ešte ako chlapec od pána de Fontgibu kúsok vianočného nákypu. O desať rokov neskôr si Deschamps v jednej parížskej reštaurácii chcel objednať takýto nákyp. Čašník mu však povedal, že ľutuje, ale posledný kúsok si pred chvíľou objednal iný hosť. Tým hosťom bol Monsieur de Fontgibu. Odvtedy prešlo veľa rokov. Jedného dňa pozvali Deschampsa na vianočný nákyp ako na zvláštnu raritu. Ako jedli, spisovateľ prehodil poznámku, že už tam chýba len Monsieur de Fontgibu. V tom momente sa otvorili dvere a vstúpil prastarý dezorientovaný ujko. Bol to pán de Fontgibu, ktorý si pomýlil adresu a v tejto spoločnosti sa ocitol omylom.

Iná príhoda pochádza z Jungovej psychiatrickej praxe (JUNG 1971: 497): Jedna mladá pacientka mala v rozhodujúcej chvíli liečby sen, v ktorom dostala ako dar zlatého skarabea. Počas toho, ako mi ten sen rozprávala, sedel Jung chrbtom k zavretému oknu. Zrazu počul za chrbtom akýsi zvuk, ako keby niečo ticho klopalo na oblok. Jung sa otočil a videl, že na okno narážal letiaci chrobák. Otvoril okno a v letku ho chytil. Bol to zlatoň obyčajný (Cetonia aurata), chrobák, ktorý patrí do čeľade Scarabaeidae. Je to jedna z analógií ku zlatému skarabeovi, ktorá dosahuje aj do našich zemepisných šírok.

Podobných príhod má pravdepodobne každý človek množstvo. Napriek tomu, že za sa spravidla dajú pomerne jednoducho vysvetliť spojením dvoch faktorov - bežnej kauzality a selektívneho vnímania, ich psychologická „pridaná hodnota“ sa nedá rozpustiť v materiálnom vysvetlení. Často sa s nimi človek stretne v situáciách, keď stojí pred nejakým závažným rozhodnutím, alebo keď je celkove vystavený veľkému vonkajšiemu tlaku. Napríklad nedávno som sa dostal do situácie, keď za veľmi krátky čas bolo treba dokončiť veľké množstvo práce. Nejasne som tušil, že túto prácu nestihnem dokončiť, ak sa budem rozptyľovať. Najmä internet je veľký zdroj pokušenia. Na druhej strane som ho zas nechcel odpojiť. Vymýšľal som si tisíc a jeden dôvodov, prečo ostať pripojený. No „okolnosti“ to vyriešili za mňa. Jednoducho sieť na celom internáte vypadla a poruchu opravili až nasledujúci deň. Synchronicita niesla jasné posolstvo: „pozor na závislosť“. Z pohľadu psychológie je úplne jedno, kto mi túto „zmysluplnú náhodu“ zoslal, či to bol Boh alebo diabol, anjel alebo démon. Je tiež úplne jedno, že sa to dá úplne jednoducho vysvetliť mechanicky: dlhšiu dobu som zaneprázdnený a mnoho vecí robím doslova na poslednú chvíľu. Preto je jasné, že keď raz vypadne na internáte sieť, tak ma to veľmi pravdepodobne zastihne v momente, keď treba „zapnúť na dvojnásobný výkon“ - už len preto, že takáto situácia je u mňa skoro každý večer. To je však materiálne vysvetlenie, ktoré sa pýta na príčinné vzťahy. No pri skúmaní synchronicity sa na materiálne príčiny pozerať nemožno. Tie sú, aké sú - no pri synchronicite nie je dôležitá príčina, ale vnútorný zmysel.

Iné synchronicity sprevádzali môj nástup na výcvik v hlbinnej psychoterapii pred v lete 2004. Obsahovo súviseli navzájom, pričom ich text bol čitateľný na prvý pohľad - poukazovali na moje osobné záležitosti, ktoré som si prinášal do výcviku a s ktorými som chcel „niečo“ urobiť. No bola medzi nimi jedna „zhoda okolností“, ktorá mi napovedala aj niečo o vnútornej púti. Dovolím si podeliť sa o ňu. Jedným z cvičení, ktoré sme robili, bolo zamerané na neverbálne vyjadrovanie.

V jednej etude mal človek zahrať nejaké zviera. Vybral som si mačku, hoci som vedel, že to bude ťažké (a možno práve preto). Zápasil som s tým cvičením, ale nešlo to a nešlo. Vôbec som sa v tom momente nedokázal s tým zvieratkom stotožniť, a už vôbec nie presvedčivo. Ostatným teda trvalo poriadne dlho, kým pochopili, čo vlastne predvádzam. Ale ak existuje niečo ako „duch mačiek“, tak mi po cvičení odmenil peknou príhodou. Sedel som na recepcii ubytovne, v ktorej sme ten výcvik mali, odpočíval som a popíjal kávu. Bol som sám, keď sa tu zrazu vo dverách zjavila mačka. Privolal som ju a začal hladiť. Neviem, či sa tam mačky vyskytujú úplne bežne, či často chodia na recepciu a nechajú sa privolávať od ubytovaných, ale v súvislosti s tou etudou to vyzeralo ako pekný pozdrav v podobe synchronicity.

Spomenul som, že táto príhoda niesla pre mňa osobne určitý vnútorný odkaz, ktorý mal priamy vzťah k mojej „duchovnej púti“. Mačka v nej bola metaforou, za ktorou sa skrývali niektoré ľudské vlastnosti, ktoré som sa potreboval naučiť u druhých ľudí akceptovať. Boli totiž zároveň súčasťou môjho „tieňa“, tej časti mojej osobnosti, ktorú som nechcel brať na vedomie. Ak som však stretol niekoho, kto tieto vlastnosti mal (alebo som si to o ňom aspoň myslel), tak ma to rozčuľovalo. Podobných príhod však bolo na začiatku výcviku viac. Ako by povedal Paulo Coelho, v prípade týchto synchronicít šlo o sprievodný jav „šťastia začiatočníka“, človeka vydávajúceho sa na púť, ktorú opísal v románe Alchymista. V takýchto chvíľach pôsobí vôľa človeka v súlade s Dušou sveta a tá sa usiluje podporiť váhajúceho.

Prečo teda nie je synchronicita vhodným nástrojom na vysvetlenie ESP?

Teraz sa môžeme vrátiť k tomu, prečo si vlastne myslím, že používanie pojmu synchronicity na vysvetlenie ESP by pravdepodobne Jungovi nevoňalo. Na základe povrchného pohľadu by sme mohli povedať, že jednoducho preto, lebo synchronicity spravidla žiadnymi paranormálnymi javmi nie sú. Vo väčšine prípadov je to asi skutočne tak. Ide jednoducho o udalosti, ktorým naša myseľ dodatočne pripíše akýsi iný zmysel. Je to prejav selektívneho vnímania: ak by som po tej etude s mačacou pantomímou zbadal napríklad holuby alebo hoci psa, vôbec by som si to zrejme nevšimol a teda nedal do súvislosti s výcvikom. O pár mesiacov by som si možno ani nespomenul na nejaké holuby. No aj keby to bola jediná mačka v celom Senci a ja by som si práve ju v tom momente nejakým paranormálnym spôsobom „privolal“, tak by to nedalo vysvetliť tým, že by sme povedali „bola to synchronicita, ktorá spôsobila, že mačka prišla práve na to miesto v tom čase“. Presne takéto vyjadrenia sú totiž prejavmi nepochopenia toho, čo Jung chápal pod pojmom „synchronicita“. Zároveň je to presne to, čo kritizoval ako neplodné „teozofické myslenie“. Jung totiž pozval človeka k tomu, aby „vyskočil“ z bežných kategórií priestoru, času a kauzality (príčinnosti). Práve preto doplnil tieto kategórie ďalšou, ktorú nazval „synchronicita“. Pomocou nej človek síce nenájde „vysvetlenie“ javu v tom zmysle, že by našiel jeho príčiny, ale môže nájsť jeho „význam“. Namiesto vysvetlenia ide teda o interpretáciu, čiže o pokus „čítať“ svet ako text.

Gorimír, v Štajerskom Hradci vo februári 2006

Literatúra:

JUNG, Carl Gustav (1971): Synchronizität als ein Prinzip akausaler Zusammenhänge. IN: Gesammelte Werke, Bd. 8. Olten: Walter Verlag, p. 475ff. (§ 816ff.)

JUNG, Carl Gustav (1990a): Grundwerk, Band 2, Archetyp und Unbewusstes. Solothurn: Walter-Verlag

JUNG, Carl Gustav (1990b): Synchronizität, Akausalität und Okkultismus. Müchen: dtv Verlag

JUNG, Carl Gustav (1993): Analytická psychologie, její teorie a praxe. Tavistocké přednášky. Praha: Academia

JUNG, Carl Gustav (1997): Výbor z díla, Svazek 1, Základní otázky analytické psychologie a psychoterapie v praxi. Brno: Nakladatelství Tomáše Janečka



pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 9811   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
May 24, 2015

dsc_2270.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE