ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:43857

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 126 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: Larryhaw

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Epifýza: Tretie oko či len „záhadný orgán“?
@ alternatívne vedy     10.1. 06, 01:34

V rámci besedy o „Treťom oku“ sa objavila informácia od pútničky Child, ktorá v súvislosti s týmto „okom do duchovného sveta“ zmienila úlohu epifýzy - drobnej žľazy s vnútorným vylučovaním, ktorá sa nachádza vnútri uprostred hlavy, s ktorou sa od dávnych dôb spájali rôzne zvláštne predstavy. Neskôr sa názor odborníkov skúmajúcich činnosť mozgu ustálil na tom, že epifýza produkuje hormón melatonín, ktorý má na starosti udržiavanie rytmu spánku a bdenia. No výskumy z posledných dvoch desiatok rokov ukazujú, že táto žľaza môže mať aj iný význam, ktorý by jej naozaj mohol prepožičať čosi z domnelého „tretieho oka“. Ak by sa výskumy niektorých fyziológov potvrdili, mohla by sa epifýza začať možno považovať za „žľazu mystických zážitkov“.

Stručné dejiny objavov

Starogrécki anatómovia z Alexandrie, Herophilos z Chia a Erasistratos z Chalcedónu (obaja pôsobili na prelome 4. a 3. storočia pred Kristom) sa domnievali, že epifýza je ventil, ktorým prúdia spomienky. Galénos (2. storočie pred Kr.) sa domnieval, že epifýza reguluje tok myšlienok z bočných komôr mozgu. Podľa neho totiž myšlienky boli nesené rôznymi šťavami a ich nedostatočná rovnováha spôsobovala choroby v tele. Napríklad si všimol, že melancholické ženy častejšie trpia rakovinou, ako sangvinické a vysvetľoval to narušením rovnováhy základných štiav v tele.

Keď spomíname starovekých bádateľov, nemôžeme vynechať krátku poznámku o Indoch. O indických učencoch a mystikoch sa v súčasnosti traduje, že podľa nich epifýza zodpovedala šiestej čakre zvanej Ádžňa. Ako však uvidíme na konci tohto článku, takéto priraďovania sú krajne pochybné a nezakladajú sa na indickej „subtílnej fyziológii“. Vráťme sa preto radšej do Európy.

Aj neskorší učenci chápali epifýzu ako tajomný článok, ktorý zohráva určitú, hoci vždy inú úlohu v duševnom živote. Veľmi zaujímavé sú z pohľadu súčasnosti myšlienky racionalistického filozofa Descarta. René Descartes (1514-1564) považoval epifýzu za miesto, v ktorom sa stretáva „duch“ a „hmota“. Toto však musíme vysvetliť podrobnejšie. Predovšetkým, Descartes sa domnieval, že epifýza je priamo spojená s očami (mimochodom, mal pravdu. Je možné, že v tom čase už bola známa nervová dráha spájajúca epifýzu so sietnicou). Descartes však považoval epifýzu za hlavné, základné centrum videnia. Myslel si, že tento orgán koordinuje svalové pohyby v súvislosti s tým, čo vidíme, a to tak, že medzi epifýzou a svalmi mali prúdiť „rúrkami“ tekutiny. Práve na základe tohto zosúladenia telesných pohybov a videnia sa Descartes domnieval, že v tejto žľaze „duša vykonáva svoje funkcie špeciálnejšie, než v iných častiach tela“. To ho viedlo k zovšeobecneniu, že v epifýze dochádza k spojeniu duše a tela.

No až koncom 19. storočia sa objavili prvé náznaky poznatkov o hormonálnej funkcii tejto žľazy. V roku 1898 si nemecký lekár Otto Heubner všimol, že jeden chlapec, u ktorého došlo k predčasnému nástupu puberty, mal rakovinu epifýzy. Zaujalo ho to a začal po tom pátrať ďalej a zistil, že spravidla u chlapcov, ktorí mali tumory epifýzy, nastupovala puberta naopak - podstatne neskôr a menej výrazne. Ďalšie objavy nasledovali pomerne rýchlo za sebou a nebudeme si ich vymenúvať podrobne. Uvedieme len, že bádatelia zistili, že epifýza u obojživelníkov a rýb má podobnú stavbu ako sietnica; neskôr, v roku 1940, Japonec Nakatani zistil, že neznáma látka, ktorá pochádza z epifýzy, má brzdiaci účinok na rast nádorov; v roku 1964 sa zistil 24hodinový rytmus vylučovania hormónu epifýzy - melatonínu; o rok neskôr sa zistilo, že aj sietnica produkuje tento hormón, hoci v oveľa menšom množstve. Už dávnejšie bolo známe, že vo vyššom veku sa môžu v epifýze ukladať usadeniny vápnika, no v roku 1978 sa objavilo, že silnejšie vápenatenie epifýzy vedie k zhoršeniu jej funkcií, čo sa zas ukázalo ako faktor, ktorý prispieva ku vzniku rakoviny prsníka. No napodiv, až v roku 1983 sa dokázal vplyv melatonínu na ovládanie rytmu spánku a bdenia. Objav Jenny Redman spočíval v tom, že podanie melatonínu vyvolalo posunutie prirodzeného denného rytmu. O tri roky neskôr skúmala Josephine Arendt možnosti nápravy problémov spojených s posunom časových pásiem pri cestovaní lietadlom tak, že sa cestujúcim podával melatonín. Tento stručný prelet dejinami výskumu epifýzy ukončíme konštatovaním, že v 90tych rokoch 20. storočia sa v západných štátoch rozmohla doslova melatonínová mánia, ktorá viedla k tomu, že v roku 1995 sa v USA predalo okolo 50 miliónov melatonínových tabliet. To viedlo k obmedzeniu jeho predaja v niektorých štátoch.


Epifýza a zrak

V našom prelete históriou výskumu epifýzy sme spomenuli, že pomerne skoro sa zistilo, že epifýza rýb a obojživelníkov má podobnú stavbu, ako ich sietnica. Teda vrstva v oku, ktorá vníma svetlo a premieňa ho na nervové impulzy. Okrem toho sme spomínali, že sa hormón epifýzy - melatonín - v malom množstve vytvára aj ľudská sietnica. Je teda nejaké spojenie medzi epifýzou a zrakom? Áno, je, a veľmi zaujímavé a zatiaľ nie celkom vysvetlené. V neskorom devóne (zhruba 420-350 mil. rokov dozadu) žili obojživelníky, ktoré mali epifýzu na čele medzi očami. Bolo to skutočné „tretie oko“, ktoré reagovalo na svetlo a tmu. Malo vyvinutú šošovku, sklovec a sietnicu; predpokladá sa však, že neslúžilo na videnie objektov, ako dve „hlavné“ oči (preto mohlo neskôr v evolúcii postupne zaniknúť). Je však pravda, že to nevieme naisto; je veľmi málo živočíchov, u ktorého môžeme toto „tretie“ - pineálne oko nájsť v súčasnosti. Známa je však „živá fosília“ hatéria bodkovaná (Sphenodon punctatus), pravekej jašterici podobný plaz žijúci na Novom Zélande. U nej reaguje „tretie oko“ skutočne len na rozdiely v intenzite svetla a je pravdepodobné, že tak to bolo aj v praveku. U ostatných plazov a u vtákov už plne vyvinuté „tretie oko“ nenachádzame, no ich epifýza sa nachádza na povrchu mozgu tesne pod lebkou. Niektoré živočíchy majú na tom mieste hlavy tenkú lebečnú kosť, ktorá tvorí s kožou len tenkú priesvitnú membránu, takže svetlo môže dopadať priamo na pinealocyty (bunky epifýzy), ktoré sú na svetlo citlivé. Je pravdepodobné, že toto tretie oko slúži na to, aby týmto živočíchom zabezpečovalo nastavenie ich biologických hodín podľa svetla. Je však zaujímavé, že krokodíly, aligátory a slony epifýzu pravdepodobne nemajú vôbec (resp. zatiaľ ju nikto nenašiel). Tiež živočíchy, ktoré sú aktívne v noci, ju majú menšiu, ako tie, ktoré sú aktívne cez deň. Epifýza sa u cicavcov z nejakých dôvodov - nikto presne nevie, akých - dostala do vnútra lebky a signály o svetle a tme k nej odvtedy privádzajú nervové dráhy zo sietnice. Zrakový nerv, ktorý vychádza zo sietnice, vedie signály do časti mozgu, ktorá sa nazýva hypotalamus. Ten je zaujímavý sám o sebe, ale nám teraz bude stačiť, keď si povieme, že z hypotalamu vedú spojenia do epifýzy, ktorá sa nachádza kúsok od neho. Na základe informácií z hypotalamu, a teda sprostredkovane zo zraku, vylučuje epifýza už vyššie spomínaný hormón melatonín. Aká je však jeho funkcia?


Melatonín a jeho význam

Spomínali sme si, že množstvo melatonínu, ktorý epifýza vylučuje, závisí od intenzity svetla. Čím je svetla viac, tým menej je melatonínu - a opačne, v noci sa ho vytvára viac. Je možné, že sa tento hormón podieľa na vyvolaní celkového útlmu organizmu, čím ho pripravuje na výdatný nočný spánok. Pri zvýšenej hladine melatonínu, ktorá však nastáva spravidla len pri veľkej spotrebe umelého hormónu, môže spôsobovať neželaný útlm (ospalosť); iné nepriaznivé účinky nie sú zatiaľ známe. Inak je biologický význam tohto hormónu pomerne málo známy. Vie sa, že pomáha zabezpečovať rytmus spánku a bdenia, snáď aj metabolizmus a existujú štúdie, ktoré naznačujú jeho vplyv na sexuálne dozrievanie. Je fakt, že od puberty množstvo melatonínu postupne klesá. Zároveň deti, ktoré mali viac melatonínu, než je bežné, dozrievali pomalšie. Či je to však spôsobené melatonínom, alebo ide o zhodu okolností, to momentálne nevie nikto. Štúdie na ovciach zistili, že melatonín utlmuje ich sexuálnu aktivitu, a to pravdepodobne tak, že vplýva na vylučovanie dvoch hormónov hypofýzy, ktoré priamo ovládajú sexuálne funkcie: luteinizačný hormón a folikuly stimulačný hormón. Zatiaľ však nie je známe, či a do akej miery sú tieto výsledky prenosné aj na človeka. Zaujímavé je pôsobenie umelo vytváraného melatonínu, ktorého užívanie sa rozmohlo predovšetkým v západných krajinách. Ukázalo sa, že melatonín sám o sebe je veľmi účinný antioxidant, ktorý zbavuje telo škodlivých voľných radikálov. To sa ukázalo ako prospešné napríklad pri Parkinsonovej chorobe. Okrem toho, ak sa melatonín spojí s vápnikom, účinne podporuje tvorbu T-lymfocytov, čím sa posilňuje imunitný systém. Na jednej strane to do istej miery podporuje obranyschopnosť organizmu, na druhej strane však zvyšuje riziko autoimunitných chorôb, keď imunitný systém útočí na bunky vlastného organizmu. Ďalšie štúdie ukazujú možný význam melatonínu v liečbe depresie, ako pomocného prostriedku pri liečbe rôznych druhov rakoviny, porúch imunity apod. No tieto štúdie nie sú ešte ani zďaleka uzavreté a nie je teda zatiaľ možné o týchto účinkoch povedať viac konkrétnych informácií.


Epifýza a činnosť mozgu

Veľmi zaujímavé informácie sa spájajú s funkciou epifýzy vo vzťahu k duševným funkciám a k činnosti mozgu ako takého. Tu si však musíme povedať jednu vec, ktorá je síce jasná ľuďom venujúcim sa biológii, no ostatným taká samozrejmá nemusí byť. Melatonín, podobne, ako mnoho iných látok, nepôsobí na nervové bunky „priamo“ (naopak, sú také látky, ktoré priamo menia činnosť nervových buniek, nebudeme sa im tu však venovať). Na to, aby mohli takéto látky pôsobiť, musia byť na povrchu bunky alebo vnútri v nej špeciálne miesta, kde sa takáto účinná látka môže „prichytiť“. Tieto miesta sa nazývajú receptory. Mozgové bunky obsahujú receptory pre veľké množstvo rôznych látok, ktoré menia ich činnosť rôznym spôsobom. Ak sa tieto receptory nejakým spôsobom narušia - či už sa vplyvom choroby zle vyvinú, alebo tak, že ich „obsadia“ molekuly nejakej inej látky, nemôžu sa na ne častice účinnej látky naviazať. Potom hoci je tejto látky - napríklad hormónu alebo prenášača signálov - dostatok, mozgová bunka na ňu nemá ako zareagovať. Presne to sa niekedy deje v prípade melatonínu. Vráťme sa preto k jeho účinkom na duševnú činnosť.

Ukazuje sa, že melatonín má veľký význam pri ukladaní informácií do dlhodobej pamäti. Presnejšie povedané, ak boli nervové bunky zbavené receptorov, na ktoré sa melatonín mal naviazať, prejavilo sa to okrem iného vo fixovaní nových spojení medzi mozgovými bunkami. To je však hlavný mechanizmus zapamätávania. Okrem toho, melatonín zohráva podľa všetkého rolu aj v prevencii pred Alzheimerovou chorobou, a to tak, že bráni chemickým zmenám (konkrétne hyperfosforylácii) istej bielkoviny (tzv. tau-proteínu), z ktorej sa po týchto zmenách tvoria vlákna poškodzujúce činnosť mozgovej bunky.

Zaujímavé sú aj iné vlastnosti tohto hormónu. Niektorí autori uvádzajú na základe pokusov na zvieratách (na myšiach a potkanoch), že epifýza svojou činnosťou ovplyvňuje účinok niektorých drog alebo liekov: Zistilo sa, že napríklad vnímavosť na niektoré stimulačné drogy, najmä na kokaín, kolíše podľa denného rytmu. U myší s normálnou funkciou epifýzy sa zistila podstatne nižšia vnímavosť na kokaín v noci, než cez deň. Čiže v čase vyššej tvorby melatonínu boli myši oveľa menej citlivé na kokaín. Toto sa nezistilo u myší, u ktorých došlo k narušeniu mechanizmu účinku tohto hormónu. Epifýza však ovplyvňuje účinok aj iných látok, ktoré sú z hľadiska liečby dôležitejšie. Ukazuje sa, že má vplyv na účinok liečiva fluoxetínu, ktoré sa ako liek Prozac používa na liečbu depresie. U tohto lieku dochádza u niektorých pacientov k úzkosti, ktorej vznik má pravdepodobne „na svedomí“ práve činnosť epifýzy.
Posledné zaujímavé zistenie, ktoré si uvedieme, sa týka ochrany mozgového tkaniva pred poškodením. Je známe, že vo vyššom veku je mozgové tkanivo náchylnejšie na poškodenie, nie je však jasné, prečo. Jeden z faktorov môže byť práve melatonín, ktorý v dospelosti postupne ubúda. Pokusy na potkanoch, ktoré boli zbavené epifýzy, totiž ukázali, že mozog týchto potkanov je zraniteľnejší aj pri dočasnom nedokrvení, aj pri umelo vyvolanom záchvate podobnom epilepsii.


Žľaza mystických stavov?

Toto všetko sú poznatky, ktoré sú iste veľmi zaujímavé, no väčšina nadšencov ezoteriky bude zrejme očakávať iné informácie. Je súvislosť epifýzy a „tretieho oka“ mystikov len nepodareným podobenstvom, ktoré má len zdanlivú oporu v biológii? „Tretie oko“ mystikov je „orgánom“ duchovného zraku. Tretie oko plazov, ako aj epifýza ľudí, má funkciu podstatne prozaickejšiu, hoci veľmi zaujímavú. Skutočne tam však nie je iné spojenie? Výskumy počas posledných dvadsiatich rokov ukazujú, že by mohlo byť. Neurobiológ Rick Strassman sa domnieva, že epifýza okrem melatonínu produkuje aj látku zvanú dimetyltriptamín (DMT). To je halucinogénna droga, ktorá je okrem iného základom indiánskej drogy ayahuasca používanej pri šamanských rituáloch. Má podobnú štruktúru ako ľudský neurotransmiter serotonín, ale štruktúrou pripomína aj hormón epifýzy - melatonín. Rovnako, ako melatonín a serotonín, aj DMT má základ v aminokyseline zvanej tryptofán. Halucinogénne účinky DMT podávaného „zvonka“, spravidla v podobe rastlinnej drogy, sú dobre známe. Z propagátorov DMT patrí v kruhoch new age k najznámejším Terence McKenna.

Vráťme sa však k provokatívnej hypotéze Ricka Strassmana. Tento bádateľ sa zameral na epifýzu viac-menej intuitívne, na základe toho, že mnohí ľudia v minulosti pripisovali epifýze určité výsadné postavenie (videli sme to v stručnom historickom prehľade). No hoci melatonínová teória činnosti epifýzy podávala zaujímavé výsledky, na vysvetlenie mystických stavov vedomia bola prikrátka. Strassmann, už ako vedecký pracovník na oddelení psychiatrie na Univerzite Nového Mexika v Albuquerque, poznal psychedelické účinky DMT. Vedel aj o tom, že obe látky - DMT aj melatonín - majú podobnú chemickú štruktúru. Položil si preto otázku: nemôže sama epifýza tvoriť DMT? Zistil, že bunky epifýzy obsahujú všetky enzýmy a stavebné látky na to, aby takáto syntéza bola možná. Navrhol niekoľko ciest, ako by sa to mohlo diať. Zároveň si uvedomil jednu zaujímavú paralelu: z embryológie vedel, že od počatia trvá 49 dní, kým sa v plode objavia rozlíšiteľné základy tkaniva epifýzy. No a 49 dní je obdobie, ktoré podľa tibetského buddhizmu delí smrť človeka od jeho nového zrodenia. Náhoda, alebo ďalšia z geniálnych intuícií pochádzajúca od národa, ktorého intelektuálna elita síce nepoužívala mikroskop, ale systematicky sa venovala štúdiu ľudskej duše? Strassmanova hypotéza o epifýze ako „mystickej žľaze“ spájajúcej dušu a telo prostredníctvom tvorby prirodzeného psychedelika sa zatiaľ nepotvrdila, ale viacerí bádatelia ju začali rozvíjať. V prvom rade sa objavila otázka funkcie DMT - načo by si vlastne človek tvoril halucinogén? Jace Callaway z univerzity v Kuopio vo Fínsku sa domnieva, že práve táto látka zohráva rolu v snívaní, v zážitkoch blízkych smrti a v iných mystických stavoch. Tieto teórie však zatiaľ len čakajú na experimentálne overenie.

No predstava, že epifýza je „spiaci orgán“ a jej „prebudenie“ vedie k aktivácii telepatických a iných schopností, je predovšetkým v rámci new age veľmi obľúbená. Nie je síce jasné, čo vlastne znamená to „prebudenie“ epifýzy, už vôbec nie, ako by sa to malo prejavovať na úrovni činnosti tejto žľazy samotnej, ale to väčšine zástancov tejto predstavy neprekáža. Takisto nikomu neprekáža miešanie „tretieho oka“ s Ádžňa čakrou známou z tantrickej jógy; v rámci nej je Ádžňa čakra chápaná ako centrum mysle - v sanskrite zvanej Manas. Nie je tu síce miesto na podrobné vysvetľovanie, o čo vlastne ide, no musíme aspoň približne vymedziť, čo pripisovali Indovia tomuto ohnisku schopností. Manas je vlastne „vnútorný zmysel“ zjednocujúci vnemy pochádzajúce z ostatných zmyslových orgánov. Je to funkcia, ktorá prepája aktivitu vnímania a biomotoriky (fyzického konania). Ide totiž o prejav hmotnej prírody - prakrti, a to síce pomerne subtílny, ale predsa vzdialený od čohokoľvek „skutočne“ mystického. V sámkhji - staroindickej náuke o kozme a človeku, ktorá poskytla teóriu na vysvetlenie jógových techník, je totiž najbližšie k základnej úrovni, ktorá rozdeľuje skutočnosť na dva aspekty - puruša (duch) a prakrti (hmotná príroda) intelekt (Buddhi). Manas je totiž na tej istej úrovni, ako kategórie bhúta (živel), napríklad oheň, tanmátra („jemná hmota“, resp. prejav hmoty), napr. forma, karmendriya (činnosti), napr. chôdza a buddhindriya (zmyslové schopnosti), napr. videnie. Pritom bhúta (živel) tvorí základ, ktorý má rôzne prejavy. Manas tieto prejavy integruje, takže umožňuje vyhodnocovanie vnemov a primeranú akciu. A toto sa podľa tantrických predstáv odohráva v Ádžňa čakre. Záujemcovi o podrobnejšie štúdium odporúčam Sámkhya-Sútru, kapitolu II.40 s komentárom od učenca menom Aniruddha. Ďalšie vnemy, symbolika a spirituálne významy spojené s touto čakrou nemôžeme podrobnejšie preberať. Tento odsek uzavrieme konštatovaním, že hovoriť o čakrách, nádí a dynamike ich funkcií má zmysel jedine ako o pokusoch o vyjadrenie subjektívnej kontemplatívnej skúsenosti. Vynikajúce analytické myslenie Indov sa tu prejavilo vo vypracovaní komplexnej teórie ľudskej osobnosti, ktorá však má pevné základy v bezprostrednej skúsenosti, ktorá je opakovateľná (pri dostatočnej snahe môže tieto skúsenosti nadobudnúť každý zdravý človek). Nedá sa však automaticky spájať náuka o čakrách s nervovými plexami alebo žľazami s vnútorným vylučovaním, teda ani Ádžňa s epifýzou.

Keďže však ide o pomerne populárnu tému, človek len pri zalistovaní na internete nájde množstvo rôznych odkazov. No všetky sa viac-menej zhodnú na tom, že činnosti „tretieho oka“ zodpovedá schopnosť predstavovať si predmety, a to či už zapamätané alebo fantastické, ďalej rôzne schopnosti mimozmyslového vnímania a dokonca spirituálne osvietenie. Epifýza sa v tejto súvislosti spomína akoby mimovoľne, nie je celkom jasné, prečo vlastne. Snáď jediný moderný ezoterický smer, ktorý sa v prípade hľadania odpovedí na najzložitejšie životné otázky odvoláva priamo na epifýzu, je diskordianizmus. Typické diskordiánske odporúčanie v takomto prípade znie „poraď sa so svojou hypofýzou“ („Consult your pineal gland!“). Komu je však aspoň trochu známa povaha diskordiánstva, tomu je aj jasné, ako je tá veta myslená...

Gorimír

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 18343   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
May 24, 2015

dsc_2270.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE