ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:44037

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 87 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: Williamhof

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Za holíčskymi megalitmi
@ alternatívne vedy     2.11. 04, 01:00

Obr. 1 – Lapidárium na nádvorí holíčskej majoliky – Foto Morgana


Obr. 2 - Slnečné hodiny? - Foto Morgana


Obr. 3 – Megality minulosti a súčasnosti – Foto Morgana


Obr. 4 – Megality minulosti a súčasnosti – Foto Gorimir


Obr. 5 – Kto tie znaky rozlúšti? – Foto Morgana


Obr. 6 – Kamenárska práca praveku – Foto Morgana


Obr. 7 – Kamenárska práca praveku – Foto Gorimir


Obr. 8 – Kalvária. Tak tam voľakedy stáli naše kamene... – Foto Morgana


Obr. 9 – ...A tu na ne narazil bager... – Foto Gorimir


Obr. 10 – Ešte nedávno trčali zo zeme posledné menhiry. Dnes sú pod betónom garáží... Foto Gorimir


Obr. 11 – Ešte nedávno trčali zo zeme posledné menhiry. Dnes sú pod betónom garáží... Foto Morgana


Obr. 12 – Tmavý pruh je pozostatok obilnej jamy. Kde bolo obilie, bolo aj obydlie – Foto Gorimir


Obr. 13 – Výškové pomery? A Morgana pri práci... – Foto Gorimir


Obr. 14 – Skutočne magické miesto... – Foto Gorimir


Obr. 15 – A ďalší príklad kamenárskej práce... – Foto Morgana

O tom, že i naša čarokrásna slovenská zem ponúka hľadajúcim netušené tajomstvá, niet pochýb. Ale o tom, že v záhorskom mestečku Holíč sa nachádzajú pravdepodobne najvýchodnejšie umiestnené európske menhiry (pozn.: megalit - z gr. mega (veľký), lithos (kameň) - je akákoľvek prehistorická pamiatka postavená z veľkých kamenných blokov. Menhir je vztýčený nahrubo opracovaný kameň - pozri foto k článku), som sa dozvedel len asi pred rokom od kamaráta Ľuboša Vodičku, ktorý už o nich pripravil niekoľko článkov. No informácia o nich akosi upadla do zabudnutia. Hovoril som si - veď Holíč je blízko, niektorý deň sa tam vyberiem na výlet, popozerám... No až v súvislosti s diskusiou o „silových miestach“, sa zrodil príťažlivý nápad...a tak sa dvaja pútnici rozhodli prebádať čiastočne už prebádané a pripraviť pre Vás, drahých spolupútnikov, približujúci pohľad z tajuplnej výpravy...

Záhorské mestečko pôsobilo v sobotu predpoludním pomerne nevľúdne; obloha bola zamračená, čo nesľubovalo práve najlepšie podmienky na fotografovanie. „Keby aspoň pršalo, keď už nesvieti slnko“, prehodila Morgana, „takto je to na fotenie najhoršie“. To nás však nerozladilo; hľadajúci sa majú vedieť tešiť z každého detailu. Rozhliadame sa po uliciach. Cesty sú pomerne hlučné, frekventované. Holíčom prechádza hlavná cesta spájajúca Senicu s Hodonínom. Blízkosť susednej Moravy je cítiť - nárečie je už menej záhorské a viac slovácke, aj mnohé staré domy lemujúce cestu už stvárňujú trochu iné stavebné zvyklosti.

Chvíľa hľadania, dopytovania sa domácich na smer cesty - a už sme prechádzali okolo budovy holíčskej manufaktúry, v ktorej sa kedysi vyrábala slávna majolika (mimochodom, tento druh keramiky na naše územie priniesla sekta novokrstencov - habánov z Nemecka a Švajčiarska, ktorí odtiaľ utiekli pred prenasledovaním). Dnes tam sídli okrem iného aj mestský úrad. Na nádvorí budovy sa nachádza malé - a nemôžem sa ubrániť dojmu - improvizované lapidárium, v ktorom sú vystavené kamene (Obr. 1). Tie kamene, kvôli ktorým sme sem prišli. Uprostred vari 3 - 4 metre vysoký menhir, okolo neho ostatné kamene vytvárajúce náznak lúčov, hoci aj trochu porozhadzovaných (Obr. 2). Slnečné hodiny? Biedna napodobenina prastarého nástroja, ktorým človek neolitu a doby bronzovej chytal do osídiel slnko a hviezdy? Úvahy nad osudmi dávnovekých ľudí, ktorí tieto kamene opracovali a zasadili do zeme na zrejme presne vymerané miesta, ruší nevábne prostredie. No asi je napriek tomu lepšie, že sú tu, na nepôvodnom mieste, než by mali celkom upadnúť do zabudnutia... I tak je však ich nové miesto príznačné pre našu dobu pozerajúcu sa na dejiny často ako na nepotrebnú starinu. Megality dávnoveku sú zatienené megalitmi súčasnosti (Obr. 3, 4). Oproti manufaktúre, hneď pri trávniku lapidária totiž majú svoje miesto poschodové bytovky a panelové nákupné stredisko z dôb socializmu. Kamene vystavené sú a predsa nie sú. Kto by sa o nich chcel niečo dozvedieť, je na nesprávnom mieste. Môže si ich len obzerať - a pripraviť sa na to, že okoloidúci si budú obzerať jeho.

Ujo, proč fotíte ty kameny?“ Pýta sa asi deväťročné dieťa. Veru prečo... „Lebo sú zaujímavé... Majú pár tisíc rokov...“ Ťažko sa hľadá odpoveď. No ako komu: „Šak predseda vám poví...

Ťažko presnejšie vystihnúť postoj mnohých domácich ku kameňom. Podľa zástupcu predsedu mestského úradu nie sú kamene „pravé“. Nemajú vraj nič spoločné s dávnymi dejinami miesta. Navyše priťahujú pozornosť rôznych šialencov hľadajúcich záhady. Jeho názor nezmenila ani návšteva popredného svetového odborníka na megality. Profesor Charles-Taguy Le Roux z Francúzskej akadémie vied kamene prezrel (o dôkladnom preskúmaní samozrejme nemohlo byť ani reči; to nie je práca na jedno - dve popoludnia), no jeho záver bol jednoznačný. Ide o ten typ megalitov, ktoré sú známe zo sídlisk z mladšej doby kamennej (neolitu) v západnej a strednej Európe. Ide teda o útvary, ktoré v Európe stavali prvé roľnícke kultúry približne v rozmedzí 4. až 1. tisícročia pred naším letopočtom. Možno o tom síce pochybovať, keďže riadny archeologický výskum sa v tejto lokalite nerobil, ale názor odborníka, ktorý strávil dlhé roky výskumom megalitických stavieb v bretónskom Carnacu a inde je prinajmenšom silnou indíciou.

Odhadzujeme preč myšlienky na prístup kompetentných a obraciame pozornosť na kamene. Na prvý pohľad vidieť rôzne črty: znaky opracovania pravekým kamenárom, prastaré obrazce pripomínajúce postavy a zvieratá, ale aj neznáme znaky - to všetko vo zvetranom povrchu... (Obr. 5) Ako asi boli rozostavené? A ako vyzeralo miesto, kde stáli? Na aké účely slúžili? Čo si mysleli o svete ľudia, ktorí ich z nich stavali pre nás záhadné, no pôsobivé útvary? Aké poznanie ukrývali? Bez dôkladného výskumu miesta nálezu a jeho širokého okolia nemožno o kameňoch z Holíča povedať veľa určitého. Alebo žeby predsa? Skláňam sa ku kameňu a dotýkam sa jeho hrboľatého povrchu. Ľudia, ktorí ho otesávali, vliekli na podvaloch, ktorí ho zasadili do presne vymeranej jamy, vedeli, čo robia. (Obr. 6, 7) Živili sa roľníctvom a chovali dobytok. Napokon, aj tie kamene dotiahli s pomocou volských záprahov. Roľníctvo predstavovalo nový vzťah k zemi, ku krajine a k celému vesmíru. Už nestačilo byť ostražitý a všímavý, ako to bolo u lovcov a zberačov. Roľník musel poznať rytmy prírody a naučiť sa s nimi spolupracovať. Návrat, večný kolobeh sa stal hlavným motívom jeho mýtov, obrazov, náhľadu na svet. Navracali sa ročné doby, obdobia klíčenia a rastu, dorastania mláďat, kvitnutia, dozrievania, žatvy, ruje, padania listov a napokon pokoja, hladu a mrazu. No najdokonalejšie vyjadrenie kolobehu sveta nachádzal človek na oblohe, v pohybe vesmírnych telies. Kým jar sa mohla oneskoriť a zima prísť skôr, slnko vyšlo vždy tam, kde malo, neúnavne opisujúc svoju dráhu. Žiarilo a žiari, dodáva silu celému svetu; rovnako, ako oheň, aj ono dokáže život zachrániť aj celkom spáliť. Slnko bolo vládcom, suverénom, ideálom bojovníkov, vrhalo svetlo na svet, činilo ho jasným, prehľadným, poznateľným. A ovládnuteľným... Naopak Mesiac, tento tajomný sprievodca nocí pohládzajúci svojím striebristým svitom krajinu ponorenú do nočného pokoja, bol znamením tej druhej, záhadnej, nevypočítateľnej strany sveta. Slnko a Mesiac, deň a noc, muž a žena. Vrch a jaskyňa, svet a podsvetie. Rytmy, ktoré určovali tieto dve nebeské telesá, mali vplyv aj na chod života na zemi: mesačný cyklus ženy, ročný cyklus krajiny, devätnásťročný cyklus obnovy ľudstva - približný odstup dvoch generácií. Tieto základné vzťahy boli vpísané hlboko do myslí našich prapredkov a oni ich vtláčali do hmoty. A rovnako, ako gotická katedrála je príbytkom Boha ľudí z púšte, ktorý sa usadil aj v mysliach obyvateľov lesov, plání a hôr Európy, tak je presne vymerané rozostavenie kameňov príbytkom Slnka a Mesiaca. Kalendárom, astronomickou pozorovateľňou, chrámom - miestom obety, ale najmä príbytkom Vyšších mocí. Boha a Bohyne, Slnka a Mesiaca. Dnes často žasneme nad tým, ako dômyselne a pritom geniálne jednoducho bývajú v megalitických stavbách zapísané praveké poznatky o Vesmíre. A nad tým, že mali od zvyčajnej predstavy „pravekého primitivizmu“ veľmi, veľmi ďaleko.

Bolo to tak aj v Holíči? Nevedno... Kamene našli pri výkopových prácach pod kopcom, na ktorom je dnes kalvária. (Obr. 8, 9) Narazili na ne v roku 1988 pri stavbe sídliska. Už odvtedy im však venujú pozornosť skôr amatérski nadšenci; pre odborníkov - archeológov akoby nejestvovali. A dnes, keď je miesto nálezu odbagrované kvôli výstavbe garáží (Obr. 10), vidieť na odkrytom pôdnom profile viaceré zaujímavosti (Obr. 11). Najviditeľnejšia je stopa po bývalej obilnej jame (Obr. 12), ktorá jasne dokladá osídlenie v danom mieste. Lenže z akého obdobia, z akej kultúry? To sa bez dôkladného výskumu dá povedať len ťažko... Predpokladať sa dá len toľko, že megality sa našli už na mieste, kam sa dostali po zničení ich pôvodného miesta. Pôvodne totiž najpravdepodobnejšie stáli na vrchole pahorka dnešnej kalvárie. Ak mala totiž stavba plniť jeden zo svojích účelov - rozostavením kameňov vyznačovať jednotlivé dôležité smery (napríklad miesto, kde vychádza Slnko pri zimnom slnovrate), potom z nej muselo byť vidieť na pokiaľ možno celý obzor. Okrem toho, svoju úlohu pravdepodobne zohrávala aj symbolika vrchu (v podmienkach pahorkatiny okolia Holíča aspoň vyvýšeného miesta). O vrchoch ako osiach sveta sme už písali na inom mieste, preto sa k tomu nebudeme vracať. Dosť na tom, ak si uvedomíme, že krajina okolo dnešného Holíča aj s našimi záhadnými kameňmi bola v praveku na vtedajšie pomery husto osídlená oblasť, je pravdepodobné, že v okolí sa nachádzajú ďalšie, dodnes neobjavené miesta, kde by sa mohli nájsť ďalšie kamene alebo stopy po miestach, na ktorých boli usporiadané - prinajmenšom v iných častiach Európy známych svojimi megalitickými pamiatkami je to tak. Za povšimnutie stojí, že kruhové či oválne prehistorické stavby slúžiace podobným účelom - takzvané rondely - sa nachádzajú na susednej južnej Morave pomerne hojne a sú predmetom výskumu archeológov, ako aj odborníkov na prehistorickú astronómiu. Kedy však aj u nás dospejeme k tomu, že sa o naše kultúrne dedičstvo z tohto obdobia dejín začneme primerane starať? A kedy budeme môcť povedať, že už našu minulosť ďalej poznávať nepotrebujeme?

Morgana a Gorimir

Ďalšie čítanie: link na článok Ľuboša Vodičku:http://www.obnova.sk/


Rudolf Irša: Kamene zabudnutého času .... Albatur, 1999, Záhorská vlastivedná spoločnosť, Skalica

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 8846   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
May 24, 2015

dsc_2270.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE