ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:44037

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 83 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: Williamhof

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Prečo toľko ľudí verí na bosorky?
@ alternatívne vedy     26.8. 04, 12:17





Bosorku (strigu) si ľudia mnohých národov predstavujú ako človeka (zvyčajne ženu; bosorákov je podstatne menej), ktorý získal od zlých mocností (diabla) nadprirodzenú schopnosť škodiť druhým. Bosorky dokázali privolávať búrku a krupobitie, spôsobiť ochorenie alebo aj smrť, odoberať kravám mlieko a iné veci. Ak sa chceli nepozorovane dostať na niektoré miesta, aby tam mohli škodiť, premieňali sa na zvieratá - u nás najčastejšie na mačky, žaby (ropuchy) a sovy (latinské strix znamená bosorku aj sovu). Viera v existenciu takýchto bytostí sprevádza človeka od dávnoveku do súčasnosti. Etnológovia sa s rozprávaním o bosorkách stretávajú pri svojích výskumoch všade. Zaujímavé je však aj to, že aj v prípade, keď ľudia podobné rozprávania odmietnu - „to sú len povery, hlúposti“, na príbehy o bosorkách si spomínajú oveľa častejšie ako na niektoré iné „poverové predstavy“, napríklad na víly, drakov alebo hoci divotvorcov schopných vznášať sa (levitovať). Zdá sa teda, že aj medzi „poverami“ je niekoľko privilegovaných, ktoré sú v spoločnosti podstatne rozšírenejšie než iné. Čím je to spôsobené? Ukazuje sa, že výskum podobných kuriozít vôbec nemusí byť samoúčelný; pokusy odpovedať na podobné otázky nám totiž pomáhajú spoznať, ako funguje naša myseľ.

Otázkam typu „prečo sú v nejakom spoločenstve rozšírené práve určité zvyky, predstavy alebo názory“ sa venuje etnológia (kultúrna antropológia). Robí to viacerými spôsobmi - skúma, ako sa tieto prvky kultúry vyvíjali v minulosti, aký majú význam vo vzťahu k iným názorom a predstavám, aké funkcie majú v živote spoločenstva... Jedným z možných prístupov je preskúmať, ako súvisí rozšírenie niektorých predstáv (oproti iným) s tým, ako funguje ľudská myseľ. Tu však musí etnológia spolupracovať s inou vedou - psychológiou. A to predovšetkým s tým jej odvetvím, ktoré sa zaoberá výskumom poznávacích schopností (s takzvanou kognitívnou psychológiou; cognitio by sme mohli preložiť ako „myslenie“ alebo „poznávanie“). Odvetvie kultúrnej antropológie, ktoré skúma kultúru takýmto spôsobom, sa preto volá kognitívna antropológia. Čo nám však môže prezradiť o bosorkách a podobných kurióznych predstavách?

Vedci si všimli, že spomínané „privilegované“ predstavy majú niektoré zaujímavé vlastnosti. V prvom rade sa vyznačujú tým, že je mimoriadne ľahké si ich zapamätať; podstatne ľahšie, než nejaké iné predstavy alebo javy. Zistilo sa, že to býva spojené s tým, že poverové predstavy nejakým spôsobom porušujú tzv. intuitívne očakávania (k tomu, čo tým vedci majú na mysli, sa vrátime neskôr). Javy alebo predstavy, ktoré spĺňajú túto vlastnosť, sú pre našu myseľ automaticky príťažlivé. Zaujmú bez toho, že by sme sa na tom akokoľvek pričinili. Táto vlastnosť však sama o sebe na rozšírenie nejakej predstavy nestačí. Ak si má človek niečo ľahko zapamätať (čo zas treba na to, aby sa mala nejaká predstava šancu rozšíriť medzi ľuďmi), musí existovať pomerne rozsiahly súbor iných predstáv, s ktorými sa bude dať prepojiť. Inými slovami, nemôže byť natoľko čudesná, že by sa z nej nedalo prakticky nič vyvodiť. Napríklad ak začujeme slovo „počítač“, naša myseľ ho poľahky dokáže spojiť s mnohými inými pojmami, poznatkami, skúsenosťami. Ak sa stretneme s predstavou okrídleného koňa Pegasa, ešte vždy si ho vieme spojiť s mnohými inými predstavami. Prinajmenšom očakávame, že bude v niečom ako bežný kôň - bude erdžať, bude naň možné vysadnúť, bude mať hrivu, po ktorej ho bude možné pohladiť (bude teda hmotný). Keď bude lietať, bude vrhať na zem tieň... No čo s takou predstavou štvorstranného trojuholníka? To je predstava natoľko bizarná (napríklad nesie sama v sebe logický rozpor), že sa sotva nájde nejaká situácia, s ktorou by sme si takýto útvar dokázali spojiť. Tejto vlastnosti predstáv (v zásade všetkých, nielen tzv. poverových alebo náboženských) hovoria vedci „inferenčný potenciál“, čiže rozsah možných inferencií (toho, čo z nejakej predstavy možno vyvodiť).

Mohlo by sa zdať, že tieto dve vlastnosti nepredstavujú nič nové pod slnkom. Veď je predsa každému jasné, že náboženské predstavy sú kombináciou „niečoho bežného a niečoho zvláštneho“. Ide však o to, že ich bizarnosť je veľmi špeciálneho druhu. Ako sme spomínali, ide o tzv. intuitívne očakávania. Čo to však znamená v jazyku kognitívnych psychológov?

Je úplne bežné, že dokážeme zaraďovať predmety, ktoré vnímame, do rôznych kategórií podľa ich spoločných vlastností. Stoly predstavujú inú kategóriu ako stoličky, spolu však patria do kategórie vyššej úrovne (súčasti nábytku). S predstavou stola si spájame iné myšlienky a očakávania ako s predstavou stoličky, v mnohom však budú podobné. Podobne je to aj so zvieratami - mačky sú aj v našej mysli iné než psy a drozdy. Zatiaľ sú to banality. Zaujímavé to však začína byť vtedy, keď povieme, že s oblasťou neživých predmetov spájajú už malé deti (už dvaapolročné) iné základné očakávania, než so zvieratami. Pritom sa toto rozlišovanie nemusia učiť. Keď sa také dieťa prvýkrát v živote stretne so živým psíkom, veľmi rýchlo zistí, že je to živý tvor a podľa toho sa k nemu bude aj správať. Napríklad ak sa bude hrať s hračkárskym psíkom, ani ho nenapadne očakávať, že sa bude pohybovať sám od seba (napríklad príde na zavolanie); naopak, v prípade skutočného zvieraťa ho jeho pohyb vôbec nezaskočí.

Takéto pozorovania si môže urobiť vo svojom okolí takmer každý. No psychológovia sa s tým začali zaoberať trochu dôkladnejšie: Kedy sa u detí začínajú objavovať prvé intuitívne očakávania o rôznych kategóriách vecí? Zistili napríklad, že ako prvé sa objavujú intuície o základných vlastnostiach pevných neživých predmetov. Nazvali ich fyzikálnymi intuíciami (alebo ich súbor aj ako intuitívna fyzika). Tieto sa objavujú vo vývine dieťaťa veľmi skoro. Už deti vo veku okolo tri a pol mesiaca automaticky vyvodzujú očakávanie, že jeden pevný predmet nedokáže prejsť cez iný bez toho, aby ho zničil. Ak zbadajú, že je toto pravidlo porušené, prekvapí ich to a upúta to ich pozornosť. Psychológovia napríklad urobili pokus, ktorého usporiadanie je na obrázku (Obr. A.1): Na stôl položili škatuľku, ktorú skryli za zástenu (bledomodrý obdĺžnik). Experimentátorka pustila guľôčku, takže spadla dolu do škatuľky. Po odkrytí zásteny bolo vidieť - guľôčka je v škatuľke. Keď to deti (3 a pol až 4-mesačné) videli prvýkrát, tak ich to zaujalo, po niekoľkých opakovaniach si však na to zvykli a už tomu nevenovali pozornosť. Tu však zmenili usporiadanie; škatuľku zakryli vrchnákom. Keď teraz pustila laborantka guľôčku, tá ostala na vrchnáku (Obr. A.2). Tým vytvorila novú situáciu, ktorá je však reálna a je v súlade s očakávaniami o pevných telesách. Pozornosť detí to síce zvýšilo, ale len na chvíľku. Tretia situácia však bola „nereálna“. Trikovým zariadením dosiahli, že napriek vrchnáku sa guľôčka objavila vnútri (Obr. A.3). V súlade s predpokladom to deti zaujímalo podstatne dlhšie, ako druhý (reálny) prípad. Narušenie intuitívneho očakávania (guľôčka nemôže prepadnúť cez vrchnák bez toho, aby ho poškodila) sa prejavilo vyvolaním momentu prekvapenia. Takýchto základných intuitívnych očakávaní je viac, okrem spomenutého aj „stálosť predmetu“ (pevný predmet nemôže z ničoho nič zmiznúť) alebo zotrvačnosť (neživý predmet nemôže sám od seba zmeniť smer pohybu alebo sa sám od seba pohnúť).

Niektoré očakávania týkajúce sa neživých predmetov sa však objavujú trochu neskôr. Napríklad očakávanie príťažlivosti (predmety padajú až dolu) sa objavuje až vo veku asi 6 mesiacov. Jedno z usporiadaní pokusov je na obrázkoch. Bežnou situáciou, ktorá deti veľmi rýchlo prestane zaujímať, je (Obr. B.1) - guľôčka spadne na vrchnák. Nová, ale reálne situácia (ak sa odstráni vrchnák, guľôčka spadne na dno) (Obr. B.2), vyvolá chvíľkové zaujatie, to však rýchlo odznie. Tretia situácia bola však prekvapením najmä pre výskumníkov. Odstránili vrchnák a guľôčka sa zastavila asi na úrovni vrchnáka (Obr. B.3). Experimentátori očakávali, že sa stane to, čo v prípade A.3. No štvormesačné deti túto situáciu vyhodnotili ako „reálnu“ zmenu podmienok (rovnako ako B.2). Levitácia guľôčky prekvapuje až šesťmesačné deti. Niektorí psychológovia si preto myslia, že „očakávanie príťažlivosti“ nepatrí k vrodeným fyzikálnym intuíciám, ale že je výsledok učenia.

Oblasti živých tvorov sa týkajú tiež niektoré základné presvedčenia, ktoré sa deti nemusia učiť. To znamená, že akonáhle sa príslušná schopnosť objaví (v prípade biologických intuícií je to asi 2 a pol roka), potom stačí veľmi malé množstvo skúseností na to, aby sa aj aktivizovala (začala reálne pracovať). Jedno zo základných biologických intuícií je očakávanie stálosti druhu. To napríklad znamená, že z vajca zneseného kukučkou do cudzieho hniezda sa vyliahne zas len kukučka. Ale ani vtedy, keď sa o mláďa kukučky budú starať napríklad drozdy, deti neočakávajú, že sa kukučka
naučí spievať ako drozd. Vlastnosti, ktoré zdedí po svojich rodičoch a ktoré ju „robia kukučkou“, nedokáže zmeniť.

Tu sa však dostávame naspäť k bosorkám a iným poverovým predstavám. Predstava bosorky porušuje intuitívne očakávania niekoľkými spôsobmi. Je to napríklad posledná spomínaná biologická intuícia - bosorke nič nebráni premieňať sa z jedného druhu na iný. Raz je človekom, inokedy ropuchou. Pritom si však ponecháva svoju identitu. Príbeh, s ktorým sa môže etnológ pomerne často v rôznych obmenách stretnúť, je nasledujúca príhoda:

O jednej žene z dediny sa šírili chýry, že je strigou a že vie odoberať kravám mlieko. Jedného večera šla kováčova žena do maštale podojiť kravy, keď tu na prahu zbadala žabu. Skríkla a zavolala muža, nech ju odhodí. Ten ju prudko šmaril cez plot. O chvíľu sa tá žena, čo mala byť tou bosorkou, vrátila domov celá doudieraná a dolámaná. „Čo sa ti stalo?“ pýtal sa jej muž. „Kováč ma zbil,“ povedala ona. Tým sa prezradila.

Porušenie intuitívnych očakávaní si automaticky vynúti pozornosť, no na úspešné šírenie predstavy to nestačí. No predstava bosorky má aj pomerne široké možnosti, ako ju uplatniť v myslení: je veľké množstvo situácií, ktoré sa dajú vysvetliť aj ako účinok čarodejníctva (zámerného škodenia nadprirodzeným spôsobom). Oproti tomu napríklad predstava raráška (ohnivej gule, ktorá sa správa ako keby bola živá - pohybuje sa, ako sa jej zachce) je podstatne menej rozšírená. Etnológovia, ktorí používajú metódy kognitívnej antropológie, to vysvetľujú tým, že je len málo situácií, v ktorých sa nám môže „hodiť“ predstava takejto bytosti. Porušenie fyzikálnej intuície (predmety sa nemôžu hýbať, ako im napadne) upúta pozornosť, ale z pohľadu možností inferencií (ak sa niekde zjaví rarášek, stane sa toto a ono. Stalo sa to, teda je za tým asi rarášek.) ide o pomerne chudobnú predstavu.

Tu však musíme vyjasniť dva hlavné problémy: V prvom rade, „protiintuitívne“ správanie predmetov vôbec nemusí znamenať, že ide automaticky o nejaké mysteriózne javy. Naše intuície o fungovaní sveta si v žiadnom prípade nerobia nárok na úplnú faktickú správnosť. Viaceré predmety vo svete sa správajú tak, že porušujú intuitívne očakávania platné pre príslušnú kategóriu (fyzikálne pre neživé predmety, biologické pre živé organizmy, ale aj psychologické pre ľudí). Takéto porušenia však automaticky a podvedome priťahujú pozornosť, a to už od útleho veku. Je to niečo ako výstraha: pozor, tu sa deje niečo nezvyčajné, buď opatrný!

Druhý problém je v tom, že nie každá nevšednosť je zároveň porušením intuitívnych očakávaní. Studňa plná vína (oproti napríklad hovoriacej studni) je iste nevšedná, no neodporuje žiadnej z vrodených intuícií. Reč je totiž v intuitívnych biologických očakávaniach príznakom výlučne živých organizmov, a k tomu jediného biologického druhu - človeka (túto intuíciu porušujú napríklad niektoré druhy papagájov, i keď v ich prípade nejde o skutočnú reč).

Ak by sme chceli vysvetliť taký zložitý súbor predstáv, praktík, morálnych predpisov apod., aký predstavuje náboženstvo, pravdepodobne by sme nikdy nedošli do cieľa. Naopak, ak si postavíme síce skromnejší, ale jasnejšie definovaný cieľ, máme šancu, že sa nám raz podarí odpoveď nájsť. Jednou z takýchto otázok je tá, ktorej sme sa venovali. Prečo sú niektoré tzv. poverové alebo všeobecnejšie náboženské predstavy v spoločnosti rozšírenejšie, než iné? Jedna z možných odpovedí je tá, ktorú sme sa pokúsili predstaviť a ktorá sa opiera o poznatky o tom, ako pracuje ľudská myseľ. Videli sme, že ide v podstate o vedľajší produkt činnosti určitých mentálnych mechanizmov, ktoré nám umožňujú orientáciu vo svete. Z hľadiska ochrany organizmu pred nebezpečenstvom je výhodné, aby také mechanizmy ako fyzikálne alebo biologické intuície boli vrodené a v prípade porušenia spúšťali ochranu - zamierenie pozornosti - automaticky, bez predchádzajúceho učenia. Naopak, ak všetko funguje tak, ako má (počas kráčania nezačneme „prenikať“ do chodníka, ako sa nám to môže stať v močarinách), nie je účelné každému kroku venovať pozornosť.

Čitateľ však teraz môže namietnuť: dobre, ale my sme vôbec nehovorili o tom, prečo ľudia veria v existenciu rôznych nadprirodzených bytostí. Táto otázka je však iného druhu. Ak totiž hovoríme o viere alebo spochybňovaní, prípadne priamo výsmechu, tak musíme najskôr pomenovať, čomu sa verí. My sme sa teraz pokúsili ponúknuť vysvetlenie, prečo sú isté obsahy rozšírenejšie než iné. Viera je záležitosťou postoja k obsahu; pritom postoj k nejakej predstave je výsledkom mnohých vplyvov sociálnych aj individuálnych a nie je možné stanoviť konkrétne psychologické mechanizmy, ktoré by ho mali či mohli ovplyvňovať. Ak sme hovorili, že úspešné poverové predstavy majú široký priestor inferencií, tak to znamená, že ich ľudia môžu zapojiť ako nástroje vysvetlenia mnohých situácií. Zjednodušene povedané, vecou ich postoja je, či to aj urobia. Možno z histórie ukázať obdobia, keď v určitej spoločnosti - napríklad v mestách západnej Európy - dochádzalo k mohutnému rozšíreniu „poverčivosti“ a naopak k presadeniu racionalistických prístupov. V takýchto obdobiach - ich výskyt súvisel s orientáciou inštitúcií, najmä cirkvi, školstva apod., teda s tzv. oficiálnou kultúrou - sa menil postoj k „poverovým“ alebo náboženským predstavám ako k celku.

Napriek tomu však možno pozorovať, že ak má človek na výber viacero možností vysvetlenia niektorého javu, častejšie siaha po nadprirodzenom, a to aj napriek inštitucionálnym tlakom (racionalisticky orientované vzdelávanie, „oficiálna“ teológia šírená z kazateľníc, často odporujúca „ľudovej“ viere apod.). Tento jav však súvisí s obidvomi spomínanými faktormi. Nadprirodzené vysvetlenia, o ktorých sme si hovorili v tomto článku, sú všeobecne rozšírené (z dôvodov, ktoré sme si spomenuli) a človek si ich osvojuje na základe každodennej medziľudskej komunikácie, zdajú sa teda „prirodzenejšie“ - aspoň v tom zmysle, že sú dostupnejšie, ľahšie prístupné v pamäti. Druhým faktorom je práve tlak sociálnych inštitúcií: Ak pôsobia v súlade s „ľudovou vierou“, tak jej oprávnenosť potvrdzujú priamo, ak nie, tak nepriamo (ľudia si svoje presvedčenie bránia pred predstaviteľmi moci). V tomto prípade však ide o oblasť, ktorá je mimo poznávacích možností kognitívnej antropológie, keďže tu sa neuplatňujú univerzálne mechanizmy ľudskej mysle.

Mgr.Andrej Mentel

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 12691   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
May 24, 2015

dsc_2270.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE