ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:43857

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 125 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: Larryhaw

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Morfické polia, alebo všetci máme svoj osud a zmysel existencie / Minulosť je tu stále s nami
@ alternatívne vedy     27.7. 04, 02:19

Rupert Sheldrake

Podľa Ruperta Sheldraka prispieva každý z nás každou myšlienkou a každým činom do gigantickej databanky ľudskej rasy. Spoluvytvára morfické pole, ktoré utvára nás i našich potomkov. Podľa najnovších zistení vedcov zanecháva život v priestore otlačok. Každá myšlienka každého človeka zostáva vo virtuálnom priestore ľudstva. V mojom archíve zo straších článkov stiahnutých z internetu som našla zaujímavú úvahu práve na túto tému, žiaľ tieto stránky som si uložila bez uvedenia zdroja.

Kb


+ + + + + + + +

HYPOTÉZA FORMATÍVNEJ PRÍČINNOSTI

V 20. rokoch tohto storočia niekoľko biológov nezávisle na sebe navrhlo koncepciu polí, existujúcich vo vnútri a okolo organizmov, tkanív a buniek. Takéto polia veda dovtedy nepoznala. Ako analógia fungovali magnetické polia. Takisto ako rozrezaním magnetu vzniknú malé, ale úplné magnety, každý so svojím magnetickým poľom, tak rozrezaním organizmu, napríklad ploštice, vzniknú kúsky s úplným "poľom ploštice", ktoré umožní jej regeneráciu na celú plošticu.

Ideu biológovia prijali, i keď jej podstata ostala dodnes utajená. Niektorí ich berú ako užitočné slovné zvraty o javoch, ktoré ešte nie sú pochopené, iní hľadajú vysvetlenie v existencii matematických vzorcov pre všetky existujúce organizmy.

Tretí spôsob pochopenia polí, ktoré dostali pomenovanie morfogenetické, navrhol začiatkom 80. rokov práve Sheldrake a nazval ho hypotézou formatívnej príčinnosti. Podľa neho majú tieto polia vlastnú vnútornú evolučnú podstatu. Napríklad žirafy, tie dnešné zdedili svoje morfogenetické pole od predchádzajúcich generácií žiráf. Obsahujú akýsi druh kolektívnej pamäti, na ktorú sa každý člen druhu obracia a do ktorej naopak prispieva. Čím častejšie je vzor vývoja opakovaný, tým pravdepodobnejšie bude opäť nasledovaný. Polia sú prostriedky, ktorými sa zvyklosti druhu vytvárajú, udržujú a dedia.

Hypotéza formatívnej príčinnosti (Tvorivý vesmír, 1981 a Prítomnosť minulosti, 1988) tvrdí, že samoorganizujúce sa systémy na všetkých úrovniach, vrátane molekúl, kryštálov, buniek, organizmov i celých spoločností, sú riadené poliami, ktoré Sheldrake nazval MORFICKÝMI (z gréčtiny morphis, forma). Morfogenetické polia sú len jedným z druhov morfického poľa, týkajú sa vývoja a udržovania tiel organizmov.

FÚZATÍ CHEMICI KONTRA NÁVYKOVÝ VZOR

Kryštál teda vytvorí morfogenetické pole, ktoré si pamätá predchádzajúce kryštály toho istého druhu. Riadi sa návykom vytvoreným opakovaním. Spôsob, akým niekdajšie kryštály, napríklad penicilínu alebo bunky žirafy, ovplyvňujú morfické polia súčasných objektov, závisí od procesu, ktorý Sheldrake nazval MORFICKÁ REZONANCIA. Je to vplyv podobnosti v priestore a čase, ktorý so vzdialenosťou neslabne. Neprenáša totiž energiu, ale informáciu.
"Táto hypotéza je nevyhnutne kontroverzná, ale overiteľná experimentom," píše Sheldrake. "Keď novosyntetizovaná organická chemikália, povedzme nový liek kryštalizuje po prvýkrát, neexistujú ešte žiadne morfické rezonancie tohto druhu z predchádzajúcich kryštálov. Musí sa objaviť nové morfické pole, z mnohých energeticky možných spôsobov, akými by látka mohla kryštalizovať, sa jeden naozaj realizuje. Keď liek kryštalizuje druhýkrát, a to kdekoľvek na svete, vďaka morfickej rezonancii sa stane rovnaký spôsob kryštalizácie omnoho pravdepodobnejším. Vzor kumuluje pamäť, proste si zvyká. A naozaj, nové zlúčeniny majú sklon vytvárať sa s postupom času omnoho ľahšie. Chemici tento jav s obľubou vysvetľujú ako prenos čiastočiek predchádzajúcich kryštálov vo fúzoch alebo oblečení cestujúcich kolegov. Alebo predpokladajú, že zárodky týchto kryštálov sú rozfúkané po celom svete ako mikroskopické prachové častice v atmosfére. Teória formatívnej príčinnosti dokazuje, že kryštalizácia bude ľahšia i v prípade vylúčenia migrujúcich chemikov a odfiltrovania prachu z atmosféry."

Živé organizmy tak podľa Sheldrakea nededia len gény, ale aj morfické polia. Vyvíjajúci sa organizmus sa naladí na morfické pole svojho druhu a tak preberá poznatky z kolektívnej pamäti. Dnešný zemiak je teda rezonanciou druhov, ktoré divoko rástli v Andách. Biológ ďalej tvrdí, že existuje akási pamäťová databanka všetkých morfických polí všetkých vecí.
"Obvykle sú tieto veci pripisované génom. Väčšina ľudí sa domnieva, že dedičnosť je predurčená génmi a DNA. Ja hovorím, že je to z biologického hľadiska nedostatočné vysvetlenie", polemizuje s kolegami v knihe rozhovorov Davida J. Browna a Rebeccy Novickovej Mavericks of the Mind. "DNA je rovnaká v každej bunke zemiaka - v klíčkoch, v koreňoch, v listoch, v kvetoch, a napriek tomu sa tieto orgány vyvíjajú rozdielne. Musí tu teda byť čosi viac než len DNA, čo riadi rast a formovanie zemiaka a presne toto som nazval morfickým, organizujúcim poľom. Ak naučíte krysy nejakému novému triku, buďte si istí, že ostatné krysy na svete sa ho naučia čoraz rýchlejšie a čoraz ľahšie."

KDE SÍDLI ĽUDSKÁ PAMÄŤ?

Diskusie vyvoláva aj Sheldrakeove presvedčenie, že ľudská pamäť nesídli v mozgu, ale že je obsiahnutá v informačnom poli, do ktorého môže mozog "načrieť". Môže teda naše vedomie, môžu osobné spomienky v nejakej forme prežiť našu biologickú smrť? "Ak sú spomienky uskladnené v mozgu, neexistuje nádej na vedomé či aspoň nevedomé prežitie fyzického konca tela. Ak však nie sú uložené v mozgu, nezanikajú v okamihu smrti. Potrebujeme ale nejaké zariadenie, ktoré by umožňovalo sa na ne vyladiť, nejakým spôsobom sa k nim dostať. Myslím si, že v určitej forme prežívame svoju fyzickú smrť a že určitý aspekt prežíva so schopnosťou dostať sa k spomienkam. To je môj osobný názor."

Sheldrake sa domnieva, že svoju štruktúru majú aj sny, mystické zážitky a alternatívne stavy vedomia a že sa vďaka morfickej rezonancii môžu preniesť z osoby na osobu. Predpokladá aj to, že príroda má vrodený zmysel pre dosiahnutie konečného štádia. Všetci ľudia majú svoj osud, svoj zmysel. Každý žaluď má v sebe potenciál stať sa dubom. Cieľ, zmysel, koniec však nemusí byť dosiahnutý. Z každého žaluďa nemusí dub vyrásť.

POCHOPÍME?

A čo si Sheldrake myslí o tom, ako ovplyvní ľudstvo jeho teória, že prírodu neovládajú nemenné zákony, ale zvyky meniace sa podľa podmienok?

"Po prvé, idea zvykov vyvíjajúcich sa v prírode nám umožní lepšie pochopiť princípy evolúcie. Svet nie je stroj, ale živý, vyvíjajúci sa organizmus.

Po druhé, umožní nám to pochopiť, že vo svete okolo nás je vždy prítomná i minulosť. Minulosť nie je to, čo sa kedysi stalo a je preč. Je to niečo, čo tu neustále je a ovplyvňuje i prítomnosť.

Po tretie, pomáha nám to lepšie a ináč uvažovať i o sebe samých, o spomienkach, o kolektívnej pamäti, o vplyvoch našich predkov a minulých spoločností. Lepšie pochopíme i to, čo sú a boli rituály, pomocou ktorých sa napájame na minulosť. Umožní nám to pochopiť, ako sa nové vzorce aktivít môžu šíriť rýchlejšie, ako doteraz predpokladali psychologické teórie: čím viac ľudí pochopí nové informácie a bude žiť ináč, tým ľahšie to bude pre ostatných. Snáď si konečne všetci uvedomíme, že sme súčasťou ekosystémov a sveta, že naša ďalšia existencia závisí na tom, ako harmonicky dokážeme žiť s planétou."

DANICA JANIAKOVÁ

Z prednášky Ruperta Sheldrakea na 12. transpersonálnej konferencii, Praha 1992,

NAVRHUJEM METAFORU ZVYKU

Súčasná veda sa ocitla v kríze, pretože sa dostali do konfliktu dva základné modely reality. Prvým je predstava večnosti - nič sa nikdy nemení. Tento názor dominoval dlhú dobu predovšetkým vo fyzike. Už starí Gréci považovali matematiku a jej vypočítané zákony za večné. Neoplatónovské "večné formy či idey" sa v renesancii stali základom modernej vedy vôbec. Koperník, Kepler, Newton, Descartes a ďalší verili, že veda hľadá a nachádza večné matematické pravdy. Pre nich bol (a pre mnohých dodnes je) Boh matematikom. Dôsledkom je presvedčenie, že ktorýkoľvek experiment by kdekoľvek na Zemi mal dať rovnaké výsledky.
Druhým modelom je evolučná teória - všetko sa vyvíja. Gréci, Indovia a iní boli presvedčení, že čas je cyklický, že história sa opakuje v cykloch (vrátane veľkých kozmických cyklov). Židia naproti tomu zdôrazňovali historický proces ako cestu: prototypom je mýtická púť do zasľúbenej krajiny. V židovskej a kresťanskej apokalyptickej literatúre sa s príchodom Kráľovstva božieho história končí. Táto myšlienka dala v 17. storočí možnosť vzniknúť idei pokroku dosiahnuteľného vedou a technológiou.

Rovnaká myšlienka prevláda i v takých rôznorodných systémoch ako marxizmus a hnutie New Age, čo je iba iný smer myslenia, predpokladajúci, že história vedie k nejakej novej životnej kombinácii.

Na konci 18. storočia väčšina ľudí súhlasila s názorom, že ľudská rasa i spoločnosť sa vyvíjajú, zatiaľ čo zvyšok prírody je statický. V polovici 19. storočia sa objavila idea biologickej evolúcie. Vďaka Darwinovi začala filozofia uvažovať, že sa možno vyvíja celý vesmír. Fyzici tvrdili opak, vesmír je večný stroj, ktorý sa pomaly opotrebováva až ku konečnej tepelnej smrti. Vesmír sa rozkladá, človek sa vyvíja.

Až v 60. rokoch tohto storočia sa k vesmírnej evolučnej teórii priklonila i fyzika teóriou Veľkého tresku: predstavou malého vesmíru, ktorý sa od svojho vzniku postupne rozpína a vytvára nové štruktúry a formy - ako rozvíjajúci sa organizmus.

Do 60. rokov bol vesmír v predstavách vedcov večný, idea večných prírodných zákonov teda dávala zmysel. Ak sa ale vyvíja vesmír, prečo by sa nemali zároveň vyvíjať i prírodné zákony?
Namiesto večných prírodných zákonov navrhujem metaforu zvyku. Veci sa možno pravidelne opakujú. Príroda opakuje svoje vzory, pretože si zvykla. Zvyky sú otázkou prirodzeného výberu a i ony sa môžu vyvíjať. Ak teda v prírode existujú zvyky, príroda musí mať i pamäť. Tvrdím, že v prírode existuje vrodený proces budovania pamäti, ktorého základným prvkom je to, čomu hovorím morfická rezonancia.

Je až šokujúce, koľko dôkazov tejto teórie existuje. Krysy ľahšie zvládnu nové triky. Funguje to i v oblasti ľudského správania. Deti sa učia rýchlejšie nové videohry, čím viac ich hrajú. Ľudia ľahšie zvládajú nové športy, napr. windsurfing. Dá sa povedať, že to, čo sa učíme, je uľahčené morfickou rezonanciou toho, čo bolo predtým naučené.

Medzinárodná organizácia Tarry-town Group z New Yorku ponúkla 10 tisíc dolárov najlepšiemu experimentu, ktorý moju teóriu potvrdí alebo vyvráti. Podobnú súťaž vypísal anglický časopis New Scientist. V súčasnosti sa konajú výskumy morfickej rezonancie na univerzitách v Európe, na Novom Zélande a v Amerike.

Moju teóriu potvrdzuje niekoľko príkladov z oblasti evolúcie. Najznámejší je prípad sýkoriek, ktoré kradli smotanu z fliaš s mliekom. Keď začiatkom storočia začali v Anglicku doručovať ľuďom ráno mlieko k dverám, všimli si v Southhamptone, že sýkorky preďobali alumíniové uzávery a pili smotanu priamo z fliaš. Veľmi rýchlo sa to naučili sýkorky v celom meste. Zvyk sa rozšíril i do iných miest a podarilo sa ho úspešne monitorovať. Sýkorky nie sú sťahovaví vtáci, uvažovalo sa teda, že sa učia pomocou telepatie. Ja navrhujem iné riešenie - morfickú rezonanciu. Zaujímavý vývoj nastal, keď uzávery fliaš preďobali aj sýkorky v Holandsku. Krátko nato invázia nemeckých vojsk prerušila dodávky mlieka. Obnovili ich až po roku 1948. Sýkorky sa dožívajú len dvoch-troch rokov, nežila už žiadna, ktorá by si pamätala predvojnový zlatý vek smotany. Napriek tomu sa to v priebehu dvoch rokov holandské sýkorky naučili znovu. Zdá sa, že v oblasti správania existuje čosi, čo umožňuje organizmom "vyladiť sa" na minulé vzorce.

Myslím, že to isté platí, aj keď si chceme čosi zapamätať. "Ladíme sa" na to, čo sa nám v minulosti stalo. Inými slovami, pamäť nemusí byť nutne len v našich mozgoch. Ak sa ale dokážeme naladiť na vlastné spomienky, môžeme sa naladiť i na spomienky iných ľudí. Myslím, že to robíme neustále: neustále sme naladení na akúsi kolektívnu pamäť.
To vedie k prekvapujúcim záverom. Čo ak sa dokážeme naladiť na konkrétnych ľudí a pomocou morfickej rezonancie získať konkrétne spomienky minulých životov? Profesor Stevenson z univerzity vo Virgínii dokumentoval rozprávanie detí, ktoré si pamätajú príhody z minulých životov. Ich spomienky sa nedajú vysvetliť bežným spôsobom, ale dajú sa overiť.
Ďalšie dôkazy existujú v oblasti hypnotickej regresie, v prežívaní minulých životov v hypnotickom stave. Skeptici tvrdia, že sa to nedá vysvetliť, a že to proste neexistuje. Rovnako nesprávna mi pripadá reakcia zastáncov opačného tábora, podľa ktorých to potvrdzuje teóriu reinkarnácie. Domnievam sa, že existuje stredná cesta - akceptovať existenciu spomienok z minulých životov ako naladenie sa na minulosť.

Či už sa ukáže, že morfické rezonancie sú teóriou správnou alebo nie, podľa mňa je zmena paradigmy chápania prírody ako živého organizmu rozhodujúca. Domnievam sa, že táto idea je pravdepodobne základnou podmienkou nášho prežitia.

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 24532   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
May 24, 2015

dsc_2270.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE