ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:47886

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 111 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: Louisserma

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Denisa Gura Doričová: Kto chce žiť, nech sa kýve (Ukážky)
@ spoločnosť     1.9. 14, 07:33

Ivan Štúr, www.inaque.sk

"Aj psychológia uznáva, že rozvod je niekedy lepší ako neustále napätie v rodine," hovorí v knihe rozhovorov psychológ Ivan Štúr. Rozpráva v nej o deťoch, ktorým sa desiatky rokov venoval, ale aj o dospelých, ktorí častokrát potrebujú trochu dozrieť.

(úryvok)

Prečo nie je napríklad vzťah dcéry a matky rovnako silný ako vzťah syna a matky? Súvisí to s pohlavím?

Nechcel by som to takto vyjadriť, to by bolo všeobecné. Možno je trochu iný. Často som si však všimol – napríklad keď som sa rozprával s rodičmi, ktorí si prišli adoptovať dieťa –, že žena, mama závisela od vzťahu s vlastným otcom. Že ten rozdiel medzi pohlavím aj v rodičovskom vzťahu niečo znamená. Mama sa správa k chlapcovi inak ako k dievčaťu. To isté platí pre otca.

Ale opäť: sú aj rodičia, ktorí nemajú vôbec dobrý vzťah k deťom, sú rodičia, ktorí odovzdajú dieťa do nálezinca a sú aj takí, ktorí majú taký blízky vzťah, až to prekáža.

Nikdy v živote neodstrihnú pupočnú šnúru.

Jednému otcovi som napísal do posudku, že tyranizuje dieťa. Tak úzko ho držal, nikam ho nepúšťal a podobne. Aj to tak dopadlo, s manželkou sa rozišli a dieťa sa uvoľnilo. On ho chcel majetnícky okupovať: Všetko budeš robiť podľa mňa, s nikým sa nebudeš stýkať! Prehnaná starostlivosť a majetnícky vzťah je tiež tyrania.

V dnešnej rodine, azda tým, že emancipácia žien pokročila, už ženy nie sú natoľko závislé od mužov, majú svoje zamestnanie. V devätnástom storočí, keď sa manželia rozišli, ostali deti otcovi. Ibsenova Nora je o tom, ako žena odchádza od rodiny a niektoré herečky ju nechceli hrať.

Teraz deti po rozvode väčšinou ostávajú matke.

V Československu udelili ženám volebné právo hneď po roku 1918, niekedy v dvadsiatom roku. Predbehli sme mnohé štáty, aj také krajiny ako je Švajčiarsko, Anglicko, tam sa to udialo až neskôr. To bola demokracia za prvej republiky! Iste, nie všetko bolo ideálne. Ale naberalo to správny smer, ako krajina sme mali určitú ideu, demokratickú, humanistickú – a to dnes chýba. Dnes sú ideou peniaze. Pamätám sa na časy, keď chodili cvičitelia do Sokola zadarmo, deťom sa venovali z lásky. Vysokoškoláci pôsobili v skaute ako radcovia a venovali sa deckám bez toho, že by im platili. Dnes bez peňazí nikto nič neurobí. Ešte aj v športových kluboch, keď nepodplatíte trénera, tak vám dieťa ani nepostaví. Ale je aj mnoho dobrého, nechcem zovšeobecňovať.

Asi sa nedá povedať, že by jedna doba bola výrazne lepšia ako iná.

Keď sa o nejakej dobe hovorí, že bola dobrá, je dôležité si uvedomiť: ako pre koho. Aj za totality, pokiaľ nás nestrieľali, tak sme sa nemali až tak zle. Ešte bolo plno všetkého dobrého, aj príroda bola iná ako dnes.

Ale už len ten pocit, že vedľa mi bijú alebo strieľajú suseda, nemohol byť dobrý.

Mnohí si to neuvedomovali, alebo o tom nechceli vedieť.

Ešte sa vráťme k vášmu vyjadreniu, že psychológ by mal byť šťastný človek...

Poviem vám svoj názor na to, aký by mal byť psychológ. Po prvé by mal byť zdvorilý. Zažil som psychológa, ktorý sa nevedel správať. Keď príde za mnou mama, nuž sa musím aj o ňu postarať, podržať jej kabát, usadiť ju. Mimochodom, zistil som, že zdvorilosť kladie na prvé miesto aj francúzsky spisovateľ André Maurois, ktorý hovorí, že zdvorilosť je prvoradý predpoklad na to, aby manželia spolu dobre vychádzali. Som presvedčený o tom, že to platí aj pre priateľov a rodičov.

Aj Kurt Vonnegut kdesi píše, že ľudia by mali byť k sebe slušnejší.

Ak ostane medzi dvoma ľuďmi nejaké zlé slovo, nadávka – ťažko to potom možno prekonať. Jednoducho by sme mali byť zdvorilí. Kedysi si vykali aj manželia, aj moji rodičia si ešte vykali. A niekedy vykali deti rodičom.

Aj vy?

Nie. Ale nehovoril som im krstným menom. Moje decká ma oslovujú krstným menom. A možno to symbolizuje, že sme sa zblížili. Moja mama sa raz hrala s vnukmi a povedala: „Toto by bolo nepredstaviteľné u mojej babičky. My sme jej onikali.“ Onikali babičke. Ja však viem oveľa viac o svojich deťoch a vnukoch, ako vedeli naši. Sú mi oveľa bližšie.

Je to dobou alebo len povahou konkrétneho človeka?

Myslím si, že to doba tak pokročila. Demokratizácia prebehla aj v rodine, dnes už rodičia deti nebijú. Kedysi bolo normálne, keď muž zbil ešte aj ženu, dnes je to protihumánne. Keď niekto potrestá dieťa telesne, tak mu okrem toho, že ho poníži, dáva najavo aj to, že silnejší berie.


Pokračovanie: http://www.inaque.sk/clanky/books/ukazky/kto_chce_zit_nech_sa_kyve

Kto chce žiť, nech sa kýve - rozhovory Denisy Gura Doričovej so psychológom Ivanom Štúrom, Premedia 2014



pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 11050   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE