ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:48176

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 142 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: mybeart

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Vyhostená smrť
@ čítanie na víkend     15.12. 13, 02:32

Vyhoštěná smrt od Jiřiny Šiklovej (vyd. Kalich 2013) je maličká kniha. Schválne som ju zmerala: 12x17,5x1 cm. Napriek tomu, ako keby vážila metrák a každým otočením strany bola stále ťažšia a ťažšia. Ďalšia pocitová zaujímavosť, už od prvých riadkov čitateľ túži, aby bol čím skôr koniec, ale také ľahké to nebude, treba pretrpieť 120 strán. Jeseň, zima, návštevy hrobov, prinášajú počítanie vlastných rokov aj rokov blízkych ľudí, úvahy, že sme asi za polčasom, že najbližší už sú v štvrtej štvrtine, že sa nedá nič robiť, len mentálne pripraviť. Táto kniha si svojho čitateľa nájde sama. Stačí jej ležať nenápadne na pulte kníhkupectva a čakať na človeka v zodpovedajúcej nálade.

Hovorí sa v nej o tom, že o smrti sa, aké prekvapenie, nehovorí. Je spoločensky úplne nevhodné začať nahlas uvažovať o tejto téme. Viackrát vás na návštevu nepozvú. Ani zomierajúcemu sa nepatrí povedať pravdu o počte zostávajúcich dní, naopak, má sa milosrdne klamať. Taká je nepísaná dohoda. Smrť nesmie kaziť radosť zo života.Voľakedy umrieť na starobu znamenalo, že išlo o mimoriadne úspešného človeka, ktorý si zaslúžil úctu. Musel byť fyzicky silný a odolný ( mizerná úroveň medicíny) a ešte aj šikovný, že sa nedal zabiť a vedel sa uživiť. Dnes sa však staroby dožívajú aj veľmi priemerní jedinci, takže sa niet čím vyťahovať. Skupina ľudí, ktorí zostarli, je stále väčšia, bude ich v blízkej budúcnosti ešte omnoho viac, ale títo nemajú v minulých generáciách vzor, aby vedeli, ako poslednú etapu života plnohodnotne prežiť. Priemerný vek sa stále predlžuje a keď sa raz do seniorského veku dostane moja generácia, bude nás naozaj celá hromada. Budeme stáť pred paradoxom, že ešte určite nie sme zrelí do šrotu, ale biologické limity nepustia. Takže bude treba nájsť spôsob, ako žiť čo najhodnotnejšie a najšťastnejšie, napriek ubúdajúcemu piesku z hodín života.

Autorka hovorí o fenoméne predĺženého času. Prichádza, keď sa dozvieme vážnu, často finálnu diagnózu. Nastanú etapy popretia, hnevu, vyjednávania s osudom, depresie, zmierenia, ale aj úkaz, že zrazu presne vieme rozlišovať zbytočné od podstatného, konečne selektujeme činnosti aj ľudí. Získame schopnosť intenzívneho prežívania, keď ostro vnímame detaily, slnečné ráno, vôňu kávy, úsmev dieťaťa. Pritom celý život vieme, že sme smrteľní, ale keď dostaneme skoro presný dátum odchodu, aj tak nás to prekvapí. Zvykne prichádzať panika z neprežitého, ľutujeme všetko, čo sme pre neustále odkladanie nestihli a vraj tí, čo žili naplno, aj si toho dosť odskákali, odchádzajú ľahšie.

Čitateľ dostane stručný praktický návod k tomu, čo zomierajúci vlastne potrebuje a čo pravdepodobne chce. Nevládze príliš jesť a piť, ale potrebuje byť v čistom, pretože čuch je jedným zo zmyslov, čo vyhasínajú posledné. Terminálna starostlivosť je definovaná ako tíšenie bolestí a zachovávanie dôstojnosti, čo umožňuje končiacemu sa životu do istej miery zachovať kvalitu. Definícia a prax sú v tejto krajine žiaľ často dve úplne odlišné veci. Zomierajúci chce spoločnosť, zároveň však nechce byť na obtiaž, nechce, aby najbližší boli svedkami jeho telesnej biedy, hanbí sa, napriek tomu, v nemocničnom prostredí sa často cíti sám a opustený. Potrebuje svojich ľudí. Tí by mali prekonať strach z pohľadu na zmenené tváre, vychudnuté a zničené telá zomierajúcich príbuzných, či priateľov. Chorý potrebuje hovoriť, bilancovať, riešiť základné problémy, prejsť si svoj životný príbeh a k tomu treba chápavého a tolerantného poslucháča. Smrť nie je zlyhanie, je to nevyhnutnosť, vieme to, tak to akceptujme. Chorý tu o chvíľu už nebude, ale výčitky, že sme sa mu mohli venovať viac, ostanú nastálo. Kto by to nepoznal. Sme zvyknutí na poslednú správu z nemocnice čakať doma, desiť sa zazvonenia telefónu. Než čakať takto, je lepšie byť pri zomierajúcom a robiť mu pri odchode spoločnosť.

Svoje problémy majú samozrejme aj pozostalí. Nie tak dávno bolo zvykom nehanbiť sa za žiaľ. Za blízkym mŕtvym sa nosil smútok. Je to niečo vyše dvadsať rokov, čo som trávila svoj posledný ročník na univerzite v čiernom. Bolo to normálne pre mňa, pre celú katedru, nikto sa nepozastavoval nad mojou potrebou takto sa rozlúčiť. Nielen ženy nosievali hlboký smútok. Muži nosievali čierne kravaty, smútočné pásky cez rukáv, čo je jav dnes už prakticky nevídaný. Čierna sa síce nosí, ale skôr v emo či goth fáze života. Nepamätám, kedy som naposledy videla parte, zrejme ich nahradila hromadná sms. Raz som takú dostala priamo z nebožtíkovho mobilu, veľmi praktické, aj keď mi chvíľu trvalo pochopiť, že mi svoje úmrtie neoznamuje on osobne.

Autorka knihy má pocit, že prejavovanie smútku navonok sa v súčasnosti považuje temer za obťažovanie okolia. Miesto plaču sa berú tabletky, trocha sa pije, prípadne sa zájde k psychológovi. Ale všetko sa drží vo vnútri, aby nič nerušilo bezstarostný a veselý vonkajší svet. Pritom upozorňuje, že smútok nie je psychiatrická diagnóza, nie je to prejav slabosti, niečo, kvôli čomu sa treba hanbiť. Stratu treba reflektovať, treba ju odžiť, treba tomu dať čas. Nie je podivínstvom nechať si na pamiatku nebožtíkove osobné veci, keď nám môžu byť útechou. Napríklad ja si nechávam v telefóne ich čísla. Z cintorína, kam za nimi chodíme, sa môže urobiť miesto, kde sa dá čerpať sila a útecha. Netreba v sebe mať v sebe ten múr, ktorým sú oddelení od živých. A už vôbec si netreba predstavovať horory z Erbenovej kytice.

Ako by sa teda dalo zhrnúť jednou vetou, čo máme robiť, keď sa smrť priblíži na dosah?

Hovoriť spolu a byť spolu.

Rady v tejto knihe dáva múdra dáma, sociologička, ročník 1935, ktorá sa okrem iného profesionálne venovala výskumu starnutia a sociálnej gerontológii. Jej cesta bojovníčky proti okupácii od roku 1968 až do zmeny režimu bola permanentným dôkazom jej charakteru. Tak ako nebola slabá zoči-voči svojvôli normalizácie, nie je slabá ani keď hovorí o veciach vyvolávajúcich úzkosť, priznanú či nepriznanú. Nepísala vysoko odbornú knihu, ale knihu prístupnú a čitateľnú. Pokojný, vecný, ale zároveň citlivý prístup Jiřiny Šiklovej ku smrti, ktorú vyháňame, samozrejme úplne zbytočne, pomáha zdvíhať tú panicky zaklapnutú závoru. Len akceptácia nás zmieri. Ako niekto, kto so smrťou už chvíľu tancoval jej danse macabre, môžem povedať, že tá tanečnica je dobrá pomocníčka v oddeľovaní pliev od zrna a starej rade „carpe diem“ dáva úplne novú chuť. Vždy platí, že všetko zlé je na niečo dobré, dokonca aj tá zubatá.

Vyhoštěná smrt sa čítala ťažko, veľmi ťažko, ale po niekoľkých dňoch spracovávania a premýšľania o obsahu knihy prišiel zaujímavý pocit, ako keby si človek konečne prečítal manuál k prístroju, ktorý nevie používať a vďaka tomu pochopil princíp jeho fungovania. Zrazu sa mi zdá, že asi budem vedieť, čo mám robiť, až to príde. Veď sa uvidí, či naozaj.


Beata Beregrad

Zdroj: http://www.jetotak.sk/editorial/vyhostena-smrt



pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 15054   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
Dec 07, 2017

dsc_2301.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE